Nedávno som narazila u nominek na článok, keď kupovala svoje auto, pod komentármi sme si vymenili pár takých (bez urážky) ženských skúseností. Verím, že sú ženy, čo sa vedia o auto postarať lepšie ako muži, ale ruku na srdce, bude ich asi menej než tých, ktoré sú rady, že sú rady a o všetko sa im stará muž.
Toto sme nedávno rozoberali aj s LL, keďže obe máme malé deti a "storočné" autá, o ktorých prípadnej oprave vieme akurát tak trt a tajne dúfame, že nás niekde v najhoršej možnej chvíli nezradia a nebude to na odťahovku. Lebo neviem ako LL, ale ja si teda netrúfam ani na výmenu kolesa.
Ako sme si tak s Nominek vymenili tých pár auto-moto skúseností a zážitkov, tak si hovorím, že to je vlastne celkom dobrá téma na samostatnú rubriku, lebo ísť so mnou autom si myslím, že je občas slušný zážitok. Na šťastie sa na 90% so mnou vozí len syn (bez neho som šla fakt asi 5x), potom môj muž a moja mamina. To sú takí fakt najčastejší pasažieri a tí to zvládajú celkom fajn, najmenej môj muž.
No, naposledy, keď som šla od maminy do Slniečkova, tak mi asi 50-60km pred dojazdom došla voda v ostrekovači, čo by nebol až taký extra problém, bola som si plne vedomá, že v kufri ešte trochu veziem. Takže stačilo by na najbližšom možnom mieste zastať a doliať ju, ALE...ale mne bolo hneď jasné, že môžem byť rada, že som už pomerne blízko domova, že je jasné počasie a nízka premávka, ktorá mi dovoľovala vidieť aj s nie úplne top čistým výhľadom, lebo ja NEVIEM ako sa otvára kapota môjho auta :-D :-D :-D
A áno, neviem to doteraz, lebo Drahý mi tú vodu už dolial a zabudla som mu pripomenúť, aby ma k tomu zobral a ukázal mi to. Tak, ak nezabudnem, tak mu poviem, keď pôjdeme nabudúce autom.
Áno, áno, áno...občas sa naozaj hanbím, že moje meno svieti v technickom preukaze pri kolonke: "majiteľ/držiteľ".
