Ahojte čitateľky 
Úprimne sa ospravedlňujem, že ste toľko čakali na ďaľší vývoj môjho tehu, ale ako ma poznáte, tak viete, že stále nestíham a dokopať sa do niečoho mi proste trvá a trvá a trvá. V tomto prípade som opäť dúfala, že nájdem danú lekársku správu, ale žiaľ ani po dôkladnom prehľadaní bordelákova (a.k.a naša domácnosť), som túto správu nenašla. Každopádne, v minulom článku sme skončili 28. 10. 2019, v pondelok.
V pondelok som už len po dlhom telefonáte s nádejnou starou mamou (tak sa prosím nazvala sama), prišla unavená a zničená po takmer pol dňovom chodení domov. Čakal ma rozhovor a ukazovanie fotky z UTV s nádjeným tatinom a potom už len spánok.
V utorok, 29. 10. som prezrela všetky lieky, doplnky výživy a čaje, ktoré som do teraz užívala a zistila som, že kvázi nič z toho nemôžem. Oba moje lieky na tlak nie sú vhodné pre tehu a dojčiace ženy. (poz. autora: áno, po slovensky je to dojča, dojčiť). Takže som nevzala ani jeden z týchto liekov, s tým, že sa o tom poradím s pani doktorkou. Napísala som aj svojmu šéfovi, keďže som si všimla na papieriku zajtrajší dátum odberu krvi (myslela som si, keď sme sa dohadovali na stredu, že to bude o týždeň v stredu a ja budem mať voľno), že budem meškať, že musím ísť na odber. Inak pohoda, nepociťovala som žiadne iné zmeny a necítila som sa o nič viac tehotnejšie než predtým.
V stredu, 30. 10. som teda ráno išla na lačno na odber krvi, pani doktorka v ordinácii ešte nebola a tak som sa nemala s kým poradiť ohľadom liekov. Sestrička mi teda zobrala tuším (fakt si nepamätám, je to takmer pol rok dozadu) 3 ampulky krvi s tým, že v pondelok si mám zavolať alebo napísať o výsledky.
Žiadne upozornenie, čo tehu smú/nesmú a podobne som nedostala.
V pondelok, 04. 11. som bola v práci a tam som nechela veľmi volať k doktorke a tak som napísala sestričke e-mail, napísala mi, že výsledky z krvi sú v poriadku. Až potom som si začala vlastne zisťovať, čo všetko sa týmto prvým skríningom krvi zisťuje. Z toho mi opäť prišlo nie práve najlepšie a zaprisahala som sa, že už viac nič googliť nebudem a na všetko sa budem pýtať prípadne pani doktorky.
V stredu, 06. 11. som zašla k svojej obvodnej lekárke. Zhodou okolností jej sestrička býva na našej ulici a cez leto bola mojou spolubojovníčkou v chudnutí (hoci je o mnoho štíhlejšia a podľa mojej osobnej mienky by vôbec nemusela chudnúť) a hneď, keď ma zbadala v čakárni, na mňa veľavýznamne mrkla, že už dala dole 3kilá (pri jej váhe si netrúfam odhadnúť, aké je to percento celkovej hmotnosti, ale určite celkom dosť). Ja som jej len povedala, že už mám po chudnutí, tak na mňa vypleštila svoje okále a ja že som tehu. Na jej krásnu reakciu si pamätám akoby to bolo včera: "A to si nemohla počkať ešte?" ...áno, mohla, aj chcela :-D
S doktorkou sme teda prebrali moju liečbu vysokého krvného tlaku s tým, že Nebilet mi úplne vysadila, ale Dopegyt mi nechala v dávkovaní jedna ráno, jedna večer a vysvetlila mi, že je to liek prvej voľby pri vysokom tlaku v tehotenstve (to som sa inak dočítala aj na internete), avšak kopírujem z príbalového letáku:
Tehotenstvo
Podávať Dopegyt tehotným ženám sa má len po dôkladnom zhodnotení pomeru rizika a prínosu lekárom. Liečba metyldopou po treťom mesiaci tehotenstva neviedla k poškodeniu plodu ani novorodenca. Avšak nie sú k dispozícii žiadne dostatočné alebo dobre kontrolované štúdie počas prvých troch mesiacov tehotenstva.
Dojčenie
Metyldopa sa vylučuje do materského mlieka. Ženy v období dojčenia sa majú začať liečiť Dopegytom len po dôkladnom zhodnotení pomeru rizika a prínosu lekárom.
Odporučila lekárka a ja som sa nehádala.
Ďalšie dni šli bez akýchkoľvek nepriaznivých situácií, všetko šlo ako doteraz. Akurát som sa s tehotenstvom prekecla pred mojou top top top top top kolegyňou a vtedy aj jedinou kolegyňou na zmene. Síce bola trochu zhroznená, že ju opustím a aj tým, že vedela, že sa s drahým pokúšame o hypotéku, ale v konečnom dôsledku mi gratulovala.
Potom prišiel pracovný víkend, 09.-10. 11. 2019. Už v sobotu som začala pociťovať bolesť v podbrušku, ale nebolo to nič hrozné, len ma tam občas akoby pichlo a potom opäť prestalo. V nedeľu som už mala bolesti na oboch stranách panvy a vystreľovali do chrbta. Na internete som čítala, že to môže byť rozťahovaním maternice a že pokiaľ žena nekrváca, netreba robiť paniku. Na druhej strane som sa dočítala, že ak bolesti neustupujú ani po oddychu a ak vystreľujú do chrbtice, je potrebné ísť k lekárovi, že sa môže jednať o potrat. To ma dosť vydesilo a ledva som prečkala, kým skončí zmena. Priznám sa, že som fakt strašná a nechcela som poprosiť šéfa o to, aby ma pustil skôr domov, hoci viem, že by ma bez problému pustil. S drahým som sa dohodla, že ma príde počkať rovno na zastávku a hneď pôjdeme do Bratislavy na pohotovosť.
Takže unavená, spotená, v teplákoch, roztrhaných teniskách, po 3 12tkach som sa ocitla okolo 21vej večer na urgentnom príjme Univerzitnej nemocnice v Ružinove. Nahlásila som na príjme, čo mi je, prečo prichádzam a milý pán zdravotník (tohto si to budúcnosti zapamätajte drahí čitatelia, on sa v príbehu môjho tehotenstva ešte raz vyskytne) si to poznačil a že zavolá na gynekológiu, nech si zatiaľ sadnem. O chvíľu skutočne zdvihol telefón, chvíľu niečo rozprával a potom prišiel za nami, že máme ísť chodbou dozadu k výťahom, potom na tuším na 10te alebo 9te poschodie, tam zazvoniť a že ma príjme doktor.
Tak sme išli ako nás pán zdravotník navygoval. Bola som rada, že nemusím čakať na urgentnom príjme klasickej pohotovosti, keďže tam čakalo v čakárni na chodbe dosť ľudí. Na gyno-pôrodnícke oddelenie partnera nepustili, musel počkať ešte s jedným pánom v hale.
Myslím, že hlavná sestra si odo mňa pýtala tehotenskú knižku, tú som ešte vtedy nemala, dokonca som nemala ani fotku z UTV, lebo som ju asi deň predtým vybrala z kabelky v tom obale, aby som ju nepoškodila a nemala som ani správu z gynekológie, keďže tú som bez urobenia kópie dala svojej obvoďáčke. Proste som nemala žiadne potvrdenie svojho tehu. Na čo domnená hlavná sestra na mňa pozerala pohľadom "dievčatko, hádam si nevymýšľaš" a spýtala sa ma, či mi niekto tehu teda potvrdil a ja že áno, 28. 10. moja gynekologička, na to si vypýtala jej meno a potom ma už poslala k doktorovi.
Keď som zbadala vybavenie v amulancii, mierne som prehodnotila svoje rozhodnutie rodiť v tejto nemocnici, ale skôr než som sa nad tým dokázala zamyslieť viac, sa ma doktor začal pýtať, prečo som vlastne prišla, v ktorom som týždni a tak. Tak som povedala, že pani doktorka povedala pred dvomi týždňami, že je to 5-6 týždeň, nadiktovala som mu dátum poslednej menzes. Na moje bolesti povedal, že to môže byť úplne v poriadku, ale aj vôbec nemusí. Tým ma tak vydesil, že som mala srdce v krku a tep asi tak 300. Ešte že mi nemeral tlak, lebo by mu ten tlakomer asi vybuchol. Tak ma vyzval na zoblečenie a posadenie do kresla. Hneď vedľa kresla mal malý monitor, na ktorého obrazovku som z kresla nedovidela, ale keď sa už dlhšiu dobu na ten monitor intenzívne pozeral, začala som mať neblahú predtuchu, takže keď sa opýtal, či u mojej pani doktorky bilo srdiečko, už som mala slzy na krajíčku, ale aj tak som nejako zo seba dokázala dostať: "Bilo, teraz nebije?"...A na to pán doktor, je mi to ľúto....skôr než mi došlo, čo mi vlastne povedal, takmer vykríkol, počkajte, skúste sa ešte trošku pootočiť....tááák, tu je, bije, prepáčte...bije ako o dušu a potom obrátil ten monitor ku mne a naozaj sa ten mikrooranizmus celý triasol a ja som plakala ešte viac ako keď mi tehu potvrdili a zaprisahala som sa, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som svoju dcérku(áno, od počiatku som verila v dievčatko a nie len ja) priviedla na svet živú a zdravú.
Pán doktor mi ešte vypísal správu (áno, to je tá, ktorú neviem nájsť, ale kúsok z nej mám odfotený, ten vám dám sem dole) a povedal mi, že dnes už musel potvrdiť štyri samovoľné potraty. Skoro som zamdlela. Pri tejto správe som zabudla aj na to, že určite veľmi voňajú moje chodidlá uzavreté vyše 14 hodín v jedných a tých istých teniskách. Nakoniec mi dal správu a že sa mám do troch dní hlásiť u svojej obvodnej gynekologičky. Vyšla som z tých veľkých dverí, pán, ktorý tam čakal s Jajkom, tam už nebol, bol tam len Jajko, stále som plakala, tak sa len spýtal, či je všetko OK, prikývla som.
Vyšli sme z nemocnice a cestou na zastávku prímestkého busu som sa upokojila a všetko som mu vyrozprávala. Skoro omdlel. Čoskoro nám išiel bus domov a cca o pol jedenástej sme už boli doma v posteli.
