49. týždeň

Utorok - Opäť celý deň pršalo. Výška potoka je už naozaj vysoká. Na striedačku sa tu objavujú kocúre, ale mňa nejako nebaví robiť im vrátničku, Samko aj tak ujde, keď ma zbadá. Papanie im nechávam vo verande, tam sa dostanú, chápem, že im možno chýba aj spoločnosť, ale to odo mňa nemôžu veľmi očakávať, aj tak mám trochu rešpekt, čo by im urobilo to moje bábo.

Dopoludnia dorazila objednávka z DM-ky a podvečer prišiel aj kuriér z Tesca. Ten mi potom volal, že platba neprešla, či mi môže poslať dlžný úpis. Jasné, možno aj lepšie pre mňa, pošlem mu to cez internet banking.

Večer som žehlila. Kto by to bol povedal, ako mi bude chýbať moja ľahká žehlička a žehliaca doska. Už som si odvykla hrbiť sa nad stolom.

Našla som Lojzíka spať v chodbe v kočíku, bolo tam tak tmavo, že som ho ledva zbadala, ešteže som na neho nepoložila bábo.

Streda - Ráno nepršalo, čo bolo úžasné. Pampúšik by už najradšej behal po celom dobe, čo mu samozrejme z bezpečnostno-hygienických dôvodov nedovolím. 

Krátko po jednej prišla mamkina kamoška. Vracala som sa pre istotu dáždnik, keď sme naložili kočík s vajíčkom, dala nám pre istotu aj deku. Vyhodila nás pri plážovom kúpalisku, ale do 14tej mali v MOM obednú pauzu.

Dala som sa teda otestovať, počkala som si na výsledok, vyšplhala som ten obrovský kopec do Lidlu, kúpila som tam pár drobností, ktoré po mne mamina chcela a odviezla som sa tie dve zastávky trolejbusom, aby som neprišla úplne neskoro.

Brať kočík po tých schodoch bol naozaj zážitok, ale zvládli sme to. Na vrátnici mi "chalani" nevedeli povedať, či môžem ísť s kočíkom hore, ale pustili ma. 

Na neurológii to už bolo o čosi hustejšie. Hlavná sestra na mňa pozerala ako na zázrak, že kto ma tam vôbec pustil a s bábätkom, či som sa nezbláznila, že prečo som ho nenechala doma a že na izbu ma pustiť nemôže, ale nakoniec povedala, že to nejako vymyslíme a že mám počkať v átriu, že mi tam maminu donesú.

A tak aj bolo. Snažila som sa byť v pohode a nerozplakať sa, ale bol to pre mňa zdrvujúci pohľad, na vozíčku, s katétrom, v košeli pre 5XL dámu.

Vypili sme ľadovú kávu, trochu sme sa porozprávali, ale potom mi volal tatino, že už je tu, tak sme sa rozlúčili. 

Išli sme do Tesca do kľúčovej služby, ale na parkovisku som zistila, že ja ten kľúč nemám, tak som bola v úplnej panike, že kde som ho stratila a nahovárala som si, že bude vo dverách, že som ho tam proste zabudla, ale moje podvedomie mi ponúkalo samé hororové scenáre a moja unavená myseľ sa nestačila brániť, takže mi viditeľne odľahlo, keď som kľúčik zbadala vo dverách. To, že by maminu medzičasom niekto vykradol, bolo 200% nie, aj keby, tak nič cenné v dome v podstate nie je, najdrahší je asi sporák a ten by sa odnášal dosť ťažko na to, aby si to nikto nevšimol a hlavne bol doma psíček.

Tatino chcel vidieť ako vyzerá dom starostovcov, ale po ceste stretol spolužiaka zo strednej, keď vychádzal zo svojho domu, tak dosť dlho debatil s ním a potom už išiel, aby nešoféroval po tme.

Večer to už všetko na mňa doľahlo, dlho som plakala a nevedela som zaspať.

Štvrtok - Už ma to tu prestáva aj baviť. Dedinský život a ešte na tejto dedine to nie je proste pre mňa. Okrem toho, chcem prísť domov a dať si dokopy nejako veci doma. Mať podozrenie na rozpad rodiny, to ma tiež veľmi neteší. 

Pampúšik na rannej prechádzke zaspal a tak sme sa prechádzali.
Prišiel mi dlžný úpis z Tesca, tak som to vyplatila.

Volal mi tatino, že som mu neposlala nákupný zoznam, že nem mu ho napíšem a príde zajtra. Dobre, dobre, však zajtra to bude stačiť.

Dočítala som Príbeh pôrodníčky. Začiatok bol dobrý horor, ale koniec bol v podstate jemný a dosť pritiahnutý za vlasy, ale tak je to vymyslené. Začala som čítať Krvavé jahody. Proste mamina tu limonády a červenú knižnicu nemá.

Piatok - Doobeda pršalo (aké to prekvapenie), ale poobede už prestalo pršať, tak som sa vybrala na dlhšiu prechádzku, už som bola pri požiarnikoch, keď mi volal tatino, že kde som, že on už je tu. No, lebo mi nemohol zavolať, keď vyrážal, takto musel na mňa čakať, ale už som bola blízko a išiel mi aj naproti.

Pampúšik sa snažil dnes chodiť po schodoch do kúpeľne alebo liezť alebo ako to nazvať. Ledva chodí popri nábytku a vyberie sa to po schodoch, to môže byť len náš syn.

Sobota - Ráno mi prišiel @, že mi pridelili na piatok termín na očkovanie. No ejha. 

Ráno sme boli na prechádzke v údolí a keď sme sa vracali, tak zaparkoval taký mladý fešák a spýtal sa ma na jeden dom na Jergaloch. Tak som ho nasmerovala.

Po raňajkách mi to nedalo a som si povedala, že neprší, že skúsime ten modrý dom nájsť, že si urobíme väčšiu prechádzku.

Trošku mrholilo, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Pampúšik polovicu prechádzky prespal a poobede spal znovu. Celkovo tu dosť prespí.

Nedeľa - Tak Pampúšik má 11 mesiacov, o mesiac prvé narodeniny. Tak som plánovala oslavu a celé sa mi to akosi rúca ako domček z kariet. Vzťah aj mamkine ochorenie, ale už pomaly začala hýbať ľavou nohou, čo je úplne super.

Tatino nás vyzdvihol pred obedom. Zastavil blízko nich pri odbernom mieste a potom k nim na rizoto a potom za maminou do nemocnice. Už dokáže prejsť popri posteliach a stene. Bola to neskutočná zmena od kedy som ju videla naposledy.

Zajtra ju prevezú do Detvy do nejakej doliečovne, tam by mala ostať tri týždne a potom môže ísť do Štiavnice do nejakého sanatória. Tak uvidíme.

Drahý so sluhom sa dohodli, že v utorok prídu po nás. Neskutočne sa teším, aj keď sa trochu bojím toho návratu.

Pondelok - Pampúšik sa zoznamoval s Félixom (mamkin kocúr, ktorý žiaľ už nie je medzi nami). Bolo to veľmi milé. 

Okolo obeda si prišla mamkina kamoška po Tienika, že ho bude teraz strážiť ona, že uvidíme, ako sa to vyvinie, ja som povedala, že po týždni sa pokojne zase vrátim, keby to bolo nutné, že má sama dve fenky doma.

Potom som balila, dávala som ešte prať, čítala som Pampúšikovi a vzala som ho na prechádzku.

Večer som všakovako prekladala bielizeň, aby stihla uschnúť.