Hľadať tu :-)

Zobrazujú sa príspevky s označením Téma mesiaca KB. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Téma mesiaca KB. Zobraziť všetky príspevky

štvrtok 4. apríla 2024

Autá/auto

Ahojte priatelia 💕

Musím sa priznať, že téma na apríl ma veľmi potešila, keďže auto je posledné dva roky moja veľká láska 😍😍😍

Nebolo tomu tak vždy. Do autoškoly som bola donútená mojimi rodičmi s tým, že sa mi to niekedy v živote zíde. Nezišlo sa takmer 20 rokov. Aspoň teda nie tak, aby som niečo s tým podnikla. 

Vodičské oprávnenie som získala 20. 12. 2005. Nie, že by som si to pamätala, ale je to na tej kartičke napísané. Napriek tomu, že som skúšky robila 2x, nemyslím, že mi to išlo až tak najhoršie. Lenže ja som si ten šoferák nechcela robiť aj kvôli tomu, že som vedela, že jazdiť nebudem, lebo nie je na čom. Tatino síce mal vtedy starý rozheganý a večne pokazený Citroen, ale proste ho nedal z rúk.
Jediný raz ho prehovorila mamina, aby mi dal odšoférovať taký krátky úsek k nám domov z jedného výletu, ale nedokázala som sa s tým autom ani pohnúť z miesta, samozrejme tatino na mňa kričal, ja som sa rozplakala a ten kúsok domov som v konečnom dôsledku išla peši.
V roku 2006 a 2007 sa ma párkrát pokúšal naučiť jazdiť môj vtedajší partner na aute jeho rodičov, ale nemalo to tiež žiadny veľký úspech, lebo na ňom som nedokázala preradiť do dvojky (dnes sa divím, že prečo). Takže sme to nakoniec vzdali, aby sme auto nepokazili ešte nechtiac.

Potom boli dlhé roky, kedy som za volant naozaj nesadla a ani som po tom nejako zvlášť netúžila. Síce som raz mojej najlepšej kamoške povedala, že raz budem mať nejaké malé auto asi Swifta alebo Fabiu alebo niečo na ten štýl, hoci moje najvytúženejšie auto bolo VW Passat B6 sedan.

A dodnes sa mi veľmi páči, akurát, že to už je tiež viac-menej staré auto v dnešnej dobe a hlavne má výkonnejší motor, väčší priestor a tým aj väčšiu spotrebu.

Keď sme sa spoznali s Drahým, tak sme sa často bavili o aute, lebo jeho cestovanie v hromadných prostriedkoch nudí a hlavne to pre neho dlho trvá, čo je pravda. To sa musí nechať.
No, aby som to skrátila, na jeseň roku 2020 mi kúpil od môjho bývalého kolegu auto. Suzuki Swift tretej generácie, r. v. 2006.

Ani to však nebola len tak prechádzka ružovou záhradou. To, že samotný prepis auta na mňa trval takmer rok, je jedna vec. Ono to predĺžilo aj to, že som mala s ním hneď na tretej jazde škodovú udalosť a skončilo v plote. Nič extrémne sa na šťastie nestalo, ale bolo od plotu zelené a ešte donedávna malo dieru v plaste od spätného zrkadielka na spolujazdcovej strane.
To samozrejme môjmu strachu zo šoférovania veľmi neprospelo. Pôvodný majiteľ sa ma snažil cez leto 2021 aj učiť jazdiť a absolvovala som aj v roku 2020 niekoľko kondičných jázd, ale proste strach bol strach. 
Potom ma zvykla učiť susedka a myslím, že práve to mi asi najviac prospelo. Občas síce mala zo mňa asi nervy, ale nikdy na mňa nekričala a vysvetľovala mi to no asi ako žena :-D Ja neviem. Niekedy tuším v máji 2022 som prvýkrát šla autom sama. Teda s Pampúšikom do Tesca. Zaparkovala som na najodľahlejšom možnom mieste, ale bola som na seba strašne hrdá. Lebo som išla asi tri minúty autom sama a nič sa nestalo. 
Potom som sa pomaly odhodlávala viac a viac šoférovať. Dlho som nevedela parkovať a pozdĺžne to vlastne stále neviem, ale to je tým, že nie som donútená. Keď som bola v rodnom meste na rodnom sídlisku, rýchlo m došlo, že by som sa to jednoducho musela naučiť, ak by som tam chcela žiť.

Dnes jazdím takmer denne. Aspoň 4x do týždňa určite. Už nemám síce až taký strach, mám stále rešpekt, však na cestách nie som sama a hlavne tam, kde to nepoznám, mám dosť nervy, čo sa často odrazí na miere stresu v aute.

Záverom som veľmi šťastná, že som začala šoférovať, aj keď po 30tke a ušli mnohé odšoférované roky a kilometre, ale všetko je tak, ako má byť.

Dávajte si, prosím, pozor, či už za volantom, v aute alebo len tak na ceste a obzerajte sa aj na prechode. Auto má svoju brzdnú dráhu a keď mu so slúchadlami v ušiach skočíte do dráhy, môže to mať fatálne následky. 

utorok 27. februára 2024

Téma mesiaca február: Zrkadlo

Ahojte 😊

Po dlhšom čase som sa rozhodla prispieť článkom k téme mesiaca. Konkrétne ma zaujala téma: Zrkadlo.

Hovorí sa, že deti sú našim zrkadlom a ja to môžem len a len potvrdiť. Takmer každý deň  pozerám ako sa dieťatko vyvíja a ako krásne zrkadlí všetko, čo okolo seba vidí. Ako je od nástupu do škôlky viac doma s partnerom, vnímam oveľa viac, že zrkadlí veci, ktoré robí a hovorí partner. Je to síce absolútne prirodzené, ale aj tak ma to za každým dosť prekvapí.

V poslednej dobe dosť často hovorí aj hlášku, ktorá bola v rozprávke a je to také milé, lebo ide o hlášku: 
" Pre jedného odpad, pre druhého poklad."
Keď nad tým tak teraz premýšľam, tak som sa ho včera aj zabudla opýtať, či vie, čo to znamená. Keď ho nabudúce budem počuť, skúsim sa na to opýtať.

A v čom vás zrkadlia najviac vaše deti? 

streda 4. mája 2022

Téma mesiaca máj: Svadba

Ahojte priatelia 💖 Som sa tak rozhodla, že sa opäť zapojím do témy mesiaca svojou úvahou na tému svadba.

Len nedávno som sa dozvedela, že moja starká sa vydávala tehotná, moja mamka sa vydávala tiež tehotná a ja som sa nikdy nechcela vydávať tehotná. Lenže potom som otehotnela a prišlo mi smutné, že ja mám iné priezvisko ako otec dieťaťa a budúce dieťatko a stále mi to príde ľúto. Som proste konzerva a to sa už asi nezmení a pre mňa by rodina mala mať rovnaké priezvisko, aby aj navonok pôsobili ako rodina. 

Poznám veľa žien, ktoré otehotneli a ich muži ich požiadali o ruku/navrhli sobáš. Proste taký tradičný postup. 
Prvotne mi to ani neprišlo, že mi to až tak chýba, ale keď sa ma na to opýtal chalan z ročníka na ZŠ, do ktorého som bola roky platonicky zaľúbená, prišlo mi to trošku ľúto, lebo mi jasne dal najavo, že on by si tehotnú partnerku vzal a teda bolo mi jasné, že existuje nejaká pani V. Tak to má byť. Alebo nie?

Aký je váš názor na svadby "lebo museli"?

Peknú stredu

N.K.

nedeľa 9. januára 2022

Alkohol a iné neresti

Ahojte priatelia 💕

Po dlhšom čase som sa rozhodla opäť zapojiť do Témy mesiaca. K téme alkohol mám zaujímavý vzťah, ktorý sa vyvíjal až sa vyvinul do podoby, v ktorej je teraz a ten sa dá označiť, že som na 95% osoba alkohol nekonzumujúca. Má to hlavný dôvod a to, že mi drvivá väčšina hlavne tvrdého alkoholu vôbec nechutí. Na to som kedysi dostávala odpoveď, že pijem málo, že mám dôjsť do bodu, kedy vlastne nebudem riešiť chuť daného alkoholu. Úprimne, nechcem sa dostať do tohto bodu. Alkohol na mňa pôsobí uvoľňujúco a som ešte úprimnejšia než zvyčajne a zahadzujem akoby posledné okovy a v minulosti som urobila pár vecí, ktoré by som za plnej triezvosti asi nikdy neurobila. Nebolo to nikdy nič vážne ani nič, za čo by som sa extrémne hanbila, ale zase netreba si robiť viac trápností než je nutné. A hlavne, už nemám 15, ale 35. Takže si dám jeden pohárik, keď mám chuť, ale to príde tak raz za rok.

Takže alkohol ako neresť určite nemám. Moja veľká neresť až možno závislosť je mobilný telefón, potom sladké a sladkosti. 

piatok 8. októbra 2021

Téma mesiaca október: rodina

Ahojte priatelia 💞 prajem vám krásny deň.

Najprv som mala mala ambíciu vyjadriť sa aspoň k jednej téme mesiaca každý mesiac (😁😁😁😁😁 moje vnútorné ja sa zadúša smiechom). No tento mesiac ma oslovili obe témy a dúfam, že sa stihnem vyjadriť k obom. Teda minimálne k téme rodina sa určite vyjadriť chcem.

RODINA pre mňa znamená taký nejaký strop, rodina je pre mňa niečo také posvätné, niečo, za čo som ochotná bojovať, možno až za hranice. Úprimne si neviem predstaviť, že by som sa s niekým s rodiny nebavila, že by som sa nesnažila o urovnanie vzťahov. Dosť sa trápim aj tým ako sa rozkmotrili naše vzťahy so starými rodičmi Pampúšika. Je to také zvláštne, v podstate by mi to mohlo byť jedno, ale tak sú to synčekovi starí rodičia a ja by som s nimi rada vychádzala aspoň slušne, nič zlé mi neurobili, dovolím si tvrdiť, že ani ja im, aj keď chápem, že to môžu vnímať inak, ale príde mi to celé také, ja neviem. Neviem si predstaviť, čo by mi musel urobiť človek, aby som sa mu neozdravila. Ako ja viem, že to nehovorí nič o mne, ale aj tak sa cítim taká nejaká ja neviem akože čo som to za človeka, keď ma niekto ani neodzdraví. Áno, ja viem, hovorí to o ňom, nie o mne, ale ten sebaponižujúci pocit tam ostáva, ale opäť som "Fidelína" a odbáčam od toho, čo som chcela.

Priznám sa, že som neuvažovala nad založením rodiny. Kto ma pozná vie, že som nechcela mať deti. Pred dvomi rokmi, keď som otehotnela, sa všetky tieto moje názory neskutočne zmenili. Hovorí sa, že dieťa ženu/dievča zmení a tiež sa hovorí, že je to klišé. Poznám pár dievčat/žien, ktorým to priority teda nezrovnalo ani náhodou, ale sama za seba môžem napísať, že mne to teda hodnoty prehodilo neskutočne. Už počas tehotenstva som získala hlavne v práci taký automatický nadhľad, nie že by ma niektoré veci už nerozčuľovali, ale ako som vedela, že čoskoro tam už nebudem a že stres bábätku nerobí dobre, dostávali sa všetky tie okolnosti na úplne inú úroveň. Chceš dať telefóny na poličku úplne na kraj, daj, však teba budú zháňať, keď padnú z 5m výšky, nie mňa. Alebo som ich jednoducho preskladnila bez slova komukoľvek. Ale aj tak celkovo, to vedomie, že máte vnútri svojho tela živého tvora, to je niečo neskutočné. 

Tehotenstvo a materstvo mi otočilo dá sa povedať celý život, hlavne ten vnútorný. Možno navonok vyzerám stále tá istá Nika ako aj predtým, ale v hlave, v srdci, v myslení, v cítení nastal tak obrovský prevrat, že by som povedala, že takého ja nie som schopná.

Rodina je základ. Rodina je všetko. Vážte si members of family, nech sú akíkoľvek, nech s nimi nesúhlasíte. Nikto nie je dokonalý, ale raz môže nastať fatálna situácia a vy už nedostanete možnosť povedať niekomu niečo dôležité. Niekedy sa bojím, že moja starká neuvidí svojho pravnúčika. Úprimne, ani neviem, či by mala záujem, ale ja by som to veľmi chcela. 
Keď som bola mladšia, hovorila, že ona už čaká len na moju svadbu, že potom už umrie (hej, starší ľudia mávajú vo veľkej obľube tieto pohrebné reči 😕😱). Kedysi som jej so smiechom hovorila, že to bude asi žiť večne. Dnes si to myslím tiež, teda, to, že sa nevydám, ale dnes mi je to už ľúto. Myslím, že v kútiku duše sa každá žena chce vydať, mať deti, mať rodinu a ja tiež. 
Dúfala som, že v blízkej dobe budeme mať všetci rovnaké priezvisko, teda Darca, Pampi a ja, že budeme "skutočná" rodina. Je rovnaké priezvisko dôležité? Pre mňa áno. Viem, som možno naivná, možno sú moje sny úplne mimo realitu, ale sú moje...

Viem, poznám rozvodové štatistiky a partnerské štatistiky sú na tom ešte horšie, akurát tie matrika nezaznamenáva. 

Tak na dnes radšej všetko. 

Ľúbte sa, konajte dobro a vážte si samých seba a svoju rodinu.

N.K.

nedeľa 28. februára 2021

Téma mesiaca marec: Moje naj

 No tu je to jasné, moje naj je ten osemmesačný človiečik, ktorý sladko spinká momentálne. On je moja energia, moje slnko v zamračených dňoch, ale okrem neho je to hlavne môj partner, rodina, priatelia, hudba, knihy, blog, moje "baby" a celý ten zberateľsko-blogový život.

Téma mesiaca marec: Strach

Ahojte priatelia 😏 Práve som si prečítala mail s témami mesiaca na mesiac marec a obe ma zaujali a keďže som si už dávnejšie plánovala, že si k témam mesiaca niečo napíšem, tak sa do toho rovno pustím, nech to nedopadne ako tento mesiac. Áno, ešte hodinu bude február.

Strach. Myslím si, že každý človek má prirodzene z niečoho strach. Niekto menší, niekto väčší a niekto dokonca paralyzujúci. Ten paralyzujúci mám ja osobne z výšok. Už som síce v štádiu, že dokážem vyjsť niekam (pre mňa) vysoko, ale do niektorých výšok stále ísť odmietam a viem, že ak by som sa tam aj dostala, napríklad výťahom, že by som nedokázala urobiť ani krok ďalej. 

Potom mám taký klasický strach, keď neviem, čo sa bude diať. Trebárs moja zubárka nerozpráva, čo robí a na mňa to nepôsobí veľmi dobre. Som rada, keď viem, čo sa bude so mnou/mojim telom diať. 

A ten najväčší strach, ten prišiel pred rokom a pol, keď som zistila, že som tehotná. Najprv strach o embrio, o plod, či sa tehotenstvo udrží, či bude synček zdravý, či si neublížime pri pôrode a potom prišiel ten strach, ktorý už vraj nikdy nezmizne - strach o vlastné dieťa. Prvý strašný strach som zažila, keď sa rozpípal monitor dychu a synček nedýchal, na šťastie sa nadýchol, keď sme ho zdvihli, ale tých pár sekúnd, to bolo čosi hrozné. Druhý veľký strach bol, keď padol z postele, síce po pár minútach vyzeral akoby sa mu to nestalo, smial sa a vyzeral úplne ako predtým, ale ja som sa bála, či nemá nejaké poškodenie mozgu, vnútrolebečné krvácanie a každá minúta do príchodu sanitky a následne v sanitke sa mi zdala nekonečná. A také bežné strachy o neho mám tak biliónkrát denne, keď vidím, kam sa sa driape, čo na neho ide spadnúť alebo čo si chce narvať do tých malých úst. A viem, že tých mikrostrachov každodenných bude vekom iba pribúdať. Dá sa s tým niečo robiť? Asi nie. Vraj o prvé sa človek stará s najdôkladnejšie, s najväčším strachom a rešpektom, aby bolo všetko v poriadku. Pri každom ďalšom už akoby zľavuje, asi preto, lebo už vie, čo všetko dokáže dieťa prežiť bez ujmy na zdraví. 

Občas dostávam otázku, či som mala po "škodovej udalosti" strach opäť sadnúť za volant. Musím povedať, že nie. Mala som rešpekt, keď prišiel inštruktor po mňa a bála som sa, či si to v momente, keď si naozaj reálne sadnem za volant, nerozmyslím, ale nie, šlo to tak prirodzene ako vždy: spojka, sedadlo, zrkadlá, pás....spojka, jednotka, blikner, stiahnuť ručnú a IDEME! Ale ja za to vďačím aj môjmu najlepšiemu inštruktorovi na svete. 

utorok 3. novembra 2020

Tradície

Ahojte priatelia 😊 Prajem vám krásne dni. Pôvodne som dnes vôbec neplánovala napísať článok, ale prechádzam si tak e-maily, ktoré mám na svojom g-maily a tam na mňa vyskočil článok prvých Blogovín a v ňom téma tradície.

Sú Dušičky. Dobre, boli. Tradične sa chodí v našej kultúre na hrob našich zosnulých. Ja nechodím. Je to možno smutné, ale je to tak. Priznám sa, že tento druh turistiky mi extra nevonia. Možno začnem až umrie babina, možno nie, neviem.
Keď som bola malá, chodievali sme na hrob mojej babky (ocinovej maminy), ktorá umrela ešte predtým než som sa narodila, teda žiadne zo svojich 5 vnúčat nepoznala, ja som najstaršia, potom ide bratranec, môj brácho a bratranci - dvojičky. 
Pred tromi rokmi v októbri umrel jej manžel, teda ocinov ocino. Nemali sme takmer žiaden vzťah, v dospelosti som ho videla len párkrát, na pohreb som šla viac-menej kvôli ocinovi a trochu aj kvôli tomu, aby som videla aj ocinovu stranu rodiny.
A teda turistika do Prievidze sa nekoná. Ono je to aj odtiaľto podstatne ďalej ako z rodnej Bystrice.

Keď som bola asi druháčka na strednej umrel aj môj druhý starký, mamkin ocko. S ním som mala podstatne lepší vzťah, na pohrebe sme boli všetci, pekne v prvej rade a plakali sme o dušu spasenú. Pochovaný je do rodinnej hrobky, kde už ležia jeho obaja rodičia v Lučenci. Ani tam som od pohrebu nebola. Viem, že mamina občas na Dušičky chodí k babke cez Dušičky a potom všetci traja (babina, strýko a mamina) idú na hroby.

Tento rok bol aj tak iný. Pán premiér nám zakázal pohnúť sa z okresu, aj keď neviem, kto by to kontroloval, ale s mimi som vôbec neplánovala nikam ísť. Na cintoríny aj tak povolili ísť viac-menej až v pondelok aj to samozrejme s "modrou priepustkou". Nám s drahým to nedalo a v nedeľu večer sme, v hustom daždi sme na moje naliehanie, naložili mimi do kočíka a išli zapáliť sviečky ku kostolu Sv. Mikuláša, kde je taký výklenok a v ňom socha modliacich sa k Panne Márii. Ľudia tam chodia zapáliť sviečky. My sme takto (aj keď za krajšieho počasia) boli aj minulý rok. V tej dobe som krátko vedela, že nosím pod srdcom dieťatko a tak som sa modlila za obe svoje nenarodené deti. Za to, ktoré mi nikdy nepovie Mama a aj za to, ktoré mi snáď Mama povie už o pár mesiacov. 
Takže sa dá povedať, že sme si s Budúcim vytvorili vlastnú tradíciu a keďže máme mŕtvych blízkych od seba ďaleko, tak chodíme páliť za nich sviečky k Panenke Márii. 

Týždeň 06.10. 2026 - 12.10. 2026

Utorok -  Spolurodič ostal doma, že sa necíti na to ísť do práce. Si hovorím, no čo už. Odviedla som Pampúšika do škôlky. Spolurodič ma popr...