Ahojte priatelia 💕
Ešte predvčerom by som nepovedala, že napíšem tento článok, ale spomienky na syna triedneho učiteľa vyvolali mnoho ďalších spomienok a pri nich som vlastne došla k poznaniu, že s týmto žensko-mužským spolutvorením sveta som začala akosi mooooc skoro. Ako, niežeby som to netušila aj predtým, celé mi to utvrdila spomienka, na ktorú som na dlho dlho predlho vlastne pomaly aj zabudla.
V treťom alebo štvrtom ročníku, určite sme ešte neboli na druhom stupni dostala naša triedna pani učiteľka geniálny nápad, aby sme sedeli v laviciach v zmiešaných pároch. Možno si myslela, že keď bude sedieť v lavici dievča-chlapec, tak budeme menej vyrušovať. Netuším. Dôvod si už nepamätám, ak nám aj bol vôbec ozrejmený. Takže mala som maximálne 9 rokov, keď som sedávala v lavici s mojim spolužiakom, inak sme boli celé roky dobrí kamaráti a vďaka nemu sa môj "idol" v 7mej triede dozvedel, že som "doňho" Čo mu ani po viac ako 20 rokoch nedokážem odpustiť. Ale nie to som chcela, takže sme si takto s Dušom sedeli v lavici, keď mi zrazu povedal vetu: Chceš vidieť môj pipík? A kým som sa zmohla na odpoveď, tak bol na pol sekundy aj von. No, muži, resp. chlapci.
Takto, nebol to prvý "pipík" v mojom živote. V našej rodine sa náhodná nahota nijako neriešila a...a hlavne, mám o 4,5 roka mladšieho brata a všetci traja moji bratranci sú odo mňa mladší. Takže jo, mikro penis som už v tomto veku videla.
Ono, na druhom stupni a hlavne leto medzi 8-9 triedou mi dalo veľmi veľa, nie som na to hrdá, svojim spôsobom sa za to všetko dosť hanbím spätne, ale zase bez toho by som nebola taká aká som, nebola by som tam, kde som, takže vlastne som svojim spôsobom za to všetko vďačná. Keby by som mala možnosť, či by som niektoré veci nespravila alebo spravila inak? Asi nie, verím totiž v efekt motýlích krídiel, že by sa jednou zmenenou vecou zmenilo všetko a kto vie, čo by bolo, možno by som mala viac detí a možno by som nemala ani Pampúšika a toho by som nevymenila za nič. Verím totiž, že všetko, čo sa stalo, sa stať malo, bola to moja cesta, moja cesta poznania, poznania samej seba a že ma celá tá cesta doviedla do bodu tej cesty, kde som teraz a stále po nej idem a raz na smrteľnej posteli možno uvidím, kam ma tá cesta doviedla alebo nie? No, už veľa filozofujem, tak končím.
Ľúbte sa, konajte dobré skutky a majte nádherné dni.
