Sociálne siete sú zlo...

 ....prezradia veľa....

Toto som si napísala raz v jednom zo svojich článkov a myslím si, že je to veľká pravda. Na niektoré informácie človek ani nemusí veľmi pátrať, stačí otvoriť niekoho profil a je vám to dosť jasné, aj keď nechcete.

Napríklad, keď na vás hneď ako druhá fotka vyjde fotka svadobne ozdobeného auta...No, nič, ruky preč...

Niektorí ľudia sa tam snažia mať čo najmenej zo súkromia. Taký je napríklad aj môj známy, no nechal si srdiečka na statusy len od jednej a tej istej osoby, takže aj keď to šlo možno zdĺhavejšie, aj tak som prišla na to, kto je jeho partnerka. 

Preto je naozaj potrebné zamyslieť sa, čo všetko zdieľame na internete a s kým....Aj keď ja sama to nerobím...Ale aspoň sa zamýšľam....

Zámena/výmena manželiek

Ahojte 😏

Áno, občas aj ja neodolám túžbe "ku všetkému" sa vyjadriť. Myslím, že s týmto programom, ktorý sa stále vysiela (myslím, že už nenatáča, ale môžem sa mýliť) v oboch republikách sa už stretol každý a vlastný názor si môže urobiť tiež každý.

Kým som nemala deti, tak som si hovorila, že OK, kopa z toho je zinscenovaná, nafúknutá a podobne, ale aj tak mi v drvivej väčšine bolo neskutočne ľúto detí. O to viac, keď tam maminy schopné nechať deti pod jeden rok. 

To, v akých podmienkach mnohokrát tie deti žili, to je kapitola sama o sebe. No, keď som sa stala sama mamou, tak mi to došlo v plnom rozsahu, že toto by som nikdy svojmu dieťaťu neurobila. 

Akože ja by som do tohto programu a ani do nijakého iného nikdy nešla a myslím, že by ma ani nevybrali, lebo nie som dostatočne exotická, ale narodením synčeka som o tom na bilión percent presvedečná.

Zrovna dnes som narazila na toto video a sama som bola prekvapená, že som z toho určite videla väčšinu, no úplne súhlasím so záverom toho videa:

Nič o mne nevieš

Ahojte,

úvaha na túto tému mi chodí v hlave už nejaký ten čas a často mi to tak príde, keď ma niekto presviedča, ako veľmi ma pozná a pritom nadnesene nevie o mne nič alebo aspoň o danej situácii. 

Častokrát o sebe počujem strašné nezmysly a naozaj premýšľam ako k tomu ľudia dospeli. 

Už som si o sebe toho vypočula naozaj dosť, napríklad, že som skrytá rasistka. 

Dala som meno synovi po Danielovi Landovi. (a keby aj áno, čo je na tom?)

Tiež, že som tehotná a včera dokonca, že mám pohlavnú chorobu, ktorou som sa nakazila od svojho milenca aj keď pár viet predtým som sa dozvedela, že s ním používam pánsku ochranu. Na toto som už ani nedokázala niečo povedať. Však na toto sa ani nedá.

Pravidelne som namyslená až ignorantka, neempatická, neschopná sebareflexie, egocentrická mrcha, ktorú vychovala ulica. 

A čo vy? Počuli ste už o sebe niečo, čo vám vyrazilo dych?

Vzťahy na pracovisku

Už od kedy som začala pracovať všimla som si, že niektorí ľudia vo firme sú si k sebe možno trošku bližší než by si možno mali.

Napríklad, keď pracuje šéfka a idem sa večer odúčtovať, takmer vždy je s ňou v kancelárii aj vedúci skladu. Možno sa síce len rozprávajú, ale moja šéfka je čerstvo vydatá a on je tiež ženatý, plus má cca 4 ročné dieťa.

Plus myslím si, že jeho pani manželka si myslí, že je tak dlho v práci, lebo má toho veľa a nie pretože sa  potrebuje vyrozprávať s inou ženou. Mne by toto napríklad asi bolo ľúto ešte viac ako fyzická nevera. Ale možno len ja mám takú divnú predstavu, že môj partner by mal byť zároveň môj najlepší kamarát alebo druhý najlepší a zverovať by som sa mala/chcela jemu. No, možno je to moja naivná predstava.

Druhým takýmto "párikom" je kolegyňa a kolega, ktorí spolu každý deň idú v jeho firemnom aute na obed. To, že on je ženatý viem asi desať rokov, čo sa poznáme a nedávno sa mu narodilo druhé dieťa a túto kolegyňu som asi pred dvomi týždňami videla v škôlke s dcérkou a tiež viem, že má muža/manžela. Dnes som šla do druhej kancelárie zaniesť jeden papier a ona sedela na tom kolegovi na stoličke.

Nikomu to nepoviem. Aj tak si to o nich každý myslí, takže je to jedno. No ja nie som ten, kto by roznášal po firme klebety. Na čo?

Okrem toho ja som posledná, kto by mal hovoriť niekomu, čo má a nemá robiť v akomkoľvek aspekte života. Už vôbec nie vo vzťahovom. Vzťahy sú vzťahy a rozhodne nie sú jednoduché. 

Občas tak premýšľam, či "musí" byť nevera v každom vzťahu. Včera som síce v knižke Vzťahy a mýty čítala, že je to vlastne biologicky prirodzené, no veľa radosti mi táto informácia nepriniesla. Vlastne som za svoj život poznala len jediného muža, ktorý nikdy nikoho nepodviedol, aké paradoxné je to, že tomu som pre istotu bola neverná ja a po mne aj snúbenica.

Ale určite je v mojej sociálne bubline viac verných ľudí.

Jeden rodič

 Ahoje 😏

Už som sa nad tým zamýšľala viackrát, že aké náročné musí byť jednorodičom. Náročné je to občas, aj keď sú tí rodičia dvaja, ale sám a to myslím ozaj sám rodič, teda bez nejakej blízkej možnosti pomoci od rodičov, súrodencov, tetičiek, babičiek, kamarátok a ja neviem koho všetkého, je to podľa mňa extrémne náročné.

Keď si len vezmem príklady z môjho okolia, tak ani v jednej rodine to nie je tak, že by ten istý rodič napríklad dával dieťa do škôlky a aj ho zo škôlky vyzdvihoval a popritom chodil na 8 hodín do práce (nemyslím HO). Väčšina rodín má model podobný ako máme aj ja s partnerom, teda jeden rodič ráno dieťa do škôlky zavedie a druhý ho poobede vyzdvihne. Takže už len taká "drobnosť" ako je práca skĺbená so škôlkou musí byť pre jednorodiča bez pomoci neskutočným orieškom. Sama som mala obmedznejšie možnosti pracovných príležitostí s ohľadom na pracovnú dobu a to som riešila "iba" začiatok pracovnej doby. 

Nemôžem nespomenúť fakt, že v drvivej väčšine sa jednorodičom stáva žena-matka, ktorá zvyčajne nemá až tak vysoký plat ako muž. Samozrejme, sú výnimky, kedy zarába vynikajúco žena a samozrejme sú prípady, kedy je jednorodičom je muž. 

Tak ako časová, finančná aj emočná stránka jednorodiča musí byť veľmi náročná, ale plne chápem každého kto sa na to odhodlá trebárs pri toxických vzťahoch, pri alkohole, napätí, dlhodobom strese...

Každopádne chcem vzdať úctu a obdiv každému rodičovi, ale jednorodičom obzvlášť. 

O nevere

O téme nevery som premýšľala už viackrát, ale úprimne, nepamätám si, kedy naposledy som sa o tom bavila s mužom, ak nerátam jeden rozhovor v aute, ktorý prebehol pred dvomi týždňami. Bol to veľmi zaujímavý rozhovor a úprimne, prekvapilo ma, aký pohľad na neveru má dotyčný, hoci sám nie je verný typ ani náhodou. Od vtedy na tie rozdiely myslím...

Až do vtedy som si vlastne ani neuvedomila, že nemám na to, čo je pre mňa nevera, jasný názor. Pre niekoho je aj flirt alebo horúce správičky nevera, pre niekoho ani sexuálny styk so všetkým nemusí. Ja som zistila, že mi najviac vadí asi duševná rovina nevery. Teda, nie že by mi tá telesná nevadila, ale vlastne si myslím, že najdôležitejšie je, aký dopad má daná nevera na ten pôvodný vzťah. 

Myslím si, že najdôležitejšie je, aby sa na ponímaní nevery zhodli hlavne tí partneri. Spätne si vlastne uvedomujem, že v každom vzťahu, bola tá hranica nevery, niekde inde.

A dá sa nevera odpustiť? Tak týmto si vôbec nie som istá a osobne si myslím, že nie. Aj keď poznám ľudí, ktorí išli spolu ďalej, ale osobne si myslím, že ten vzťah už nikdy nebude taký ako predtým. 

Niekde som raz čítala, že každý vzťah raz prejde neverou. Ja pevne verím, že úplne každý nie. Aj keď, keď sa v práci nudím, tak si čítam kde-čo na nete a natrafím tam na nadpisy typu:

Bára (36): Dokážu se s manželem milovat, jen když myslím na jiné muže. Je to nevěra?

Aneta (32): Řekla jsem manželovi, že jsem ho podvedla. On teď po mně žádá něco, co mě totálně vykolejilo

A ako to máte s neverou vy? Ocitla sa niekedy vo vašom živote? Prípadne, dokázali by ste ju odpustiť?

Som nezabudnuteľná?

Aj keď mám pocit, že som úplne bežná nijako zvlášť výrazná žena, mám čoraz častejšie pocit, že v mužoch zanechávam hlboké stopy. Nie, že by som bola až taká namyslená na svoju vlastnú osobu, ale v podstate sa mi všetci po čase a občas po mnohých rokoch, opäť chcú dostať do života. Niektorí výraznejšie, iní menej, ale aj tak...

Prvý chalan - dobre, tomuto ku cti slúži, že asi takých 15 rokov o ňom naozaj nič neviem, ale predtým, 10 rokov prerušovaného kontaktu, napriek tomu, ako ma neznášal. Tak prečo? Dobre, chápem, na prvú sa vraj nezabúda. Dobre, však to mu nikto neberie, ale prečo pri tom spomínaní treba chytiť aj telefón do rúk a vypisovať niekomu, aký je dokonalý len na to, aby ste mu o pár mesiacov povedali opäť raz, že to nemá význam, že sa k sebe nehodíme a podobne. Akože vážne? Asi preto som Ex, že?

Ing. - s prestávkami sa mi ozýva po pár rokoch. Teda, keby mne, predposlednýkrát zavolal mojej mamine. Akože prosím? Kto už viac ako 15 rokov opatruje číslo mami svojej Ex? Prečo pre Boha? A keby som ho aj v telefónnom zozname našla, tak posledné, čo by mi asi napadlo je, že ho vytočím....Posledne mi napísal na meniny pred takmer dvomi rokmi, po niekoľkých rokoch a ešte sa tváril, že to robí bežne. Nie, neželáme si k narodeninám, meninám, Vianociam a podobne. Tak prečo? Kokos, chlape, zlomila som ti srdce na miliónkrát, tak prečo? Pochovaj nutkanie o mne vedieť viac, než vieš. 

Otrava - hádajme prečo má asi túto prezývku. Pretože čo? Pretože otravuje....úplne logické. Je úplne jedno, či som slobodná, zadaná, bezdetná, detná. Proste vyhodíš dverami, vráti sa oknom.

Slniečko - Nevidela som ho tuším niečo cez dva roky, keď sa mi ozval. A takto to šlo tiež niekoľkokrát. Dokonca mi volal týždeň pred svadbou. Akože na čo?

Jacob - Akože chalan mi po mnohých rokoch napíše, že keby sme boli spolu, tak sme spolu už xy rokov. Akože vážne? My sme spolu ani neboli a on mi napíše, koľko rokov by sme boli spolu. Akože haló. To mi fakt prišlo riadne divné.

Mig - tak s ním sme sa síce po oficiálnom rozchode stretávali celé roky, ale medzitým boli ešte dosť pauzy a aj keď sme si v máji 2017 vymenili posledné svoje veci, tak sme sa stretli raz náhodne pri nákupnom centre, kde robil.  Následne sme si písali a asi dvakrát sme sa stretli, ale v podstate sa mi iba vysmieval, že nedokážem byť sama a strašne som sa na neho ešte hnevalo, čo mi napísal, keď som sa spoznala s PP. Nakoniec sme sa videli v decembri 2018 na koncerte jednej z našich obľúbených kapiel. Len sme sa pozdravili a zhodnotili, že každý máme miesto v úplne inej časti. Po koncerte sme sa už nevideli, ani nekontaktovali. 

PP - Koncom novembra 2018 mi už urobil také nervy, že som ho zablokovala na FB a po 5 rokoch mi blikne od neho správa na IG. A tvári sa akoby sme tých pár rokov proste sa ani neprestali baviť. 

Akože ono je to všetko pekné, to aby ste si nemysleli, že mi to nelichotí. Lichotí, ale zaobišla by som sa bez toho. Ja takéto chúťky síce občas tiež mám, ale na 90% sa ovládnem. 

PP

Zase si prišiel do môjho života. Presne ako vtedy. Ako veľká voda. Akurát. Akurát, že je to tak dávno. Pomaly sedem rokov a ja. Chcela by som si nahovárať, že som už inde. Ale dnes ma to vrátilo tak naspäť, že ma to samú zaskočilo tak veľmi, že som na chvíľu až fyzicky cítila ochromenie.

Včera sme sa držali viac-menej témy, teda tej našej jedinej. Ale my sme neboli iba obyčajní milenci. Dokonca si myslím, že ani ty si to tak nebral a ja už vôbec. Zamilovala som sa do teba, strašne moc. Ako pubertiačka, bolo to až smiešne. No slzy z myšlienok, ako sa miluješ s tou svojou, neboli smiešne vôbec. A žiaľ nie sú ani teraz. Ani netuším, prečo to vlastne musím prežiť znova. A to si sa ma ešte ani nedotkol a ja plačem v práci ako malinké dievčatko. Ešteže tu nikto nie je, dokonca aj zákazníci majú ešte chvíľu čas. Takú polhodinku až hodinku. Moje oči musia vyzerať úplne úžasne, keďže celý deň s prestávkami poplakávam. Ešteže sa šéfka nespýtala, či mi niečo nie je. Lenže mne je. Celé srdce mám na trilión kúskov a vôbec nechápem prečo vlastne. Nikdy si mi nič nesľuboval, nedal ani zrnko nádeje a ja. Ja ťa aj tak ľúbim. Po celé tie roky ostala tá láska, vášeň, to všetko niekde vo mne a teraz sa to derie von ako granát. Odistila som poistku a už v tom idem. 

Ľutujem, že som Ti vôbec odpísala. Mohla som vedieť, že to bude takéto. Nie, to, že ma to zoberie, som nemohla tušiť. 

Ja viem, si ešte nevhodnejší partner než všetci ostatní. Lebo si mi hneď napísal, že si svoju terajšiu podviedol. Akoby nejaká existovala, ktorú nie. 

Ty si taký môj Hardin. Akurát, že Hardin Tessu miluje. Už by som s tým After mala aj skončiť, ale je to sakra dobré. O mnoho lepšie ako film a ten sa mi páčil. A myslím, že tebe by sa tie knihy tiež páčili. Okrem iného je v nich kooooooooooooooooopa sexu. 

A to som sa ešte nespamätala z Kocúrika. Áno, to je ten môj potetovaný kolega. Viem. Ticho. Nehovor to nahlas. Mne je to úplne jasné, že by si sa mile rád podelil a ešte by sa možno chcel aj dívať. Mne je to jasné, ty zvrhlé prasa. 

No ja viem, ja viem. Je to v celku normálne. Nie, nie úplne bežné, ale normálne áno. Si v mieste bydliska mojej maminy. Máme tam pochovaného starkého. Chýba mi. Kurnik, všetci mi dnes nejako chýbate. 

Si mi písal, že čo viac by som si mohla priať, že mám muža a dieťa, všetko, čo som chcela. Môžeš si myslieť o mne čokoľvek, ale nechcela. Dieťa som nechcela, ale o to viac ho ľúbim. Aj keď mu ubližujem. Celé je to také, že najradšej by som dnes na miesto domov, zišla na diaľnicu a išla za Tebou, ale nemôžem...Teba čaká doma iná. Nemôžem sa toho zbaviť. Nechcem sa pýtať, ako vám to klape. Viem, že by si v takom vzťahu ako ja nebol a ja mám na to tiež len jeden dôvod. 

Tak si čítam After, kým Ty asi šoféruješ alebo sa vezieš, neviem. Nejako som to nepochopila, ale nechávam to tak, však sa snáď ozveš, keď prídeš domov. Uff. Objíme ťa a dá ti pusu nejaká prepáč za výraz pani, veď je ešte staršia ako ja. A ja som tiež už pani, teda aspoň vekom, keď už nie statusom, ale dobre, to teraz nechcem rozoberať. 

Toto som našla v tej knihe a myslím, že sa to neskutočne hodí:

To jen dokazuje, že člověk může změnit jedině sám sebe. Nemůžete se pokoušet měnit někoho, kdo o žádnou změnu nestojí. Pokud je ten někdo příliš upnutý ke svému současnému já, nedokážete ho dost podporovat a vyvracet mu nízké mínění, které o sobě má, není možné ho milovat tak, abyste mu vynahradili, že se nenávidí. Je to předem prohraná bitva

Začínam si dosť myslieť, že vrátiť sa do Retardu bola obrovská chyba. Neviem. Verím, že z nejakého prasprostého dôvodu som tu, akurát ešte neviem, prečo. 

A z nejakého dôvodu si sa ozval práve teraz aj ty. Naposledy, keď si mi vstúpil do života, si mi poriadne otvoril oči a vlastne, svojim spôsobom, Ty môžeš za to, že som s mojim mužom a tým pádom za to, že mám syna, takže Ti vlastne extrémne ĎAKUJEM. ĎAKUJEM Ti. 

Akurát sa obávam, čo mi ukážeš teraz. Lebo to s Ex som nechcela vidieť, ale to, čo mám doma, to vidím jasne. Možno až príliš jasne. 

Tak potom, čo sa deje? Lebo toto. Toto nemôže byť náhoda. Ja náhody neverím. Tak som zvedavá.

Priala by som si byť....

Priala by som si byť introvertom. Vedieť nahodiť poker face a všetko, čo sa vo mne deje, si užiť v súkromí. Práve v tejto chvíli by som si to priala viac ako inokedy. Lebo by sa mi nerinuli slzy z očí v situácii, kedy sa to vôbec nehodí. Ešte v rádiu hrajú Žily. Koľko rokov som to nepočula, ale do tohto sa to tak extrémne hodí.

To čo som s tebou skúsil
S nikým už nemusím
Čo som s tebou musel
S nikým už neskúsim

Ani som netušila, že by ma toto mohlo takto zasiahnuť. Vedela som to, ale čítať to, to tak zabolelo. Tak hlboko. Až ochromilo. 

Bože, ja som tak naivná, čo som si myslela. Veď ho poznám. Teda nepoznám, ale čo sa tohto týka, poznám. Zo vzťahu do vzťahu a popri tom ešte kdečo iné. Hádam som si nemyslela, že raz, raz v živote by mohol byť iba iba môj. Všetko sa to vrátilo a bolí to hádam ešte viac ako pred toľkými rokmi. Ale je to moja vina, nemala som sa na to pýtať. Nemala som mu ani odpovedať, keď mi napísal. Na kerú riť som mu odpísala. Mohlo mi byť jasné, ako to skončí. Však toto sme si už prežili. V tomto som jak ex, ten má údajne slabosť pre mňa, tak ja mám slabosť pre PP. 

Ani by som neverila, že až takú. 

Prečo ja musím byť takáto emotívna? Prečo na mne vidieť, keď lietam šťastím v nebi a aj, keď sa hnevám, keď s niečím nesúhlasím a aj keď mi niekto zlomí srdce a nemusím povedať ani slovo?

Dobre, dobre, bol to včera pekný deň, krásne spestrenie, ale ako prišlo, tak aj odišlo.

Ja by som fakt mala začať chodiť na nejaké terapie, lebo skončím niekde v Pezinku v izbe s bielymi mäkkými stenami.

Sorry za môj výlev. 

O dôvere

Myšlienky o dôvere mi napadli už viackrát, ale keď mi Hamty nedávno napísala niečo na štýl, že by chcela vedieť zase niečo o mojich Ex, tak pri spomienkach nemôžem opomenúť dôveru a s ňou spojenú zradu.

V predchádzajúcom vzťahu bola z mojej strany plná dôvera a úplná úprimnosť a myslela som si, že je to vzájomné. Hoci mi ten človek na seba tiež prezradil veľmi veľa, dnes si myslím, že do tých najtajnejších zákutí svojej duše ma nepustil. 

No hlavne, nakoniec snáď všetky vety, ktoré som kedy vyslovila, použil proti mne. Naozaj aj také, ktoré som s maminou vyslovila len tak náhodne, viac-menej zo srandy, napr. ako keď mamina povedala, že ja som bola také dieťa ulice, viac vonku ako doma. Lenže v mojom detstve to bolo úplne bežné. Na základnej nebolo bežné mať mobil a keď mobily v poslednom ročníku aj prišli "do módy" nedalo sa s nimi veľmi veľa. Mali zeleno/oranžovo - čierne displeje s piatimi riadkami a tak podobne. Nič, čo by sa podobalo dnešným smartphonom. 

Na to mi raz napísal, že áno, ja som dieťa ulice, že sa diví, že som sa nestala ženou ulice, že som morálne bahno a strašné veci. Aj by som tie sotisfikované urážky sem prekopírovala, ale ten mail už dosť dlho nemám, ale toto bolo nič v porovnaní s tým, ako si neustále musel niečo voči mne dokazovať. 

Všetko to začalo vlastne tým, že sme po rozchode ostali v takom akoby voľnom vzťahu, dnes by som to nazvala, že z jeho strany to bolo čisté využívanie až zneužívanie mojej lásky, ktorá vo mne ostala a mojej naivity. 

Niekedy mám také paranoidné myšlienky, či to z jeho strany nebola od počiatku taktika, hlavne ten druhý rok, ale to už je fakt taká paranoja. 

No, počas toho "otvoreného vzťahu" sme sa dohodli, že proste, keď mi bude smutno, môžem si s niekým písať na zoznamke a keby chcem, môžeme sa aj stretnúť, ale aby on bol Numero Uno (ako inak). Keďže si však neustále počas tých rokov potreboval dokazovať, ako si "seriem" do huby, tak sa stalo toto:

A toto mi síce nikdy nepriznal a ja som sa ho na to nepýtala, ale mám viacero indícií aj, že proste to bol

o tak, ako si myslím ja.

Takže začala som si písať s jedným chalanom a dosť som sa mu otvorila. Hlavne mal meno, ktoré som v ženskej podobe mala mať ja. (jedna z indícií). To vie o mne len málokto. V podstate to mimo rodiny vedel len Ex. Hej, blbosť, ja viem, ale no proste som mu napísala, že prečo som sa rozišla s Ex, akurát som mu napísala aj meno, aj destináciu, kde som sa pohádala s jeho mamou a proste všetko.

Na to mi Ex asi pod dvoch dňoch poslal mail, strašne rozčúlený, že to je jeho kolega, dokonca z jeho openspacu a proste, že mu akože napísal na firemný chat, či jeho ex sa volá tak ako ja a či jeho mama bývala na ostrove a podobne a že proste, že mu napísal všetky tie veci, ktoré som mu napísala a pár aj takých, ktoré som mu nenapísala (jedna z indícií).

Napísal mi proste, že som mala obrovskú smolu, že som narazila zrovna na jeho kolegu (áno, to je veľmi pravdepodobné pri veľkej medzinárodnej firme), ale hlavne, že som si s ním písala a dohadovala na stretnutí, keď on mi písal mail a že jemu som neodpovedala a tomu chalanovi áno a podobne. Proste strašné somariny. 

Takže som z ničoho nič prestala tomu chalanovi písať a s Ex sme sa vtedy proste nejako pomerili, ale ja som mu toto nikdy neodpustila, ale nikdy viac som sa s ním o tom nebavila. Myslím si, že by mi klamal. Neštítil sa klamať ani svojej matke a to s ňou mal úplne iný vzťah ako so mnou, takže asi tak. Nie len, že si dodnes myslím až hraničím s istotou, že to bol on, kto mi akože píše a balí ma, ale hlavne, že v tom rozčúlenom maily spomenul všetky ale že úplne všetky intímnosti, ktoré som mu kedy za tie roky povedala. 

Dodnes to vnímam ako extrémnu zradu. Od človeka, ktorého som považovala za svoje duševné dvojča, ktorý o mne vedel absolútne všetko, pred ktorým som bola presne taká, ako som sa v tej danej chvíli cítila.

No, žiaľ, už dlhé roky mám pocit, že možno nie od začiatku, ale ku koncu určite to bola z jeho strany hra, taktika a vypočítavosť. 

Tak som ten osudný mail našla a niečo vám z neho sem predsa len dám, len pre predstavu:

teraz mam na teba prosbu:
skus si pisat s cudzimi ludmi bez toho, aby si odhalovala moju totoznost (k plnej spokojnosti si vystacim s anonymnou nalepkou "byvaly") ci ine detaily suvisiace so mnou a mojou rodinou. myslim, ze xy ani ini nebudu o nic ukrateny, ked sa dozvedia ze si sa pohadala s mamou byvaleho na dovolenke. naco si mu (im?) pisala moje meno a destinaciu? mala si smolu (a ja tiez), ze si natrafila na cloveka, ktory ma aj z toho mala vedel spolahlivo identifikovat.

OPRAVA 14:12 hod: koncim s tebou definitivne, si pokrytecke moralne bahno. usta plne "lubim ta" a "ty si moj jediny navzdy" a v skutocnosti sa chovas ako nadrzana suka. mala si pravdu podstata cloveka sa nemeni a ty si ostala taka ista ako si bola na zaciatku. tak ako si vyse 8 hodin cisteho casu pislala vo vlaku do BB o sexe a mne poslala smiesnych par sms s bohorovnym vyznanim, ako ti chybama a ako na mna myslis, tak teraz sedis na zadku vo vasom kancli, s xy si vypisujes ako najata a mne sa ani odpovedat na otazku neuracis. a presne tak ako si na mna kydala v terne pri reklamacii toho chleba, ci v BB pri Legu, vesias na nos ponosy cudzim chlapom na chate.  dnes sa stane este jedna vec, ktora bude s tebou u mna prvy krat - prvy krat poviem, a nie v ramci hry, ze si kur...aaaalem nestojis mi ani za to.

PS5: moj dnesny mail, ci pojdes so mnou poobede von, neber vazne, ale kedze ten tvoj xy je hrozny pako a so vsetkym sa chvali (teda aj s vasim rande, ze ho volas nezne (zdrobnelina) a podobne...raz mi snad napise, ze si ho vyfajcila...ale ja toto online spravodajstvo ozaj nepotrebujem), chcem si spravit maly test, koho uprednostnis... inak XZnko asi netusi, ze sme v kontakte, ze?

Na záver ešte k tomu dodám: XY vedel, že som s Ex stále v kontakte (ďalšia indícia). Nie, toto je len výcuc z veľmi dlhého mailu, ktorý by som vám sem rada dala celý, ale odhaľuje moje najintímnejšie ja, ktoré už nikdy s nikým v živote nebudem zdieľať, lebo no, už takú dôveru asi nikdy nikomu nepocítim a vlastne ani nechcem. Neviem si predstaviť, že by som sa z tohto mala spamätávať ešte raz.

Postrach menom škôlka?

Posledné dva dni čítam všade možne na tých internetoch (páči sa mi ako sa internetu v posledných mesiacoch dalo množné číslo). Asi 20 rokov som žila v tom, že je to ten jeden internet, ale OK. To je mimo témy, ktorú chcem teraz napísať.

Čím viac premýšľam nad škôlkou, tým mi je z toho viac a viac ouvej. Minulý rok o takomto čase som sa bála, ako to Pampúšik raz v škôlke zvládne, keďže nevedel rozprávať a odplienkovanie bolo na začiatku niečoho, čomu by sa dalo povedať úspech a aj to len v ciko podobe. To sa nakoniec úplne úžasne zvládlo. 

Čo sa týka reči, je to úplne neporovnateľné, aj keď cudzí človek sa musí trochu stále vyladiť na jeho reč, keďže vynecháva občas samostatné písmenka v slovách - t v sanitka - sanika, č v mačička - mačika a podobne, ale myslím, že je to v rámci toho ako rozprával minulé leto neskutočný posun. 

ALE a tu prichádza ten vnútorný môj nepokoj, že synček od nás nikdy nebol sám na dlhšie než pár hodín. A po záseku, ktorý prišiel v detskej skupinke, kam v apríli chodil, mám proste obavy, ale najväčšie obavy mám akoby sama zo seba, ako ho dať na celý deň niekomu neznámemu a už mi idú proste v hlave tie myšlienky, what if... 

Lebo úprimne ani pri mojej obrovskej predstavivosti, si neviem predstaviť ako jedna učiteľka zvládne mojkať 20 detí, ktoré plačú v ten istý čas a ešte premýšľam, že kde sa to vo mne všetko berie, či to nemá na svedomí nejaké moje vnútorné dieťa, či tam nenastala nejaká trauma, ale tak ja nie som promovaný psychológ ani nič podobné, takže ťažko povedať....

ALE, som ročník 86 (hej, a je to vonku, áno som stará :-D) a moja mamina ma musela dať ako ročnú do jaslí. Taká bola doba, taký bol režim. Ja si to vôbec neviem predstaviť, ale OK, ročné ešte OK. Náš už v roku vedel aj chodiť ako tak, ale vedel. Viem, natíska sa otázka, ale vieš, že v iných krajinách nebýva materská viac ako pár mesiacov a niekde dokonca ani pár týždňov. Viem a z toho ma vždy extrémne bolí celé moje vnútro. Fakt si neviem predstaviť, že niekoľko mesačné bábätko dám niekde do inštitúcie alebo sa mi o neho stará nejaká cudzia pani u nás doma. Brr. 

Ani by som sa nedivila, keby takéto dieťatko mama povedalo opatrovateľke alebo nejakej nurse alebo niečo na tento štýl. Neodsudzujem to, proste žiť sa z niečoho musí. Taký je systém a že ja s ním nesúhlasím, je môj problém, ale bolo by mi nesmierne ľúto, že všetky míľniky by moje dieťa zažilo s niekým iným. Prvý úsmev, pretočenie, plazenie, lozenie, sed, prvé kroky....

No, asi by som mala ísť radšej spať, než si tu vylievať srdiečko, tak na nás 04. 09. myslite a držte nám pästičky. 

Aký veľký problém mám s češtinou?

Ahojte priatelia :-)

Ozývam sa vám po dlhšom čase a to hneď s úvahou. Ako iste chápete, opäť raz nič nestíham a tak nerobím to, čo by som mala, ale to, čo ma baví (ale áno, aj denníky ma bavia, ale úvahy o niečo viac).

Nad češtinou a slovenčinou a ich podobnosťami a rozdielmi sa zamýšľam pomerne často. Jednak väčšina blogov, ktoré čítam sú písané po česky, dosť veľa kníh som prečítala v češtine, dosť mojich priateľov je z Čiech, dosť skupín, ktoré počúvam sú české atď. Okrem iného, narodila som sa za čias Československa, aj keď kým sa republiky rozdelili, som si to určite nemala ani šancu uvedomiť, ale späť k otázke z nadpisu:

Trúfam si, že nemám žiadny problém s češtinou, teda v porozumení češtiny, určite by sa našli hovorové/slangové/oblastné výrazy, ktoré by som nikdy nepreložila, ale to sa nájdu aj v slovenčine: však, kto by tušil od Popradu na západ, čo je to taká tepša napríklad :-D

Akože neviem písať gramaticky správne v češtine, keďže som ju nikdy neštudovala a y v minulom čase na konci slovesa ma tak desí, že by som ho asi nedokázala napísať :-D :-D (to je tak, keď vám 15 rokov školy vtĺkajú do hlavy, že tam patrí jedine a nemenne I)

Tiež sa zvyčajne nesnažím hovoriť česky, hoci ma to v Čechách vždy láka, ale osobne je mi dosť jasné, že to musí znieť hrozne, ale to mám, aj keď pozerám film v pôvodnom znení, tak mám potom chuť pokračovať v angličtine.

Ako to máte vy s češtinou/slovenčinou? Nechajte mi vedieť dole v komentároch :-)

Prečo nie s Ing.

Ahojte milí :-)

Nedávno som dostala otázku, či by som ešte stála o Pána Inžiniera a musím priznať, že áno. Teda čisto teoreticky.

Musím sa priznať, že tých pár jázd, čo sme spolu minulý rok absolvovali som si ho poriadne ani nepoobzerala, lebo keď aj bol u nás, tak som sa balila vždy do auta alebo som sa sústredila na jazdu alebo som sa sústredila na jeho jazdu alebo na dieťa, dokonca si myslím, že som sa mu ani raz nepozrela priamo do očí, ale čo som si tak všimla, fyzicky sa nijako za tých 17 rokov nezmenil. 

Čo sa týka záujmov, tam tiež nedošlo k žiadnej výraznej zmene a z toho, čo sme si stihli povedať, by som povedala, že ani v myslení nedošlo k žiadnej zásadnej zmene a to je moc fajn, akurát ma aj za tých pár chvíľ, čo sme si písali, dokázalo dostať do mierneho varu to, že sa všemožne snažil zľahčiť to, čo som mu napísala, čo ma na ňom dosť vytáčalo aj v minulosti.

Taktiež je zaujímavé, že 40tnik každý víkend ide domov za rodičmi. Primárne proti tomu ako nemám nič, ale vzdialenosť cca 250km bez auta, komplikovane (lebo, keď mi opisoval ako divoko chodí domov, tak si hovorím, že tak toto asi nie)). Dobre, že na podnájme ho asi nič extra neťahá a na dome je vždy čo robiť, keď už nič iné, dá sa odhadzovať sneh :-D

V závere asi toľko, že ak by som bola voľná a bezdetná, tak by som nad tým asi aj uvažovala. 

Bol to môj prvý vážny vzťah, mám naň krásne spomienky, ale tiež už nemám 20 a moje hodnoty a myslenie sa myslím zmenili, aj keď vlastne ani neviem, či až na toľko, ako hovorieval iný môj Ex: Podstata ľudí sa nemení.

Tak asi koniec úvah :-)

Pekný dníček 

Upozornenie na chybu

Ahojte priatelia :-)

Ani som sa nenazdala a prišiel mi do hlavy námet na ďalšiu úvahu. Včera som narazila na chybu v jednom článku tu na blogu, podotýkam nie gramatickú, to už veľmi ani neriešim, nie som učiteľka slovenčiny a blogy nie sú diktáty, aj tak je väčšina blogov, ktoré čítam, písaná v češtine, kde som čo sa týka gramatiky na tom rovnako dobre asi ako s gramatikou fínštiny.

Prvotne som chcela na nepresnosť v texte upozorniť, ale potom som sa zamyslela (áno, aj také sa občas stane) a si hovorím, že tá nepresnosť nie je žiadny dramatický zjav, nič podstatné sa tým nemení, nikto nie je ohrozený na zdraví a podobne a tak som len pochválila ideu, o ktorú v článku išlo a ktorú daná nepresnosť vôbec neovplyvňovala.

Ako by ste sa zachovali vy? Nedalo by vám to a upozornili by ste na chybu? Upozorňujete aj na drobné chyby/nepresnosti v texte/názve a podobne?

Priznám sa, že ak by išlo o niečo vážnejšie, trebárs o určenie niečoho nesprávneho alebo neviem, možno nejaký preklep trebárs v dávkovaní liekov, ktorý by eventuálne mohol niekoho ohroziť, tak sa zrejme ozvem, ale začínam mať pocit, že "dedkaviem" (ako hovorí moja mamina na svojho obľúbeného autora, hoci v jeho veku budem rada, ak sa budem vedieť ešte podpísať a nie písať knihy) a viac sa zamýšľam, či je nutné všetko komentovať a ešte aj verejne.

Občas mám pocit, že s príchodom a rozmachom internetu sa kdekto domnieva, že je všetko nutné komentovať a vyjadrovať svoj názor, aj keď k tomu vôbec nebol vyzvaný, ale to je už na inú úvahu.

Pekný deň priatelia :-)

Nikky

Ty buď rada, že Ti ešte spí

A ja som a ešte ako :-D (to len aby som dokončila prvotnú myšlienku)

Ahojte priatelia <3 Tak k tomu prišlo a ja takto v poslednej hodine piateho dňa februárového tvorím prvý článok pre rok 2023. Prajem vám všetkým do neho len to naj naj naj naj najlepšie a hlavne veľa veľa zdravia.

Späť k téme:

Toto milé príjemné povzdychnutie som nedávno dostala od kamarátky, ktorej len o niečo staršie dieťatko od nášho Pampúšika prestalo spávať cez obed. 

Svatá dobroto!

Však ja si ani neviem predstaviť, že by to tak nebolo. Pampúšik to potrebuje a ešte hádam viac ako on, to potrebujem ja :-D Aj keď je pravda, že si niekedy ten čas ledva stihnem uvedomiť, hlavne, ak povyberá všetky svoje autíčka a lego po celej obývačke.

No každopádne jeho obedný/poobedný spánok je pre mňa zatiaľ veľmi potrebná polčasová prestávka.

Je síce pravda, že už väčšinu činností zvládnem aj s ním, predsa len 2,5 ročný je už väčší parťák ako ročné dieťa, ktoré sa naučilo chodiť v našom prípade rovno behať a tým pádom skúmať možnosti, ktoré doteraz neboli. 

Akurát v tomto období mi chce velice so všetkým pomáhať, čo občas dosť predĺži danú činnosť a privyrobí to statočné upratovanie.

No tak či onak, za obedný spánok ďakujem nebesiam/bohu/vesmíru (doplňte si, čo sa vám najviac hodí)

Dieťatko bez dušičky

Ahojte priatelia ❤

Včera ma prvýkrát zasiahla správa o tom, že vnúčikovi pána herca Miroslava Donutila prestalo deň pred termínom narodenia biť srdiečko. Neviem si predstaviť a úprimne ani nechcem, čo prežíva jeho nevesta a obdivujem ju, že s tým išla na svetlo sveta, aj keď do istej miery to chápem.

Zrovna dnes som prežila so synčekom dosť náročný deň, plný kriku a naháňania, ale som nesmierne vďačná za to, že je, že žije, že je zdravý. Vždy, keď čítam o takýchto prípadoch, tak ma zasiahne neskutočný pocit vďačnosti za to, čo mám, čo mi bolo dopriate, aj keď je to často náročné.

Trochu som sa o tom rozprávala s dievčatami von a veľmi ma prekvapilo, že sa jedna z nás zdôverila informáciami o tom, akú možnosť "rozlúčenia" dostala so svojim mŕtvym synčekom. Neviem, či sa už narodil bez dušičky alebo skonal krátko po narodení a v podstate je to jedno. 

To, že jej a jej manželovi umrelo dieťatko viem už od leta, neviem, ako je to dávno, ale aj tak tá bolesť nikdy neprestane, aj keď majú teraz krásneho zdravého synčeka.

Podľa mňa toto je absolútne najhorší možný scenár rodiť dieťatko bez duše. Úprimne, neviem, čo všetko by mi museli pichať, aby ma k tomu donútili a aj keď chápem riziká cisárskeho rezu, aj tak by som nenútila tieto ženy rodiť. Kontrakcie, bolesti a vedomie, že keď to konečne skončí, tak nič. Žiadne položenie na hruď, žiaden plač...

Naozaj toto si absolútne neviem predstaviť, 9 mesiacov je všetko v poriadku, už čakáte na ten svoj deň, kedy sa konečne uvidíte a zrazu len čierna diera, fyzická a hlavne nekonečná duševná bolesť a nikdy nezodpovedané otázky PREČO.

Prepáčte, že píšem o takýchto veciach, ale sama v sebe som si to potrebovala nejako spracovať a mne to ide najlepšie napísaním. 

Tak, či onak, som nesmierne vďačná za náš poklad, moje všetko najlepšie, ako mi nedávno priala maminka a ja som jej pohotovo odpovedala, že všetko najlepšie už mám a zároveň vzdávam hold všetkým rodičom, ktorí boli donútení pochovať svoje dieťatká a je to úplne jedno v akom štádiu tehotenstva či v akom veku dieťaťa a všetkým úprimne vyjadrujem sústrasť.

Autoškola, auto a ja

Ahojte priatelia 💗 Viem, že by som mala robiť čosi osožnejšie o jednej v noci ako písať tento článok, ale...ALE nosím ho v hlave už niekoľko dní a tento týždeň sa mi podarilo sadnúť za volant až 2x (čo je tuším môj maximálny rekord) a obe jazdy by som povedala, že boli fajn, ale pri oboch som pocítila vec, ktorú mňa (a myslím si, že nebudem jediná) v autoškole nenaučili a tak mi napadlo, čo všetko vlastne v autoškole nenaučia (alebo aspoň mňa teda nie).

1. Natankovať - čo je ako aj dosť dôležitá vec, keď si to tak človek uvedomí. Nie je to nič zložité, ale pár drobností je dobré si všimnúť, keď to ide človek robiť úplne prvýkrát. Napríklad na ktorej strane auta máte vôbec otvor palivovej nádrže, aký pohon má vlastne auto, ktoré šoférujete (ak by ste si neboli istí, dá sa to nájsť v technickom preukaze), no a potom je dobré mrknúť aj na číslo stojana, keď idete platiť.

2. Dofúkať pneumatiky - taká drobnosť, ale vedieť to sa môže hodiť. Napríklad aj to, na aký tlak teda dofúkať a kde sa to dá zistiť (ešteže mám múdreho a skúseného ocina) a ten mi poradil, že je to na stĺpiku rámu dverí u vodiča. To by človek neveril, že? 

3. Cúvať/parkovať/čo vidieť v späťáku - a toto je môj momentálne obrovský problém. Technicky cúvať a parkovať viem. Prakticky neviem, čo mám vidieť v späťákoch, čo tam vidím a teda výsledok môjho parkovania nespĺňa moje predstavy. Muž hovorí, že ma to naučí, tak na tú hádku sa už teraz teším (áno, väčšina našich spoločných jázd končí hádkou a keby som nebola ja ten, kto z nás má vodičák, tak by to skončilo asi aj mojim vystúpením z auta).

Asi som chcela ešte nejaký bod, ale je fakt čas presunúť sa do postele, tak dobrú noc :-)

Žijem už dlho?

Nie. Ani objektívne, ani subjektívne si to nemyslím. Žijem 35 rokov, takže som približne v polovičke, ak vezmem, že priemerný vek dožitia ženy na Slovnesku je cca 73 rokov (áno, samozrejme, zajtra ma môže zraziť kamión a bude po priemernom veku dožitia).

Ale späť k pointe. Občas, keď na niečo spomínam a si hovorím, že to bolo pred 25 rokmi (teda mala som 10), tak si pripadám, že už žijem dlho, ale necítim sa nijako staro alebo niečo také. To vôbec. A popri tom, že som mamou len 1,5 roka sa už vôbec necítím staro. ... Ale keď si to tak vezmem, že moja mami mala v 40tke dospelú dcéru (a.k.a mňa :-D) a môj prvorodený bude v mojej 40tke prváčik (na ZŠ), tak si občas pripadám aj staro, ale vôbec nemám také depresívne myšlienky ako nedávno vyslovila moja známa, že tento rok mám 30, to už budem stará....skoro som sa neudržala a povedala som jej, že no, ja si idem asi kopať hrob, keď som stará už 5 rokov.

Za mňa je vek ozaj len číslo, pokiaľ sme zdraví a vitálni...Moja starká už asi 20 rokov čaká na smrť (od kedy je na dôchodku) strašidelné. A to sa vo svojich takmer 83 rokoch relatívne zdravá, vitálna. A niekde inde 80tničky dvíhajú činky, takže asi tak.

No, a to bude na túto moju dnešnú úvahu asi aj stačiť.

A predsa si vezmem?

Nie, nevezmem...

Ahojte priatelia 💕 To aby som vás aspoň pozdravila takto pred jedenástou v noci. Dávate si predsavzatia? Myslím si, že väčšina ľudí si už žiadne nedáva a tiež si myslím, že z jedného veľmi jednoduchého dôvodu, že ich proste nedodržia a presne tak si ich nedávam ani ja. Tiež mi príde proste trochu komické sa 01. 01. každý rok zobudiť po čakaní na polnoc/bujarej oslave/párty a podobne a začať "nový život" napríklad bez alkoholu, cigariet a podobne. Klobúk dolu pred tými, ktorí to naozaj dokážu. Ja som proste z iného súdka. Nečakám na pondelky, začiatky mesiacov, či Nový rok, aby som niečo spravila. Ak to spraviť chcem, tak to spravím a ak nie, tak nie. Aj keď je pravda, že nejaké tie ciele/body si "dávam". No, áno, môj priečinok "chcela by som" je takmer nevyprázdniteľná. Lebo, keď aj nejaké body/ciele/položky zo zoznamu splním, pribudnú ďalšie. Ale mám rada štatistiky, bilancie a podobné záležitosti a tak si sem dám "menší" zoznam a na konci roka si spravím nejakú tú bilanciu:

1. šoférovať aspoň raz do týždňa (v lepšom prípade aj viackrát, ale buďme realisti)

1. prečítať všetky knihy, ktoré sa aktuálne nachádzajú v tomto byte a do vtedy nekúpiť/nedoniesť/nepožičať žiadne ďalšie

1. knihy, ktoré s vysokou pravdepodobnosťou nebudem čítať opäť, podarovať/predať

1. urobiť poriadok v dokumentoch a udržiavať ho

1. spraviť profilovky a články všetkým svojim bábikám

1. dokončiť tehu denník

1. dokončiť prvý rok s Pampim a pokračovať

1. byť VĎAČNÁ za každý jeden deň a skúsiť nájsť v každom niečo dobré 

1. dodržiavať pitný režim

1. viac sa zapájať do blogového diania

Láska, vzťahy, sexalita...

Ahojte priatelia 💕

Ešte predvčerom by som nepovedala, že napíšem tento článok, ale spomienky na syna triedneho učiteľa vyvolali mnoho ďalších spomienok a pri nich som vlastne došla k poznaniu, že s týmto žensko-mužským spolutvorením sveta som začala akosi mooooc skoro. Ako, niežeby som to netušila aj predtým, celé mi to utvrdila spomienka, na ktorú som na dlho dlho predlho vlastne pomaly aj zabudla.

V treťom alebo štvrtom ročníku, určite sme ešte neboli na druhom stupni dostala naša triedna pani učiteľka geniálny nápad, aby sme sedeli v laviciach v zmiešaných pároch. Možno si myslela, že keď bude sedieť v lavici dievča-chlapec, tak budeme menej vyrušovať. Netuším. Dôvod si už nepamätám, ak nám aj bol vôbec ozrejmený. Takže mala som maximálne 9 rokov, keď som sedávala v lavici s mojim spolužiakom, inak sme boli celé roky dobrí kamaráti a vďaka nemu sa môj "idol" v 7mej triede dozvedel, že som "doňho" Čo mu ani po viac ako 20 rokoch nedokážem odpustiť. Ale nie to som chcela, takže sme si takto s Dušom sedeli v lavici, keď mi zrazu povedal vetu: Chceš vidieť môj pipík? A kým som sa zmohla na odpoveď, tak bol na pol sekundy aj von. No, muži, resp. chlapci. 

Takto, nebol to prvý "pipík" v mojom živote. V našej rodine sa náhodná nahota nijako neriešila a...a hlavne, mám o 4,5 roka mladšieho brata a všetci traja moji bratranci sú odo mňa mladší. Takže jo, mikro penis som už v tomto veku videla. 

Ono, na druhom stupni a hlavne leto medzi 8-9 triedou mi dalo veľmi veľa, nie som na to hrdá, svojim spôsobom sa za to všetko dosť hanbím spätne, ale zase bez toho by som nebola taká aká som, nebola by som tam, kde som, takže vlastne som svojim spôsobom za to všetko vďačná. Keby by som mala možnosť, či by som niektoré veci nespravila alebo spravila inak? Asi nie, verím totiž v efekt motýlích krídiel, že by sa jednou zmenenou vecou zmenilo všetko a kto vie, čo by bolo, možno by som mala viac detí a možno by som nemala ani Pampúšika a toho by som nevymenila za nič. Verím totiž, že všetko, čo sa stalo, sa stať malo, bola to moja cesta, moja cesta poznania, poznania samej seba a že ma celá tá cesta doviedla do bodu tej cesty, kde som teraz a stále po nej idem a raz na smrteľnej posteli možno uvidím, kam ma tá cesta doviedla alebo nie? No, už veľa filozofujem, tak končím.

Ľúbte sa, konajte dobré skutky a majte nádherné dni.