Autoškola, auto a ja

Ahojte priatelia 💗 Viem, že by som mala robiť čosi osožnejšie o jednej v noci ako písať tento článok, ale...ALE nosím ho v hlave už niekoľko dní a tento týždeň sa mi podarilo sadnúť za volant až 2x (čo je tuším môj maximálny rekord) a obe jazdy by som povedala, že boli fajn, ale pri oboch som pocítila vec, ktorú mňa (a myslím si, že nebudem jediná) v autoškole nenaučili a tak mi napadlo, čo všetko vlastne v autoškole nenaučia (alebo aspoň mňa teda nie).

1. Natankovať - čo je ako aj dosť dôležitá vec, keď si to tak človek uvedomí. Nie je to nič zložité, ale pár drobností je dobré si všimnúť, keď to ide človek robiť úplne prvýkrát. Napríklad na ktorej strane auta máte vôbec otvor palivovej nádrže, aký pohon má vlastne auto, ktoré šoférujete (ak by ste si neboli istí, dá sa to nájsť v technickom preukaze), no a potom je dobré mrknúť aj na číslo stojana, keď idete platiť.

2. Dofúkať pneumatiky - taká drobnosť, ale vedieť to sa môže hodiť. Napríklad aj to, na aký tlak teda dofúkať a kde sa to dá zistiť (ešteže mám múdreho a skúseného ocina) a ten mi poradil, že je to na stĺpiku rámu dverí u vodiča. To by človek neveril, že? 

3. Cúvať/parkovať/čo vidieť v späťáku - a toto je môj momentálne obrovský problém. Technicky cúvať a parkovať viem. Prakticky neviem, čo mám vidieť v späťákoch, čo tam vidím a teda výsledok môjho parkovania nespĺňa moje predstavy. Muž hovorí, že ma to naučí, tak na tú hádku sa už teraz teším (áno, väčšina našich spoločných jázd končí hádkou a keby som nebola ja ten, kto z nás má vodičák, tak by to skončilo asi aj mojim vystúpením z auta).

Asi som chcela ešte nejaký bod, ale je fakt čas presunúť sa do postele, tak dobrú noc :-)

Traja pomocníci

Ahojte priatelia 💓

Na tomto blogu, podobne ako na mojom IG najčastejšie chcem rozoberať život s Pampim. Keď sa zriedkakedy zapojím do nejakej maminkovskej debaty s ozaj maličkými detičkami, väčšinou je to o tom, aké mliečko tvoje bábo pije, aké používaš plienky a aké obrúsky a keď bábätko prekročí hranicu pol roka, prichádzajú otázky: čo si mu už dala papať? A koľko má zúbkov. 

A tak som bola v piatok na nákupe v Tescu, kde som doplnila zásoby troch mojich najväčších pomocníkov v začiatkoch mojej starostlivosti o bábätko:

1. Plienky - predtým než sa Pampi narodil som dostala pomerne veľa plienok, dokonca obrovskú plienkovú tortu a tak plienočiek najmenšej veľkosti som mala rôznych značiek. Paradoxne s najznámejšiou značkou som bola ja osobne najmenej spokojná. Na šťastie sa zo žiadnych plienočiek nevyhádzal a tak sme v podstate išli po najnižšej cene, keďže plienok hlavne malinké bábätko spotrebuje naozaj veľa. Vyskúšali sme niekoľko druhov Pampers, Babylove, Lupilu a oba druhy Tesco plienok. Tie "lepšie" som si dokonca kúpila aj do pôrodnice. Zatiaľ sme ostali na tých lacnejších a v podstate kupujeme na 95% tieto. Ono to je aj tým, že Tesco máme v podstate k bytu najbližšie.

Táto fotka ma zachytáva inak v dosť situácii, kde som bola trochu pod stresom, lebo spolubývajúce sa išli najesť a tak som ostala na izbe strážiť hneď tri novorodeniatka.

2. Vlhčené utierky - myslím si, že vo všeobecnosti veľmi obľúbený pomocník maminiek. Od utierania ritky, cez tváričku, ručičky, kočíku, hračiek. Prvotne mi Milý kúpil do nemocnice Pampers, potom sme skúšali pár značiek a druhov a dosť sme sa ustálili na jedných z Lidlu, ale tie hádam viac ako pred pol rokom prestali vyrábať, takže som zase hľadala, aby nestáli hneď 2€ a aby neboli ani suché ani mokré a ustálila som sa momentálne na týchto z Tesca.

3. Dojčenské mlieko - akonáhle niekedy prekonám "traumu" z môjho "dojčenia", tak napíšem o tom článok, ale skrátene, po pol dni doma s novorodeniatkom mi došlo, že je s najväčšou pravdepodobnosťou hladné a tak som poslala Milého kúpiť Sunar a aj došiel so Sunarom. Chvíľu sme dokrmovali Sunarom, ale mala som pocit, že malého z neho zapeká (dnes už by som povedala, že to zrejme nebola pravda), tak som po radách kamarátok, ktoré skúšali aj 5-10 značiek a druhov mliečka, kým našli to pravé, kúpila v Teta drogérii Bebu Optipro ešte v žltom obale a to sa nám zapáčilo, neskôr sme prešli na plechovkovú Bebu Comfort, ktorú pije Pampúšik doteraz a s mliečkom sme viac-menej už neexperimentovali.

VBml...ako si ho pamätám a čo si vlastne pamätám

Ahojte priatelia 💗

V poslednom článku som si zaspomínala na svoju prvú uvedomelú zaľúbenosť k synovi môjho triedneho učiteľa na druhom stupni základnej školy. Na druhom stupni som chodila do triedy s viacerými kamarátkami z prvého stupňa a počas septembra k nám do našej triedy kvôli nemčine prestúpila ešte moja "sestra" a stala sa tak šiestou členkou "Spice Girls".

V prvom rade musím dosť pátrať v minulosti a spomienkach a domienkach, čo ako bolo a nebolo, keďže je to viac ako 20 rokov dozadu. Myslím si, že skutočnosť, že ten očarujúci mladík je triedneho syn, som sa dozvedela čakajúc v rade pred jedálňou, kde sa jeho eminencia ako ôsmak predbehol spolu so svojimi spolužiakmi. Pamätná veta bola tuším: Ten sa ti páči?😲😲 Však tú náušnicu má ako buzík! Díky Sporty Spice. Fakt díky. Aj po rokoch si na toto spomínam celkom jasne. Potom prišli otázky, či ho pozná a tak ďalej a ďalej. Sporty mi potom prezradila, že je to triedneho syn s výrazom, že ako je možné, že ja to neviem. Lenže na rozdiel od nej som nemala vo vyššom ročníku brata, takže asi preto.

Aby toho nebolo málo, ďalšej zo Spajsiek - Ginger - sa zapáčil spolužiak VBml. Geniálne. S touto spolužiačkou sa nám inak páčilo dosť veľa dvojíc kamarátov/spolužiakov. Pomerne rýchlo sme zistili, že obaja ostali ako jedni z mála z tých, ktorí budú aj v deviatom ročníku (ich ročník bol posledný, ktorý nemal ešte povinnú deviatku, ostali v deviatke len tí, ktorých nevzali na strednú školu). Obletovali sme ich, písali sme si o nich básničky, chodili sme cez prestávky na schody, aby sme ich mohli vidieť a podobné veľmi milé a vôbec nie obťažujúco-trápne záležitosti :-D :-D :-D :-D 

A to aby nebolo málo, držalo nás to rok a pol školských ročníkov. Teda, polku našej päťky (ich osmičky) a celú šestku (ich deviatku).

VBml som stretla aj o pár rokov neskôr na SPŠDO-ZV, o čom som vôbec netušila, že chodí zrovna na túto strednú. Či by táto informácia zmenila môj výber? Na 99,99% nie. Môj výber strednej školy bol asi veľmi odlišný od mojich spolužiakov, ktorí možno už mysleli na budúcnosť alebo ktorých rodičia mysleli na ich budúcnosť (tým nechcem povedať, že moji na moju budúcnosť nemysleli, ale keďže aj po viac ako 20 rokoch dúfam, že niektoré informácie o ich dcére ich minuli, nemohli tušiť, prečo nechcem ísť na niektorú z OA v Keksoch).

Okrem toho, na strednej sme bol už maturant, keď som sa tam objavila a môj záujem o neho bol 0,1%...myslím, že som sa ho nikdy ani nespýtala, ako sa má triedny alebo ho nedala pozdravovať, ale možno aj áno, na to si fakt už nespomínam. Na strednej som už mala "vážnejšie" starosti, keďže v mojom živote už vtedy bol "Drobček".

Aby tých spomienok nebolo úplne málo. S VBml. som nikdy nemala nič viac než bežnú komunikáciu, keďže triedny ho vzal tuším na 3 triedne koncoročné výlety, keďže jeho manželku bral ako pomocný pedagogický dozor. Proste si z toho robili menšiu rodinnú dovolenku, ale nám ako deckám to bolo úplne jedno.

Spätne si hovorím, že som nemala šancu, 11r. dievčatko v porovnaní s VBml. 14r. spolužiačkami...Áno, niektoré dievčatá sa vyvíjajú skôr, iné neskôr, ale priemerne, 11r. a 14r. dievčina na prelome tisícročí vyzerali neporovnateľne pre testosterónového pubertiaka. Lenže ja som vtedy o chlapcoch a ich krvnom obehu vtedy netušila nič 😀😁

Sťahovanie/retro/a všetko ostatné v BB

Ahojte 😌

Pôvodne tento článok vyšiel 16. 08. 2015 na mojom Barbie blogu. Úplne sa mi tam nehodil, ale prišlo mi ľúto ho zmazať, tak som sa rozhodla ho presunúť sem ešte s jedným.

Musím sa priznať, že keď mi mamina minulý rok v septembri oznámila, že plánuje predať byt a kúpiť dom, bola som zdesená. Aby som vysvetlila, naša rodina sa nikdy nesťahovala, v Bystrici sme bývali od kedy som sa narodila a do toho bytu sme sa nasťahovali v roku 1987, keď som mala pol roka a môj brácho tam prežil celý život. Chvíľu bol pokoj, ale po Novom roku sa to rozbehlo až som sa v apríli dozvedela, že byt je predaný, hľadáme dom. No čo už, keď sa koza rohatá (kozorožec) rozhodne, pokojné ryby či váhavá váha s ňou nepohne, takže posledný JÚNOVÝ (aspoň vidíte ako stíham) týždeň som si vybrala dovolenku a hajde sťahovať rodinu históriu.

Musím priznať, že začiatok tohto týždňa mi spríjemnilo stretnutie s Ľubkom, ktorý mal v ten deň čosi v BA, dali sme si obed a prebral si narodinovú Afričku. Poobede som teda cestovala do rodnej Bystrice, takýto pohľad ma čakal doma. Nožičky sú mojej milovanej predkyne (môj brat vymyslel ženský rod od predka)

Takýto pohľad sa mi naskytol po zvalení mojej osoby na gauč. Môžete poobdivovať naše krásne plastové dvojfarebné okno (z vonku je totiž klasicky biele, aby nekazilo farebnú štruktúru paneláku). Pôvodne sme sa mali sťahovať už v stredu, takže v utorok som vysťahovala celú detskú, nakoniec sme sa sťahovali až v nedeľu a to je aj dôvod, prečo som neodfotila dom. Musela som už ísť na bus a už by som sa z nového domova nestihla vrátiť na čas. Tak som na chvíľu ostala v prázdnom byte sama...pekne smutný pohľad to bol.

Vyhrabali sme aj staré a pomaly aj zabudnuté veci. Toto je môj pokazený maturitný pohár. Pri reklamácii mi vyrobili aj správny. Tento nakoniec skončil v skle.

V stredu ráno sa mi naskytol takýto smutný pohľad. Na hornej poličke sme vždy mali knižky. Naposledy tam boli hlavne moje Dánovky, v tých poličkách nad perináčom boli kedysi moji macovia, mončičáci a akože Barbieny, potom tam bolo lego a naposledy knižky, tlačiareň a bráchove CDčka

Trochu retra….kazety sme žiaľ zlikvidovali v elektoro odpade v Nay. Už nebolo na čom si ich pustiť  a to ich poctivo ocino odhrával v nahrávacom štúdiu 

Túto bábiku predo mnou celý život schovávali v stavanej skrini v chodbe. Dostala som totiž akýmsi zázrakom dve. Ak si dobre pamätám, moc som sa s ňou nehrávala. Teraz išla dcérke pôvodného majiteľa, od ktorého mamina kúpila domček. Ten uvidíte niekedy nabudúce na fotkách, nakoľko som na dome zatiaľ strávila asi 15 minút

Vo štvrtok ma brácho zobral do kina na Mimoňov. Aby som ozrejmila, v BB už je len jediné kino, ktoré je v obchodnom centre. Samozrejme sme nemohli vynechať návštevu oboch hračkárstiev. V Dráčiku nemali nič zaujímavé, v AllToys mali tri krásne Mackie, jednu brácho nechtiac zhodil a už ju nedokázal opäť postaviť, takže je asi dodnes za krabičkami tých ostatných 

Look v Bystrici v AllToys, na Afru som už aj medzičasom zabudla, že ju tam mali. Asi preto, že som mesiac predtým zháňala tú pre Ľubina a potom som ju prestala vnímať 

V piatok sme zhodnotili, že je čas vybrali posledné zásoby z mrazničky, aby sa nám stihla rozmraziť do nedele (to ešte vtedy nebolo 35 stupňov Celzia a viac každý deň). Moja mamina mala v decembri okrúhliny a túto úžasnú tortu dala urobiť, ako vidíte, skončila nakoniec na pol roka v mrazničke (nemajte strach, nič jej nebolo). Bolo to kvôli tomu, že jej kamarátky aj babka so strýkom jej dali urobiť torty.

Jedna z najnádhernejších tôrt aké som kedy videla

Jesť tri dni tortu bol fakt záhul, ale bola perfektná 

Za obývačkovou stenou samé káble a samozrejme niekoľkoročný prach. Proste tam sa človek bežne nedostal. Tak sorry, ale myslím, že to je normálne, či?

V obývačke po odchode sťahovákov ostal čistý „tu kabél, tu kabél“

Zrazu koľko priestoru v celom byte….nestihla som odfotiť izbičku v pôvodnom stave, ale niekde vyhrabem archívne fotky.

Naša izbička, bez všetkého

Darčeky od SuperJane

Ahojte priatelia V poslednej dobe ma moji priatelia zo zberateľského ale aj "normálneho" života zasypali darčekmi a priznám sa, že tieto ma prekvapili asi najviac. Aby som vysvetlila prečo. Na strednej škole som mala najlepšiu kamarátku Janku, ale keďže od školy nebývam v meste, kde som sa narodila, viac ako 10 rokov sme sa nevideli, ani nie sme nijako zvlášť v kontakte. Začiatkom roka porodila druhého synčeka, čo som sa dozvedela ako inak na Facebooku. Po nejakom čase mi napísala, že či by som nechcela pre malinkého nejaké 0 a 1tkové plienky, že ona to už nevyužije a môže mi ich poslať, ak by som mala záujem, že ona už to nemá komu v okolí posunúť. Nadšene som súhlasila. Nie, nie kvôli plienkam, ale kvôli tomu, že po toľkých rokoch si vybrala práve mňa. Balík mi mal byť doručený na adresu, ale nechodil. Tak som si od Janky vypýtala podacie číslo, aby som zistila, že balík bol uložený na našej pošte a že mi to kuriér slovenskej pošty akosi dákosi zabudol oznámiť. Čo ma však prekvapilo ešte viac, že na internete písalo, že balík váži cez 2kg. Tak to asi nebudú len plienky. Lebo neviem, koľko by ich muselo byť, aby mali váhu cez 2kg.

No, tak som sa vydala na poštu a tam mi dali balík ako svet. Keď som prišla domov, zistila som, že sú to v podstate dve kartónové krabice a v nich bola kopa ale kopa krásnych vecičiek pre detičky a nádherný dopis, ktorý to vysvetľoval. Priznám sa, že mi tiekli slzičky. Ako obrovské ĎAKUJEM za toto gesto, som sa rozhodla venovať tento článok práve tejto nádhere a mojej SuperJane, ako ju raz dávno, hádam pred 15 rokmi nazval môj brácho.

Najmenšie plienočky rôznych značiek, tak aspoň môžeme vyskúšať, čo tej našej prdelke sadne.

Prvé topánočky

Nohavičky na široké balenie. Snáď nebudeme musieť použiť a kĺbiky budú OK, ale lepšie pre istotu mať, ako v prípade núzde nemať.

Superhrdinovský overalík pre malého hrdinu.

Až v notebooku som zistila, ako táto fotka nevyšla. Ono súpravička je totiž krásne zelená a ja som práve premýšľala, že v nej by som malinkého doniesla domov z pôrodnice, keďže aj zavinovačku máme zelenú.

Košieľka a bodynko. Keď tu bola moja mamina tak sa polo zhrozene opýtala, že či nemám košieľku. No takú klasickú som do včera nemala a ani tá nie je úplne taká, ako mamina asi myslí, lebo ja si pamätám, že mi po bráškovi dala takú klasickú koľieľku na uväzovanie pre bábiku miminko. Neviem, či sa vôbec ešte niečo také robí, každopádne tú, ktorú som včera kúpila v Pepcu, má k tomu asi najbližšie.

Čiapočky rôznych veľkostí. Myslím, že tú najmenšiu som si zabalila aj do tašky do pôrodnice.

Brindáčik (ten by sa veľmi často hodil aj mne samej) a modré rukavičky. Inak týchto novorodeneckých rukavičiek mám asi pätoro (áno, som šialená).

Rôzne reklamné balenia kozmetiky

Cestoná prebaľovacia podložka

Srdiečko a anjeliky. Niektorí anjelikovia určite poletia ochraňovať ďalej mojich životných anjelikov.

Násadky na fľaštičky. Dúfam, že tie najmenšie nevyužijem a budem môcť dojčiť, asi ako každá tehuľka som nastavená na dojčenie, ale zase keď to nebude možné, nebudem z toho robiť drámu. Snažím sa proste život brať tak, ako je. Počula som o mamičkách, ktoré si pre nedojčenie vytrpeli od okolia ale aj od vlastného svedomia, čo mi je nesmierne ľúto. Ak toto číta nedojčiaca maminka, tak SI TÁ NAJLEPŠIA MAMINKA NA SVETE.

Prvýkrát sanitkou

Ahojte priatelia Chcela som pôvodne pokračovať v seriály o tehu poradniach, ale votrel sa mi do toho mimoriadny zážitok. Len nedávno som sa objavila blog dvoch dvojičiek, z ktorých jedna študuje za záchranárku a opisovala v článku svoj prvý deň na praxi v sanitke. Vteddy som si ešte hovorila. Fúha, ja som ešte nikdy sanitkou nešla. Asi pred 10 rokmi sa mi nezhubný nádor pri chrbtici prejavoval bolesťami podobnými ako keď vás sekne v krížoch. Vstať z postele, obrátiť sa alebo ohnúť sa, bol obrovský problém, záchvaty ma zvyčajne chytili v noci (ako inak) a môj vtedajší partner mi často ponúkal možnosť zavolať záchranku, ale ja som sa tejto možnosti vždy bránila zubami nechtami a predstavovala som si, ako niekde čaká na sanitku človek na pokraji života, kým tá záchranka pomáha mne, ktorá tú pomoc až tak nepotrebujem.

Neviem, či od vtedy alebo už aj predtým som mala, ale každopádne mám v sebe dosť hlboko zakorenené, že záchranka sa nevolá, pokiaľ človek neumiera. Pekná blbosť! To aby ste vedeli, prečo som mala strašné zábrany volať na 155.

V pondelok, 18. 05. som sa klasicky zobudila asi o ôsmej, naraňajkovala som sa a išla som čosi pozerať alebo niečo. Okolo pol desiatej mi došlo, že som nevzala liek na tlak. Momentálne beriem Dopegyt (1-0-1) a k nemu som si pridala na radu moje obvodnej gynekologičky Magnerot (2-0-2). Cca po pol hodine si zvyčajne odmeriam tlak, takže mohlo byť cca desať hodín dopoludnia, keď som si odmerala tlak. 145/88. Ejha, nejaký vysoký (moje zvyčajné merania sú max. do 130/80, ale zvyčajne je to cca 118/78). Dosť som sa preľakla, lebo gynekologička mi hovorila, že zvýšený tlak môže znamenať, že s bábätkom nie je niečo v poriadku. Tiež u nás bola nedávno mamina a hovorila mi, že manželka jej najlepšieho kamaráta, ktorá mala zhodou okolností termín pôrodu len 5 dní predo mnou, má zvýšený krvný tlak, ale že ju nehospitalizovali. Trochu som sa čudovala, ale v stredu mi už mamina volala, že mailnká sa narodila cisárskym rezom, že je hrozne malinká (1,9kg), že sa sa pani zrejme upchala žila a malinká nedostávala dostatok výživy. Omg.

No nič, chvíľa pokoja, pokus o zahnanie zlých myšlienok a opakované nameranie tlaku 143/88. No, to sa nám to teda veľmi neznížilo. Ticho, teplo, kľud! Kľud, osobnosti! (Richard Muller - Kľud osobnosti)....

Ale ako má byť človek pokojný, keď si nameria zvýšený krvný tlak a od rána žiadny pohyb bábätka vo vašom tele??? (ako ja tie pohyby celkovo vnímam malinko. Jednak bábo nemá až tak veľa priestoru, jednak placenta na prednej strane tlmí pohyby), ale že by za pár hodín absolútne nič, do toho trup nad pupkom celé 2 hodiny od prebudenia tvrdý ako kameň??? O svojich obavách som písala kamarátke a partner ma nahnal ľahnúť si do postele a byť pokojná a zmerať si tlak neskôr.

Ok ok, som pokojná, som pokojná....O 11tej, tlak mierne klesok asi na cca 135/85. Fakt si nepamätám, hodnoty som si nezapísala. Bruško stále tvrdé ako kameň. Pane Bože...Kamarátka mi píše, či môžem niekomu zavolať....hm, obvodná gynekologička dvíha telefón len v presne určených hodinách a to teraz nie sú ani z diaľky, obvodná lekárka je dnes poobede, takže tam tiež nič...Našla som na internete pomocnú linku Dôvery...s ťažkým srdcom, strachom, volám....žiaľ, je to linka iba pre poistencov Dôvery...nevadí, pokoj, kľud...partner odišiel ešte niečo porobiť dole do pivnice...prvýkrát v živote vytáčam 155 (2x som už volala policajtov, o tom možno niekedy inokedy)...Dvíha ženský hlas (meno som si fakt nezapamätala), panikárim, čo mám povedať...pokoj!Veronika!...takže, dobrý...bla bla bla...ja som tá a tá a volám....Na šťastie pani operátorka bola ako anjel. Správnymi otázkami rýchlo zistila, čo a ako. Podľa symptómov zhodnotila, že by sa na mňa mal rozhodne pozrieť lekár, keďže som vo vysokom štádiu tehotnosti a že ku mne vysiela záchranárov. Čo??? Záchranárov??? No ok, ona vie. Ona je zo 155. Mám si zbaliť aj tašku? Nie, tašku zatiaľ netreba. Prípadne mi ju donesie partner neskôr. Ok, nestresovať, ľahnúť, nebaliť sa, neumývať, nič. Len čakať na záchranku. Ok, Ok...Ešte v prebiehajúcom hovore prišiel partner.

Urobil rýchle upratovanie a ja som si natiahla aspoň tepláky a tričko. (viem, viem, zase vsuvka...ale ja mám taký zvyk pobehovať doma v nočnej košeli, blbý zvyk, ale čo už. Tiež som si myslela, že so záchranármi príde lekár a pozrú ma možno doma, zhonodtia, že je všetko OK, preto tie tepláky).

Dobre, ležím na posteli a snažím sa upokojiť. Dýchaj, Nika, dýchaj!

Partner ide ešte čosi odniesť na rýchlo dole, otvorí dvere a hovorí mi, už sú tu! Čo??? Už??? Kde mám veci??? Čo, mám ísť s nimi, že ma berú??? Kam??? Do nemocnice??? Ok ok, rýchlo, partner doluje z kabelky môj preukaz poistenca a tehotenskú knižku.

Záchranári ma odprevádzajú do sanitky. Mám si sadnúť, tam, tam...OK...Merajú mi tlak a vypisujú správu. Nasadzujú kanilu, podaj mi prosím 100vku? Čo je to stovka...Na sáčku vidím NaCl (chlorid sodný - soľ? Zaujímavé...) Asi nejaký fyziologický roztok.

Vodič sa presúva do kabíny, druhý záchranár sa pýta, či má ostať so mnou, poprosím ho o to. Vysvetľujem, že som ešte nikdy v záchranke nešla. Pripúta mi pod bruškom bezpečnostný pás. Vychádzame z našej ulice, cez kruhový objazd pri Bille na výjazd na diaľnicu, po diaľnici do Bratislavy. Cestou sa záchranára pána Attilu J. vypytujem na prácu, odkiaľ vychádzali (Pezinok...wau, tam je stanovisko, áno, wau, myslela som si, že z BA), kde budete rodiť? V Ružinove! No paráda, tam ideme. Jasné, spádovka pre Senec. Chápem. Zídeme za Avionom z diaľnice. Známe ružinovské cesty a ulice, pri zmrzline Attila hovorí Tomovi (vodičovi), či skočia na zmrzku, súcitne by som im ju aj kúpila ... no nič, na zmrzlinu možno bude časom potom, teraz popri policajtoch do nemocnice....Zastavujeme, Attila vybieha k registrácii, prichádza pani v obleku, vypisuje pár otázok, nie, stále doma, nie, s nikým, kto by mal potvrdený Covid-19. Nič také....OK, Tom posunie sanitku pred vchod na urgent...tak pani, môžete vystupovať. Attila mi natŕča ruku ako nejakej kráľovnej. Dobre, vystúpiť hádam zvládnem. ĎAKUJEM. ĎAKUJEM.

Zaklope na dvere vyšetrovne 2, otvorí taký milý malý tučnejší sympatický pán doktor, očividne sa poznajú, vítajú, Attila vchádza dnu, ja ostávam zatiaľ von.

V tom z druhej strany volá ďalšia pani v žltom oblekovom plášti (alebo je to tá istá, čo ma registrovala?) pani S....dvíham sa, musíte ísť na 10A, vojde tiež do vyšetrovne a chce od záchranára, aby ma zobral hore (ale však to zvládnem aj sama), odmieta, že už majú ďalší výjazd (takže zo zmrzliny nič na teraz nebude, je mi ich ľúto, vraj ešte ani neraňajkovali a to už máme poludnie).

Ok, tak ide so mnou pani, vyvezieme sa výťahom, zazvoní na dvere 10/A.....tam sa začína ďalší príbeh, ale ten už nie je o sanitke, takže na dnes bude stačiť toto.

Stihla som aj jednu foto. Snáď sa nič hrozné nestalo.

Rok 2019

Ahojte moji virtuálni neexistujúci čitatelia 😊

Včera som sa rozhodla trochu si zhodnotiť minulý rok, ono je to na Silvestra už hádam taká tradícia. Musím uznať, že rok 2019 bol oproti minulému roku o mnoho pokojnejší. Síce som zmenila prácu, ale šlo to pomerne plynulo a v novej práci sa mi páči a myslím, že mi to aj celkom ide.

Tiež som v minulom roku začali riešiť svoju obezitu a vysoký krvný tlak, na čo som pomerne hrdá a ako dôsledok týchto opatrení mi vyšiel koncom októbra pozitívny tehotenský test, takže budúci rok bude asi plný zmien 😁

Pokiaľ mi pamäť dobre slúži (a všetci dobre vieme, že neslúži), tak mamina tento rok nebola hospitalizovaná v nemocnici, čo je veľký úspech, partnera aj bývanie mám stále rovnaké, čo je fajn.

V októbri sme začali riešiť hypotéku, ktorej doriešenie je stále v nedohľadne a moja "spokojnosť" s finančníčkou je neskutočná.

Tak to bude také stručné zhodnotenie roku 2019. Som zvedavá, čo prinesie ten ďalší.

Bojím sa...

Bojím sa...každý človek sa niečoho bojí...a ja sa práve teraz bojím, že som vyhrala dve fľašky fernetu stock citrus o ktoré ani nemám záujem....prepáčte, milí čitatelia, ktorí neexistujete, lebo tento blog nikto nečíta...ale aby som vedela aj ja o pár dní, týždňov, mesiacov, rokov...dnes sme sa stavili o dve fľašky fernetu citrus, že s ňou nebude nič mať a ja sa práve teraz bojím, že som im vyhrala, po všetkých dnešných slovách, po tom všetkom, čo sme spolu prežili, po tom, ako som si dnes myslela, že sa k sebe vrátime...na čo mi hovoril, že ide za ňou...bolo by možno lepšie, keby mi to nepovedal, teraz sa bojím a hrozne sa bojím...pane Bože na nebi, pomáhaj mi, tak sa bojím...čoho vlastne? že sa k sebe vrátia, že sa spolu milujú u neho (v ex-našom byte)....mám príšerný strach, že som stratila to, čo som hádam ešte ani nezískala...viem, mala by som mu dôverovať...ja viem...len, tá dôvera je teraz ešte taká slabá krehká...tak veľa ľudí mi hovorí, aby som sa s ním nestretávala, aby som mu nedvíhala telefón, nepísala si s ním...viem, že je to ťažké pochopiť, ale cítim to takto...ak je o čo bojovať, budem bojovať, ale potrebujem vedieť, či je o čo bojovať...ak chce byť s ňou, nech je s ňou, ja to prežijem...strašne sa bojím

Chýbanie

Ahojte Pôvodne som si myslela, že to hodím na facebook, ale potom mi došlo, že by to asi nebol najlepší nápad, lebo by si to mohol prečítať on. Čo tými dvomi slovami (chýbaš mi) spôsobil nevie asi ani on sám. Začali mi tiecť slzy a zrazu som bola totálne tam...Dve slová, ktroé mi celkom zmenili deň. Ani neviem, či to s tým chýbaním je vôbec pravda. Tak veľmi by som mu chcela povedať kopec vecí...tak strašne mi chýbaš, ja chcem, nech to vieš...aké je ťažké počúvať, že je hajzel, chuj, že ma využil, zneužil, oklamal...áno, to všekto je zrejme pravda, ale to moje hlúpe srdce stále bije pre neho...viem, nikdy si to nebude vážiť. Všetko to viem, ale keď vidím, že mi volá, nedokážem odolať nedvíhnúť...

Láska v znamení rýb, milenec blíženec?

Ahojte :-) Sem píšem tie najosobnejšie veci, takže preto tento článok. Prečo tento článok....no je obdobie znamení Blížencov a ja som bezhlavo zamilovaná do jedného z nich. Keďže je zadaný, sú z nás milenci. Či mám výčitky svedomia? No, mám...o nej viem málo. Robí tam, kde my. Ja z nás troch(vlastne štyroch, ak rátam aj skorofrajera - o tom neskôr) jediná som originál zamestnanec, ostatní sú brigádnici, ale všetci sme tam pomerne často a často aj na rovnakj zmene, hoci takmer každý v inom meste a na inej pozícii, ale spoločnosť ako taká je malá, hoci má 12 predajní, ale to viete, ale dosť o tom...dnes som tak premýšľala, kedy má narodky. Viem, že niekedy teraz, ale človek občas zabudne dôležité veci, tak som premýšľala, či je Blíženec...samozrejme, že je...a tak som si popremýšľala, o tých osudových príťažlivostiach. Predtým, než sa začal môj 5,5 ročný vzťah s Ex, som nebola práve príklad vzorného dievčaťa. Nebudem Vám klamať. Ak som nejakému chlanaovi nedokázala odolať, bol v znamení Blížencov. Ak som si s nejakým začala, bol zvyčajne v znamení Rýb. Aj Ex je. Aj skorofrajer je. Aj prvý chalan je Ryby. Našli sa aj výnimky...prvý normálny chalan je Kozorožec a dlhodobý kamarát a po dlhé roky aj milenec je Býk.

Týmto by som sa vlastne každému z nich chcela poďakovať, že bol na chvíľu v mojom živote. Každý človek na nás vraj necháva pečiatku. Myslím si, že je to pravda. Úchylovi Podlavickému vďačím vlastne, že som oslovila práve našu spoločnosť, hoci on tam už dlho nerobí. Odišiel pár rokov predo mnou. Grgimu ďakujem za Rammstein, vášeň, psychologické poradenstvo...Matíkovi, za úplne všetko, nočné pokeci o babách a chalanoch...Železu (inak gratulujem k včerajším narodkám) za všetko. Za Prahu, za BB...a tak proste všetkým...celkovo som vďačná....za všetko...aj za neho, aj keď nie je môj a ani nemôže byť a asi tým ubližujem hneď štyrom ľuďom....ale ďakujem mu, že mi ukázal, že sa dá žiť aj inak, ako som žila ja a Ex...PP, asi nikdy nebudeš môj a asi to reálne ani nechcem, no ďakujem ti...za každé slovo, za každý dotyk a hlavne za čas, ktorý si mi venoval...

A tak ma nechal partner

Ahojte :-) Ani neviem, koho to vlastne zdravím, keďže tento blog zrejme nikto nečíta, ale to nevadí. Ono v podstate mi na tom nezáleží až tak moc. Ide hlavne o to, aby som ja mala kde ventilovať svoje pocity. Mnohí už viete, že ma nechal môj úžasný partner. Povedala by som, že bez slova a bez vysvetlenia, ale nebola by to tak celkom pravda. Slová boli a boli to slová, ktoré mali ublížiť, čo jediné ma mrzí. Ale ukázali mi tvár partnera, ktorý si očividne nestála za slovom. Prečo nezabojoval po tých 5,5 roku? Neviem, netuším. Prečo som nezabojovala vlastne ja sama? Asi preto, že tentokrát som cítila, že už akosi nie je o čo bojovať. To, že ani teraz, po mesiaci sa mi neozval, nenapísal nič ma v tom len utvrdzuje. Možno si hovoríte, však mu napíš prvá. Nie, tentokrát nie. Možno práve to ho zarazila, že som neprišla s prosíkom ako vždy a dajme sa ešte dokopy a skúsme to ešte a to predsa nehodíš len tak za hlavu. Takže asi tak...čo všetko sa stalo potom, je na dlhšie a o tom dnes nechcem. Z celého toho rozchodu som taká. No nebudem sa hrať na hrdinku, že mi nevyhŕkli slzičky, to nebudem. Vyhŕkli, ale skôr je to o tom, že mi je to ľúto, že všetky tie slová proste akosi neboli pravda. "Nikto a nič nás nerozdelí"..."chcem, aby si bola navždy moja"...Viete, čo je na tom najlepšie? Že som tomu verila. Úprimne som tomu verila. Po tom všetkom, čo sme si spolu prežili nás nakoniec rozdelil jeden maličký flirtík...

Na záver: Drahý ex, viem, bola by asi náhoda sveta, aby si si toto prečítal, napriek všetkému ti chcem povedať ĎAKUJEM...ĎAKUJEM za všetky krásne smsky, maily, chaty, hovory...za spoločné bývanie...pred tebou som s nikým nebývala a po tebe tiež nie, takže v tomto mám jedinú skúsenosť a aj keď to občas nebol med lízať, ĎAKUJEM ti za túto šancu si to skúsiť. ĎAKUJEM ti za oba nádherné pobyty pri mori v tak úžasnej destinácii ako je Ostrov. ĎAKUJEM ti za podporu pri zbieraní a každom mojom rozhodnutí. ĎAKUJEM ti za každé objatie, pusinku, bozk, dotyk, milovania, za každý úsmev...ĎAKUJEM ti podporu v najhorších chvíľach môjho života, za radosť v tých najlepších...ĎAKUJEM ti za to, že si ma naučil vážiť si samú seba, svoju hodnotu, svoje ciele, svoje názory a myšlienky...ĎAKUJEM ti za to, že si ma spravil lepšou....ĎAKUJEM ti za všetko...moja úcta, pokora a láska voči tebe neumrela tvojim rozhodnutím

Zvieratká vo vlasoch

V detstve sa hádam skoro každý druhý stretol so všami, či už priamo na sebe, súrodencovi, spolužiakovi v škôlke či škole, kamarátovi a tak podobne. Ja si nepamätám, že by sme u nás doma niečo podobné riešili, možno preto by mi rýchlejšie zaplo, keď ma začala neskutočne svrbieť hlava. Neustále som sa musela poškrabať, ale je leto, myslela som si, že ma svrbí pot, prípadne je to prejav nejakej alergie (vyskúšala som totiž nový šampón na vlasy)....lenže po dvoch dňoch som si začala hovoriť, že to asi nie je celkom košér, že sa to zhoršuje, lenže ako na potvoru v práci pribudlo ešte viac toho "čo je nutné spraviť" a tak nášteva lekára akosi neprichádzala do úvahy. To by som si ale nemohla raz vyškrabať z hlavy nejaký "hmyz" či "chrobáka"....to ma v mojej necelej 30tke vydesilo skoro k smrti a rozhodla som sa, že kašlem na prácu, idem zajtra k doktorke. Oznámila som to svojej priamej nadriadnej, dvakrát teda od radosti neskákala, ale keďže vie, že si nezvyknem vyberať lekára len tak zbrucha, povedala, že dobre.

V ten deň po práci som sa po dvoch týždňoch stretla so svojim partnerom (nebývame spolu) a veľmi som sa na neho tešila, avšak to by som nebola ja, aby som sa mu nezdôverila. Prezeral mi hlavu a povedal mi, že tam nič nemám, ale na moje nástojčivé "veď sa pozri poriadne", sa mi v nej chvíľu prehrabával, lebo mi tvrdil, že to bude určite len nejaké podráždenie, tak som ho žiadala, nech sa pozrie, či mám začervenanú pokožku hlavy a tak, chvíľu to trvalo, kým som zacítila, že stuhol, prestal si robiť srandu a bolo mi jasné, čo bude nasledovať. "Honey, asi to nebude len také podráždenie"...hm....tak do sprchy, do ktorej som sa už aj tak chystala. Hlavu som si umyla len normálnym šampónom, keďže iný po ruke nebol. On ako dieťa vši mal a hovorí mi, že to nie sú vši, ale no niečo to každopádne bolo...s úžasnou predstavou, že som monštum, ktoré si niečo pokojne necháva žiť vo svojich vlasoch som zaspávala....teplá noc mi však veľa spánku nedopriala...

Nasledujúci deň ráno som sa vybrala pekne krásne k svojej obvodnej lekárke....ako naschvál DOVOLENKA...na šťastie zastupujúca lekárka bola len o kúsok ďalej....lenže v jej čakárni už vo chvíli, keď som tam vstúpila, bolo 6 ľudí. Nie veľa, ALE....zobrala jednu slečnu a prešlo 40 minút, kým slečna vyšla von. Podotýkam, že pani doktorka ordinovala len štyri hodiny. V mukách som si vypočítala, že takýmto tempom sa k nej ani nedostanem. Na šťastie sa to zrýchlilo a ja som bola dnu. Stručne s najväčšou hanbou milénia som sa zdôverila v čom je problém. Na čo sestrička vyskočila nado mňa a začala "zvieratká" hľadať. Netrvalo dlho, kým sa jej podarilo jedno vyloviť. Položila ho na stôl s konštatovaním: "Sú to vši"....nasledoval rad vypočúvacích otázok detektívov Krauza a Fishera (o nich sa dočítate viac niekedy, keď vytvorím rubriku KNIHY)...robíte s deťmi? Máte deti? Kde ste to dostali? .... no moja zlatá, to keby som vedela, tak idem tomu človeku ublížiť....nevadí, priepustka, v lekárni kúpte šampón a tak ďalej....

Takže zatiaľ fajn, nasadnem na bus, zveziem sa do mesta, kde je moja obľúbená lekáreň. Vedie ju manželský pár a sú obaja strašne milí, ochotní a nápomocní....ako na potvoru, aj tu dovolenka. Nič to, chlácholím samú seba, však šampón na vši si môžeš kúpiť kdekoľvek...tak sa zveziem priamym spojom z centra na sídlisko a šampón kúpim v najbližšej lekárni. Ako naschál za mnou traja ľudia v rade, nevadí.

Vybehnem hore a rozbaľujem, najprv sérum - 30 minútový zábal, zmytie klasickým šampónom, potom tým špeci - 10 minútové pôsoboenie. Potom prirodzené usušenie a potom tá najdesivejšia časť - vyčesávanie "všiváčikom".....pred pár mesiacmi som mala črevnú virózu a asi 3x v živote som vracala, keď som videla svoje raňajky v stave natrávenia, myselela som si, že je to tá najnechutnejšia vec na svete....OMYL, milá slečna, to čo som si vyčesávala zo svojich riedkych polodlhých vlasov bolo o mnoho nechutnejšie....HNUS!!! Prvýkrát v živote som bola šťastná, že mám tak jemné a krátke vlasy....vyčesávala som asi pol hodinu, nemal mi kto okontrolovať správnosť, a tak som proces zopakovala asi tak 5x....nakoniec som zistila, že toho super šampónu som dala málo a tak som celý proces na večer zopakovala ešte raz.

Dnes som vyčesala ráno ešte nejaké dve potvorky, takže asi sa to zlepšilo. Pocit na škrabanie sa takmer stratil. Vidím zlepšenie, dúfam, že pomaly aj úplné. Zajtra podľa návodu kúru zopakujem. Verím, že s týmito podnižujúcimi príšerkami už nebudem mať tú česť vo svojom živote.

ĎAKUJEM za pozornosť.