Priala by som si byť....

Priala by som si byť introvertom. Vedieť nahodiť poker face a všetko, čo sa vo mne deje, si užiť v súkromí. Práve v tejto chvíli by som si to priala viac ako inokedy. Lebo by sa mi nerinuli slzy z očí v situácii, kedy sa to vôbec nehodí. Ešte v rádiu hrajú Žily. Koľko rokov som to nepočula, ale do tohto sa to tak extrémne hodí.

To čo som s tebou skúsil
S nikým už nemusím
Čo som s tebou musel
S nikým už neskúsim

Ani som netušila, že by ma toto mohlo takto zasiahnuť. Vedela som to, ale čítať to, to tak zabolelo. Tak hlboko. Až ochromilo. 

Bože, ja som tak naivná, čo som si myslela. Veď ho poznám. Teda nepoznám, ale čo sa tohto týka, poznám. Zo vzťahu do vzťahu a popri tom ešte kdečo iné. Hádam som si nemyslela, že raz, raz v živote by mohol byť iba iba môj. Všetko sa to vrátilo a bolí to hádam ešte viac ako pred toľkými rokmi. Ale je to moja vina, nemala som sa na to pýtať. Nemala som mu ani odpovedať, keď mi napísal. Na kerú riť som mu odpísala. Mohlo mi byť jasné, ako to skončí. Však toto sme si už prežili. V tomto som jak ex, ten má údajne slabosť pre mňa, tak ja mám slabosť pre PP. 

Ani by som neverila, že až takú. 

Prečo ja musím byť takáto emotívna? Prečo na mne vidieť, keď lietam šťastím v nebi a aj, keď sa hnevám, keď s niečím nesúhlasím a aj keď mi niekto zlomí srdce a nemusím povedať ani slovo?

Dobre, dobre, bol to včera pekný deň, krásne spestrenie, ale ako prišlo, tak aj odišlo.

Ja by som fakt mala začať chodiť na nejaké terapie, lebo skončím niekde v Pezinku v izbe s bielymi mäkkými stenami.

Sorry za môj výlev. 

Otázky

Ahojte milí :-)

Pôvodne som chcela nazvať tento článok niečo ako divné otázky alebo otázky, nad ktorými rozum ostane stáť, ale potom mi došlo, že v podstate sú to otázky úplne normálne a spomenula som si na svojho profesora slovenčiny (zdravím Duško), ktorý hovorieval, že žiadna otázka nie je hlúpa, iba tá, ktorú nevyslovíme (s tým si dovolím jemne nesúhlasiť, ale princíp som pochopila). Ono tie otázky mi prišli asi hlavne v celej situácii také divoké a skúsim to opísať, aby som si to jednak pamätala a jednak, aby som dokázala predostrieť.

Numero uno: To vážne má tvoj otec o 20 rokov mladšiu?

Yes, please :-) Je pravda, že tú otázku už nedostávam tak často, ale pár rokov to bol hit. Úprimne, nikdy som nevedela, čo ľudia chcú na to počuť. Iba potvrdenie? Alebo debatu, že je to neštandardné. 

Keď mal Pampúšik asi rok, stretla som osôbku mužského pohlavia, ktorú som nevidela ja neviem, od základky, cca. Prehodili sme pár zdvorilostných vetičiek a potom som niečo oslovila synčeka a daná osôbka vypleštila oči a vypotila zo seba túto slávnu vetu: Ty si mu dala meno po Landovi?!!!

Myslím, že na to som tuším ani neodpovedala, lebo v mojej hlave znelo obrovské: ČOOOO???? 

A nie nedala, lebo mi to do vtedy nejako ani nedošlo :-D :-D A keby som aj dala meno po Landovi, tak je to moja vec :-D

To vážne stále berieš antikoncepciu aj keď nemáš frajera? Táto otázka by bola úplne v pohode, keby neprišla od môjho Ex po xy rokoch, čo sme sa nevideli a nenasledovala by ju prednáška o škodlivosti hormonálnej antikoncepcie.

Zaujímavé, že kým sme boli spolu, tak mu moje užívanie hormonálnej antikoncepcie nevadilo, až by som si dovolila povedať, že vyhovovalo ... Hmmmm??? Zrazu toľká starostlivosť o moje zdravie....Najlepší bol k tomu dodatok, že nebudem môcť mať deti. No, tak to, ktoré zo mňa pred 2,5 rokom vytiahli asi nie je moje alebo??? 

Ty máš piercing v jazyku? Áno. V tej dobe som mala. Nie, nebolelo to. Áno, mala som dosť cez 18. Nie, už ho nemám takmer šesť rokov. Nie, nemám dieru v jazyku :-D

Tak to bude na dnes asi všetko. Ak mi zase nejaká otázka pozdvihne náladu, tak sa podelím :-)

Krásny dníček :-)

Autoškola, auto a ja

Ahojte priatelia 💗 Viem, že by som mala robiť čosi osožnejšie o jednej v noci ako písať tento článok, ale...ALE nosím ho v hlave už niekoľko dní a tento týždeň sa mi podarilo sadnúť za volant až 2x (čo je tuším môj maximálny rekord) a obe jazdy by som povedala, že boli fajn, ale pri oboch som pocítila vec, ktorú mňa (a myslím si, že nebudem jediná) v autoškole nenaučili a tak mi napadlo, čo všetko vlastne v autoškole nenaučia (alebo aspoň mňa teda nie).

1. Natankovať - čo je ako aj dosť dôležitá vec, keď si to tak človek uvedomí. Nie je to nič zložité, ale pár drobností je dobré si všimnúť, keď to ide človek robiť úplne prvýkrát. Napríklad na ktorej strane auta máte vôbec otvor palivovej nádrže, aký pohon má vlastne auto, ktoré šoférujete (ak by ste si neboli istí, dá sa to nájsť v technickom preukaze), no a potom je dobré mrknúť aj na číslo stojana, keď idete platiť.

2. Dofúkať pneumatiky - taká drobnosť, ale vedieť to sa môže hodiť. Napríklad aj to, na aký tlak teda dofúkať a kde sa to dá zistiť (ešteže mám múdreho a skúseného ocina) a ten mi poradil, že je to na stĺpiku rámu dverí u vodiča. To by človek neveril, že? 

3. Cúvať/parkovať/čo vidieť v späťáku - a toto je môj momentálne obrovský problém. Technicky cúvať a parkovať viem. Prakticky neviem, čo mám vidieť v späťákoch, čo tam vidím a teda výsledok môjho parkovania nespĺňa moje predstavy. Muž hovorí, že ma to naučí, tak na tú hádku sa už teraz teším (áno, väčšina našich spoločných jázd končí hádkou a keby som nebola ja ten, kto z nás má vodičák, tak by to skončilo asi aj mojim vystúpením z auta).

Asi som chcela ešte nejaký bod, ale je fakt čas presunúť sa do postele, tak dobrú noc :-)

VBml...ako si ho pamätám a čo si vlastne pamätám

Ahojte priatelia 💗

V poslednom článku som si zaspomínala na svoju prvú uvedomelú zaľúbenosť k synovi môjho triedneho učiteľa na druhom stupni základnej školy. Na druhom stupni som chodila do triedy s viacerými kamarátkami z prvého stupňa a počas septembra k nám do našej triedy kvôli nemčine prestúpila ešte moja "sestra" a stala sa tak šiestou členkou "Spice Girls".

V prvom rade musím dosť pátrať v minulosti a spomienkach a domienkach, čo ako bolo a nebolo, keďže je to viac ako 20 rokov dozadu. Myslím si, že skutočnosť, že ten očarujúci mladík je triedneho syn, som sa dozvedela čakajúc v rade pred jedálňou, kde sa jeho eminencia ako ôsmak predbehol spolu so svojimi spolužiakmi. Pamätná veta bola tuším: Ten sa ti páči?😲😲 Však tú náušnicu má ako buzík! Díky Sporty Spice. Fakt díky. Aj po rokoch si na toto spomínam celkom jasne. Potom prišli otázky, či ho pozná a tak ďalej a ďalej. Sporty mi potom prezradila, že je to triedneho syn s výrazom, že ako je možné, že ja to neviem. Lenže na rozdiel od nej som nemala vo vyššom ročníku brata, takže asi preto.

Aby toho nebolo málo, ďalšej zo Spajsiek - Ginger - sa zapáčil spolužiak VBml. Geniálne. S touto spolužiačkou sa nám inak páčilo dosť veľa dvojíc kamarátov/spolužiakov. Pomerne rýchlo sme zistili, že obaja ostali ako jedni z mála z tých, ktorí budú aj v deviatom ročníku (ich ročník bol posledný, ktorý nemal ešte povinnú deviatku, ostali v deviatke len tí, ktorých nevzali na strednú školu). Obletovali sme ich, písali sme si o nich básničky, chodili sme cez prestávky na schody, aby sme ich mohli vidieť a podobné veľmi milé a vôbec nie obťažujúco-trápne záležitosti :-D :-D :-D :-D 

A to aby nebolo málo, držalo nás to rok a pol školských ročníkov. Teda, polku našej päťky (ich osmičky) a celú šestku (ich deviatku).

VBml som stretla aj o pár rokov neskôr na SPŠDO-ZV, o čom som vôbec netušila, že chodí zrovna na túto strednú. Či by táto informácia zmenila môj výber? Na 99,99% nie. Môj výber strednej školy bol asi veľmi odlišný od mojich spolužiakov, ktorí možno už mysleli na budúcnosť alebo ktorých rodičia mysleli na ich budúcnosť (tým nechcem povedať, že moji na moju budúcnosť nemysleli, ale keďže aj po viac ako 20 rokoch dúfam, že niektoré informácie o ich dcére ich minuli, nemohli tušiť, prečo nechcem ísť na niektorú z OA v Keksoch).

Okrem toho, na strednej sme bol už maturant, keď som sa tam objavila a môj záujem o neho bol 0,1%...myslím, že som sa ho nikdy ani nespýtala, ako sa má triedny alebo ho nedala pozdravovať, ale možno aj áno, na to si fakt už nespomínam. Na strednej som už mala "vážnejšie" starosti, keďže v mojom živote už vtedy bol "Drobček".

Aby tých spomienok nebolo úplne málo. S VBml. som nikdy nemala nič viac než bežnú komunikáciu, keďže triedny ho vzal tuším na 3 triedne koncoročné výlety, keďže jeho manželku bral ako pomocný pedagogický dozor. Proste si z toho robili menšiu rodinnú dovolenku, ale nám ako deckám to bolo úplne jedno.

Spätne si hovorím, že som nemala šancu, 11r. dievčatko v porovnaní s VBml. 14r. spolužiačkami...Áno, niektoré dievčatá sa vyvíjajú skôr, iné neskôr, ale priemerne, 11r. a 14r. dievčina na prelome tisícročí vyzerali neporovnateľne pre testosterónového pubertiaka. Lenže ja som vtedy o chlapcoch a ich krvnom obehu vtedy netušila nič 😀😁

Hlavne, že sme všetci zdraví

 Presne toto som si dnes musela viackrát opakovať a vy, moji čitatelia už asi tušíte, že sa opäť musím tak trochu vypísať.

Tento deň začal...Tento deň začal vlastne už v minulosti, proste krásny predprítomný čas známy z angličtiny, kedy niečo v minulosti ovplyvní budúcnosť...takže tento deň začal vtedy, keď som zavolala konečne na polikliniku, aby som si dohodla termín gyno kontroly po pôrode. Termín mi dali na 10. 08. o 16tej. Zapísala som si do kalendára a spokojne som na to na pár dní zabudla. Lenže...lenže vo štvrtok sa drahý zúčastnil pohovoru, kde mu rovno povedali, že ho berú (inak len tak medzi rečou, stalo sa vám, že vám rovno na pohovore povedali, že vás berú? Mne asi len raz), ale nie o tom som chcela. Nastúpiť mal hneď pondelok, alias dnes a aj nastúpil, takže...

Tento deň začal ráno asi o pol siedmej, kedy sa náš potomok zobudil na papanie. Takže ho tuším drahý nakŕmil, ja som ho odgrgla, drahý si ešte ľahol do postele, ja som mu tam potom priniesla potomka. Ak je už deň a nám sa ešte nechce/resp. nemusíme vstávať, tak si ho zvyčajne zoberieme k sebe do postele. Ja som už zaspať nevedela a aby som ich nerušila, šla so do kuchyne zmerať si tlak a vziať si lieky. O chvíľu prišiel drahý, či urobím toasty (áno, konečne som mu kúpila toastovač, že k Vianociam, ale jasné, kúpim mu aj niečo na Vianoce). Tak som urobila toasty, najedli sme sa a pred pol deviatou išiel na autobus do Bratislavy. To som už mala naplánované, že keď odíde, pôjdem s potomkom do Mall.sk vyzdvihnúť fľaštičku, ktorú som v piatok objavila v zľave a aby sme nešli v najväčšom teple, chcela som tam byť na otvorenie o 09:00.  Naložila som teda potomka do kočíka a vyrazila na rannú prechádzku. Hneď za bytovkou sme stretli sestričku od mojej obvodnej lekárky, ktorá býva v susedstve a dosť sme sa skamarátili v poslednej dobe. Natešená išla z polície, kde jej vydali vodičský preukaz. Do Mall.sk som dorazila krátko po deviatej a hneď na otočku sme išli domov, pričom malý na ceste späť zaspal. Bolo horúco a ja som sa slušne prepotila, ale malý bol v pohode a dovolil mi si hodiť rýchlu sprchu a aj nahádzať bielizeň do práčky na rýchly program. Ešte som k tomu prihodila tašku z kočíka, v ktorej sa mi nedávno čosi vylialo. Nakŕmila som krpca a uložil sa spinkať. Nevydržalo mu to síce extra dlho, ale bol pokojný a nechal ma venovať sa sebe, hlavne, že som bola v blízkosti. Okolo 12tej som pre istotu zavolala opäť na polikliniku, aby som si overila, že fakt mám ísť ku gyno na 16tu - zdalo sa mi to pomerne neskoro, ale termín mi potvrdili. Tak som si na nete našla, že o 14:36 má ísť rýchly spoj a o 15:00 má už byť v BA na autobuske. Paráda. Urobila som malému dve dávky mliečka do zásoby a krátko po pol druhej som jednu ešte do neho napchala doma, takže mi vychádzalo, že ďalšia by mohla byť okolo pol piatej, čo by som mohla mať už po prehliadke. Ešte doma som premýšľala, či nevyberiem pršiplášť na kočík z odkladacieho priestoru, ale keďže som neplánovala nákup, tak som si povedala, že mi tam nebude zavadzať a pri obúvaní som pozrela hore na dáždnik, že je nádherne slnečno, horúco ako v pekle, že ho nebudem potrebovať, že nehlásili ani prehánky. Ha ha. Vyrazili sme na autobus. Hneď išiel autobus do Bratislavy cez dediny. Vravím si, že ešte je len pol, že na čo by som ním išla, že o chvíľu predsa pôjde ten rýchly. Potom prišiel dunajskostredský autobus, ten mal mať odchod o 14:34, ale tým som ísť nechcela, jednak mal schodíky a jednak som nemala drobné, bola som proste pripravená kúpiť si lístok z karty u Slovak Lines. Ďalší nebol náš smer, bolo 14:45 a autobus nikde ja som začala mierne panikáriť, či to na 16tu stihnem. Keď prišiel o 14:51 autobus, ktorý išiel cez dediny, môj problém ako naložiť kočík do autobusu sa vyriešil sám, proste som ho tam nejako vtrepala, dokonca bez väčších problémov a ďalším mojim problémom začalo byť, či to stíham. Aj keď sme do Bratislavy prišli pomerne rýchlo na to, že autobus mal dlhú trasu, na Bajkalskej križovatke som mala odchádzajúcej 39tke akurát tak kývať. Do hája, do hája, do hája. Bolo mi jasné, že ďalšia pôjde najskôr o 15 minút. Išla som si do stánku kúpiť kolu, nič vhodnejšie tam proste nemali na pitie. Napila som sa, dala som napiť (vody z fľaštičky - tú fľaštičku si prosím ešte zapamätajte) malému a čakali sme na ďalšiu 39.  Na Trnavskom mýte o 15:55 mi došlo, že proste na 16tu do Líščieho údolia neprídeme ani keby sa stal zázrak, začala som volať na polikliniku, na asi 3tí pokus som sa dovolala a oznámila som slečne, že žiaľ vynechal spoj a budem asi 10-15 minút meškať, či by na mňa mohla doktorka počkať (ja u nej bežne čakám aj s termínom aspoň pol hodinku) a slečna na to, že nie, že to je pol času z času, ktorý ma doktorka na mňa vyhradený, že za mnou má už len jednu pacientku. Omg, vždy tam pacientky čakajú, vždy!!! Spotená, so 7 týždňovým miminkom v kočíku 4 zastávky od cieľa sa snažím slečnu presvedčiť, aby doktorke zavolala a skúsila ju prehovoriť. Slečna, že dobre, nech zavolám o chvíľu, volala som asi 6x, ale viac som sa nedovolala. Proste som prišla. Rýchlo som zistila, kde majú výťah, snažila som sa ho privolať, nič. Našla som tlačidlo, ktoré bolo treba stlačiť, aby personál uvoľnil výťah. Vytáčalo to, vytáčalo, vytáčalo, asi minútu. 16:15. Rozhodujem sa vytiahnuť kočík po schodoch hore. Ako nakloním kočík, nechtiac posuniem malého a hlavička mu narazí na zadnú stenu kočíka. Všimnem si to, až keď sa rozreve na pol Bratislavy. Hurá, sme hore. Otváram dvere a vyberám malého, aby som ho utíšila a už som pri info pultíku. Slečne vykladám, že som tá a tá a to a to. Na to mi s pokojom 60.000 Angličanov povie, že pani doktorka ma dnes už nevezme, že už tam má inú pacientku. Je 16:18. Do 16:30 mala vyšetrovať mňa. Do rúška mi padajú prvé dve slzy. Ok, Nika, to je OK, to sa stáva. Slečna mi núka nový termín. Keby za tým nestál strach o to, či som zdravá a nárok na 836€ ako príspevok pri narodení dieťaťa, ktorý mi musí táto doktorka potvrdiť, tak by som jej návrh asi slušne poslala do zadnej časti tela, ale takto som ho prijala. 20. 08. o 09:00 môže prebehnúť moja popôrodná kontrola, za predpokladu, že zo Senca vyrazím predčasne a strávim hodinu pokukovaním medzi poliklinikou a zatvoreným nákupným centrom v susedstve (áno, už sa mi to párkrát stalo. Proste, buď prídete veľmi predčasne alebo tesne po). Vychádzam von, kočík chytám za vaničku a tak ho znesiem po schodoch dole. Slečnu som prosiť o použitie výťahu ozaj nemala chuť. Medzičasom sa malý rozreval na plné hrdlo, keďže nastal čas jeho kŕmenia. Cez deň si môžte podľa neho nastaviť časovač. Odbijú 3 hodiny a chce papať. V tieni prístavby lekárne kŕmim malého a slzím do rúška, čo si ani neuvedomujem, že ho mám stále pricapené na tvári, až kým sa mi nepustia sople a neviem si ich vyfúkať. Zároveň kamoške, ktorá mi dopoludnia líčila svoj skvelý deň opisujem ako som "pochodila" na kontrole. Je z prístupu pani doktorky na súkromnej poliklinike, kde si za každé vyšetrenie pýtajú 25€ a za prístup počas tehotnosti v rámci ktorého je kontrola po šestonedelí, zaplatila "iba" 300€, mierne povedané rozčarovaná. To už sa ma začal zmocňovať aj hnev. Písala som drahému, kedy končí, ale napísal mi, že až o 18:30. To bolo ešte veľmi dlho, aby som ho počkala. Medzičasom zahrmelo a spustilo sa pár kvapiek, ale fakt len pár. A zrazu vidím kráčať ku mne sestričku. Aj som zabudla, že obvodná je v pondelok poobede. Vidieť jej tvár a ruky naťahujúce sa za malým, bol ako dar z nebies. Hneď, že čo ja tam a či idem domov a či ideme spolu. Jasné. Pomohla mi naložiť kočík do 39, potom na Bajkalskej mi ho pomohla vybrať a opäť naložiť do prímestkého autobusu. Malý spinkal a keď sa za Bratislavou zobudil, celý čas ho zabávala a púšťala mu uspávanku z hrajúceho psíka, ktorého mal v kočíku. Boli sme v Bernolákove, keď mi hovorí, že v Senci vraj prší. Paráda. No nevadí, hádam to bude len prehánka, kým prídeme, to možno aj prestane. Aj drahý mi píše, že v Senci prší. Autobusár to berie okľukou aj cez Malý Biel. Sestrička si robí srandu, že kým to obídeme, už prestane pršať. Prší, ale nevyzerá to tragicky. Hurá, vystupujeme. Prší, ale nič hrozné. Sestrička sa ma pýta, či nechcem dať na kočík pršiplášť a skryť sa pod jej dáždnik. Odmietam, že až tak príšerne neprší. Pri policajtoch sa pýta, ktorým smerom ideme (dá sa ísť k nám dvomi). Začína viac pršať, vyberáme spolu pršiplášť na kočík. Dieťa stíchne. Kým prejdeme zákrutu, sme obe na komplet mokré, podotýkam, že sestrička má dáždnik, ale v balerínach potopu, mne v sandáloch je úplne jedno, do akej mláky stúpam. Ešteže je ten dážď pomerne teplý, ale premočené oblečenie aj tak chladí. Pri prvej bytovke sa na tom schuti smejeme, že sme Miss mokré tričko a že so svojimi prednosťami vyhrávam. Kedže bývam hneď v prvom vchode, lúčime sa. Vyťahujem mobil a zo srandy fotím svojku kamoške, ktorá sa pýtala, či nás nezastihol dážď. Akonáhle sme vo vchode, krpec spustí sirénu ako o život. Kočík nechávam pri schodoch. S malým na rukách neviem otvoriť dvere. Na tých pár sekúnd ho položím na stolík v predsieni, ešteže tam je. Nechcem ho moc brať na seba, aby som ho nezamočila, ale aj tak má body na brušku slušne mokré. Položím ho na gauč a strhávam zo seba oblečenie, následne z neho a zatváram okno v spálni. Chcem mu dať papať, ale odmieta. Tíšim ho, vraj KKK - kontakt koža na kožu - je dôležitý a tak sa nakŕmime v štýle nuda pláže. Zabudnem mu v tom strese dať po bradu plienku, takže časť mliečka mi steká po bruchu a už kvapká na dlážku. Nevadí, v tomto poriadku, ktorý vládne aktuálne u nás v byte, je pár kvapiek mliečka na podlahe najmenej, z vlasov mi pre istotu kvapká voda, tak čo. Malý nakŕmený, dostáva pampersku, čistý  a hlavne suchý overal a strkám ho s cumlíkom č. 2, lebo si naivne myslím, že č. 1 (priečka obľúbenosti u krpca) ostal vo vchode bytovky v kočíku a tam nahá ozaj ísť nejdem. Mám svoje limity. Na šťastie sa uspokojí aj s č. 2 a síce priamo nespí, ale je pokojný a priviera oči. Cumlík č. 1 následne nachádam na gauči pod uterákom. Stres proste robí svoje.

Premočenú bielizeň, ktorú som nezložila zo šnúry, keď som si brala tašku na kočík s tým, že dnes pršať nebude, hádžem opäť do práčky a pridávam k nej aj oblečenie, ktoré som mala ešte pred pol hodinou na sebe. Je na kompletku. Do nohavičiek som nezmokla už roky. Idem sa osprchovať. Malý medzičasom zaspal. Vyberám si čo najtichšie zo skrine nočnú košeľu a idem zistiť do kuchyne zásoby jedla. Na kura nemám chuť, tak si vyberám vysoko výživné pelendreky jahodovej príchute. Píšem drahému, či je už na ceste, že áno. Skontrolujem dieťa, dojem pelendreky a zapíjam ich mliekom. Medzičasom sa ešte mokrá taška z kočíka zošuchne z botníka a ja počujem rinčanie skla. Áno, jediná sklenená fľaštička, ktorú malý mal, sa práve rozbila. Áno, to je tá, z ktorej som mu dávala pred štvrtou na zastávke v Brastilave piť. Juchú. Idem pozrieť škody a zistím, že aj napriek úschove v euroobale zmokli aj dokumety. Na šťastie okrem žiadosti o príspevok pri narodení dieťaťa sa jedná o kópie, takže škody nie sú veľké. Zametám rozbité sklo na podlahe, keď mi do zadnej časti tela takmer vletia vchodové dvere. Juchú, hlava rodiny sa vrátila. Po viac ako 12 hodinách. Pípa práčka, že doprala. Drahý rozkladá sušiak a zároveň si hreje kurča v mikrovlnke, núka ma, nechcem. Malý stále spí. Pozeráme nejakú hovadinu v telke, jaj, Red2, drahý to prepína, ideme si ľahnúť. Je 22:30, vstávam po jogurt. 23:13. Neviem zaspať. Otváram notebook, 23:46. Dopisujem túto vetu. Dieťa ešte stále spí. Idem sa pokúsiť o spánok. Ak sa malý zobudí o 1nej, asi ho zabijem, aj keď za to nemôže. 

Rozmočená Nikky

Rozbitá fľaštička

Premočené dokumenty

Večera