Ahojte :-)
V poslednom článku som písala o mojej prvej jazde v sanitke. Možno ste niektorí zvedaví (a možno aj nie), čo sa dialo ďalej...a ako sa spieva v úvodnej piesni k Bambuľke ...a čo bolo ďalej? A čo bolo ďalej? To vám rozpovieme hneď:
Ale ako by môj predošlý partner povedal, už som zase Fidelína, späť k téme:
Pani v žltom plášti ma teda vsunula do dverí 10/A, čo je Oddelenie II. gynekologicko-pôrodníckej kliniky FKUK (lekárskej fakulty Univerzity Komenského) a UNB(Univerzitná nemocnica Bratislava).
Ale už ozaj späť k mojej skúsenosti. Ešte malá vsuvka, všetko popíšem tak, ako si to pamätám ja. Nehodnotím vôbec, či sa ku mne správali štandardne, pretože to netuším, ako sú nastavené štandardy. Proste je to moja skúsenosť. Nechcem, aby to vyznelo ako nejaká sťažnosť alebo niečo. Proste moje subjektívne pocity a prosím, berte ohľad na to, že som mala jeden z najväčších strachov v živote.
Takže ocitla sa za dverami 10/A a už od dverí som videla pult sestričiek, ktoré na mňa vyjavene pozerali (nedivím sa, v horúcom letnom dni, baba v teplákoch a tričku s dlhým rukávom v teniskách v ruke držiac iba tehotenskú knižku a peňaženku). Pozdravím sa (áno, aj napriek stresu som stále ešte slušne vychovaný človek). Predstavím sa a poviem, že ma priviezla sanitka. Na to otázka: Kde mám tým pádom sanitára? Vysvetľujem, že ostal dole na urgente a že kto ma sem poslal. Vravím taká pani ma zavolala, že mám ísť do 10/A, hneď kontra otázka: Kde je tá pani? ...No, ona ma len vsunula do týchto dverí, že tu už budete vedieť...EE, nevedeli...Tak s čím som prišla? Zvýšené hodnoty tlaku, ktoré neklesali oproti tlaku, ktorý si zvyčajne (rozumej celé doterajšie tehu) meriam, nulové pohyby bábätka....Proste, keby som mala správu zo sanitky, šlo by to lepšie, ale nemala som. Tak teda aký bol ten tlak (v strese som si ledva vedela spomenúť), menšia porada sestričiek. Tá najnepríjemnejšia (tá, čo mala najviac otázok) sa rozhodla, že ma vezme "na pásy". Priznám sa, že neviem presne ako sa to vyšetrenie volá, ale proste vám dajú na brucho dva monitory a skúmajú, či je bábo OK. To už som raz po príchode na pohotovosť zažila, takže som vedela, do čoho idem. Chcela som sem pridať link, ale blog.cz sa mi vyhráža, že ak to nezmažem, môžem byť zablokovaná. Nie, po tom ozaj netúžim, lebo môj prvý blog mi takto zablokovali a odblokovali minulý rok a od vtedy nefunguje správne. O tento by som prišla len veľmi veľmi nerada.
Takže ma odviedla, položila na posteľ, zapojil pásy a prikázala mi 15-20 minút ležať. Skoro ma porazilo, keďže mi bolo treba dosť cikať a bála som sa, že toľko tam ležať nevydržím. Predsa len od môjho telefonátu na 155 už prešli približne 2 hodiny, čo je pre moje tehu hraničný čas návštevy toalety.
Potom ma tam nechala, v polotme (čo mi nevadilo), samú (čo mi trošku aj vadilo, trochu som potrebovala niečo ako: nemusíte sa báť, srdiečko dieťatku bije pravidelne, ako môžte počuť). Áno, srdiečko bilo, lenže občas ten prístroj urobil aj nejaké iné zvuky a šelest, čo ma dosť desilo. Po nejakom čase (ktorý mi prišiel ako nekonečno), prišla tá sestrička a povedala, že ešte pár minút a že ma potom vyšetrí doktor. O chvíľu bola naspäť, odpojila pásy a dala mi utierky na utretie gélu. Tradične som ho mala aj "za ušami", takže tie dve papierové utierky boli nič. Prešla som si do prednej miestnosti, kde ma už čakal doktor. Klasika, od pol pása dole, najprv UTZ cez bruško, prietoky OK, pohyby OK (vážne, stále ich necítim pán doktor), všetko OK. Potom sa zrejme dostal k lekárskej správe, ktorú urobila pani doktorka, keď som bola na pohotovosti v tehu druhýkrát (tento zážitok vám dúfam tiež opíšem v najbližších dňoch), lebo sa ma pýtal na tie veci, ktoré boli v tej správe napísané. Záver: Tým, že sa liečim na VTK, moje hraničné hodnoty sú 155/95. Pokiaľ by nastalo krvácanie, odtok plodovej vody, zmeny pohybov plodu, alebo nameranie hraničných hodnôt TK, opäť sa mám ohlásiť cestou centrálneho príjmu. Ešte vám na centrálnom príjme zoberú krv a urobia rozbor.
Vypísaná správa 2x. Jedna pre mňa, druhá dole na centrálny príjem. OK.
Výťahom sa teda presúvam opäť dole na prízemie. Klopem na vyšetrovňu č. 2, v čakárni nikto nie je (to je na centrálnom príjme/pohotovosti/urgente celkom neprirodzený stav), otvorí sestrička, ktorú som v ten deň už videla. Pozrie do správy, volá ma dnu, usádza ma, ďalej v miestnosti je veľmi veľa ľudí na posteliach v rôznych stavoch. Hlavne jedna "letitá" (milujem tento český výraz, keďže mi nič také pekné nemáme, iba obyčajné stará) babička očividne netuší o svete. Doktorka/druhá sestrička sa ma ešte niečo pýta, kým tá prvá sestrička berie z vrecka tej pani vzorku moču. Babička je očividne nacievkovaná, trochu to sestrička urobí neopatrne a pani kúsoček moču vyleje na nohu, ani si to nevšimne. Viem, majú toho veľa. Nehodnotím. Len si to vybavujem. Skúmavku odkladá do takej malej misky, berie mi krv, mám si to prichytiť. Nejde mi to veľmi, keďže v ľavej ruke mám zavedenú kanilu, ešte v nej držím peňaženku, tehu knižku a už aj správu od doktora. Je mi jasné, že budem mať modrinu. Čo už. Kde mi doktor povedal, že mám počkať na výsledky? Nepovedal...No, ale tu nemôžte, tu môžu byť pacienti s kovidom. Choďte niekde do bufetu alebo tak, približne o hodinu, hodinu a pol budú výsledky, potom sa zastavte. Ok...
Vyjdem von pred urgent a volám domov. Viem, že partner je strachom bez seba a určite už vyfajčil všetky cigarety, ktoré doma našiel. Áno, áno, som OK, áno, aj malý je OK, čo výsledky za hodinu a pol? To čo tam robia (môj Jarík, presne v tej jeho podobe ochraňovateľa rodiny, ktorú na ňom tak milujem). Má prísť po mňa? Áno, áno, prosím! A pustia ma tam. Pustia, sprievod pustia (kým mi brali krv, v čakárni sa ocitli 2 letité známe, ktorým priviezli manželov z Kramárov do Ružinova).
Nemám ani peniaze na autobus, tobôž nie kartičku, ale mám aspoň bankomatovú kartu. V blízkosti nemocnice je aj menšie nákupné centrum, pri ktorom mi roky bývala najlepšia kamarátka, kým sa nevybrala žiť do Holandska. Tam je určite bankomat mojej banky. Okrem toho som smädná a hladná a je tam aj Pompo, očividne mi je lepšie, lebo zberateľka Barbie sa vo mne nezaprie. Idem ako omámená, som na teplotu vonku naobliekaná a v rúšku sa mi nedýcha dobre. Trvá dosť dlho, kým sa k nákupnému centru dostavím. Na rohu je bankomat mojej banky, vyberám si peniaze. Chcem vôjsť bočným vchodom, najbližšie k hračkárstvu, ejeje, zatvorené, mám použiť hlavný vchod, OK. Hračkárstvo zatvorené, tak nič, aspoň potraviny. Hneď pri vchode obligátna dezinfekcia rúk a mikroténové rukavice. Za vchodom zbadám melón. Aj malé kúsky. Jeden vezmem, aj keď mi je jasné, že teraz ho nemám ako zjesť. Beriem nejakú bagetu a pol litrovú kofolu (chýba mi cukor). Na pokladni uchmatnem ešte Bounty. Áno, áno, zdravá vyvážená strava ako z časopisu FitIn alebo podobne. Na lavičke v nákupáku zožeriem bagetu. Nie, nezjem, zožeriem. Raňajky boli v minulom tisícročí. Bounty si už trochu aj vychutnávam. Pozerám na hodinky. Wau. Pomaly ale isto sa treba navrátiť aj do nemocnice.
Je obed, slnko najvyššie a cesta naspäť mi príde ešte náročnejšia ako cesta do nákupného strediska. Na registrácii si hneď všimnú kanilu v mojej ruke, tak vysvetľujem, že som si idem po výsledky z krvi na centrálny príjem. Nahlásim meno, slečna si ma vyhľadá v tablete, bez problému ma púšťa ďalej. V čakárni/chodbe centráleho príjmu sa stále rozprávajú tie dve postaršie dámy. Jemne klopem na dvere č. 2. Nič. Sadám si. Idem na toaletu. Opäť zaklopem na dvere č. 2. Jedna z dám ma upozorní, že musím klopať silnejšie. Kašlem na to. Však, keď budú mať výsledky, snáď ma ohlásia. Neprešla ešte ani celá hodina. Chvíľu tam sedím, počúvam rozhovor tých dvoch dám, ako je to v Ružinove na urgente hrozné, ako jednu z nich naposledy nechali čakať 3 hodiny, kým ju hospitalizovali a tak...ťukám do mobilu, ale nikto nie je on-line, s kým sa dalo písať (klasika, ale keď som bývala v práci, pípali správy neustále, že? :-D).
O chvíľu sa rozletia dvere, tuším 4, pani S? Dvíham sa, dostávam výsledky, výsledky musí zhodnotiť doktor, choďte opäť hore a potom príďte ešte sem, jeden dokument mi musíte vrátiť. OK. Ten dokument, ktorý musím vrátiť je vlastne kópia správy zo sanitky, pretože ten druhý som dostala dvojmo a to sú výsledky z krvi.
Takže opäť výťah, opäť 10/A. Pán doktor, je tu tá pani s tým tlakom. Ok, nech počká. Sadám si a očami hľadám WC. Nájdem iba pre personál. Nevadí, dole je. Zatiaľ na rýchlo fotím správu zo záchranky. Je to kópia a ťažko ju čítať (na fotkách asi neuvidíte už vôbec nič), ale na rýchlo ju fotím. Akosi tuším, že ju už neuvidím.
Prichádza doktor, berie si odo mňa správy a o chvíľu sa vracia, s tým, že je to OK a že jednu kópiu s vyjadrením mám dať dole. Pýtam sa, či mi tam vyberú kanilu. Áno, áno...hurá, už som sa bála, že mi ju nikto nevyberie.
Btw: v správe som sa dočítala, že prvý nameraný tlak v sanitke bol 170/100 a že mi do tej kanily pichli fyziologický roztok a magnézium.
Záznam.
Opäť dole výťahom. Klopem na dvere č. 2, kým sa otvoria, stihne mi prísť zvonku povedať pani, že ma tam čaká partner. Vybieham von, beriem si od neho minerálku a vravím, že nech ma počká. Vraciam sa, opäť klopem na dvere č. 2, otvoria sa, podávam správu sestričke, ktorá mi brala krv. Prefocuje si správu, hoci ja mám kópiu aj pre nich. Nevadí, vracia mi správu s vyhodnotením krvi od doktora, správu zo sanitky mi berie.
Poprosí ma, aby som si odlepila hadičky kanily. Čo ja? Prečo ja? Nevadí, odliepam. Na šťastie to nie je ten leukoplast, ktorý depiluje. Sestrička mi vyberá kanilu. Môžem ísť? Áno, môžte ísť. Keby čokoľvek, zastavte sa (nie, ďakujem, už radšej nie). Vychádzam von. Sú skoro 4 hodiny popoludní.
Jaríka nevidím, tak mu volám, čo už ma pustili, je pri policajnom aute. Áno, už ho vidím. Zavolá taxík. Nie, nie, som OK, pôjdeme busom. (taxík k nám do SC stojí okolo 25-35 euro). Je mi horúco, som celá spotená. Jarík má na sebe svetrík, donútim ho vyzliecť si ho, však vonku je čisté leto. Nechcem niečo z benzínky, nie, nechcem nič, bola som v obchode. Cestou na zastávku (je to cca 15 minút peši) dopijem kofolu a aj väčšinu minerálky. Pred nosom nám utečie autobus do Senca. Nevadí. Je akurát taký čas, že o chvíľu pôjde ďalší. Pozerám do cp.sk, áno, ani nie o 10 minút pôjde ďalší spoj, dokonca priamy, po diaľnici. Paráda.
Je niečo po piatej a ja sa konečne doma sprchujem. Nie je nič krajšie. Malý opäť kope. Som najšťastnejšia a najunavenejšia žena na svete.
Tento náramok mi dali, ale už ani netuším kto a kedy. Len som ho mala.
Už miznúca pamiatka na odber krvi. Pichnutá bola dobre, akurát nemala byť ako pridržaná.
Chcela som pôvodne pokračovať v seriály o tehu poradniach, ale votrel sa mi do toho mimoriadny zážitok. Len nedávno som sa objavila blog dvoch dvojičiek, z ktorých jedna študuje za záchranárku a opisovala v článku svoj prvý deň na praxi v 
