Čítanie na pokračovanie: Ona 5

Časť 5: Stretnutie

Ľahnem si do postele a rozkliknem správy: Si taká nádherná 😍 obe ste. Prečo? Prečo si mi to nedala vedieť?

Nechceš deti, zabudol si?

Matyas hovoril, že si mu povedala, že je moja.

Je tvoja, Patrik. Môžeš si dať pokojne spraviť testy DNA, ale vieš predsa, že by som Ti nikdy neklamala.

Tak preto si ma opäť všade zablokovala?

Jo

Kedy budeš v Keksoch?

V podstate zajtra.

Stretneme sa.

Ok, dám vedieť.

Celú noc sa prehadzujem a veľa toho nenaspím. Ráno si spravím po dlhom čase silnú kávu, aby som sa prebrala.  Pobalili sme sa a vyrazila som na cestu. Bola to pohodová cesta aj napriek dažďu. 

Poprosila som maminu, aby ostala s dcérkou a napísala som Ti, kde a kedy sa stretneme. Súhlasil si.

Na námestí pod vežou ma už čakáš. "Ako prvýkrát." Prekvapuje ma, že si to pamätáš. Dokonca ma mierne prekvapuje, že si to pamätám ja.

"Tak kam?" "Poď za mnou." Priblížiš sa ku mne a chceš sa ma dotknúť, no uhnem sa. "Čo je?" Nič a všetko. "Teraz nie. Čaká nás dlhý rozhovor."

Sadneme si v tichej kaviarni, kde sme viac-menej sami. 

"Kedy?"

"Asi posledný alebo predposlednýkrát."

"Mala si mi to dať vedieť."

"Nemohla som. Nechcela som, aby si ma posielal na potrat alebo počúvať, že nie je tvoje alebo ...."

"Tak málo ma poznáš?"

Pravdu máš. Hoci sa poznáme dlhé roky, poznáme sa skutočne veľmi málo. V podstate o sebe nevieme nič. 

"Nikol, to by som neurobil. Hľadal som ťa, snažil som sa s tebou skontaktovať, ale nešlo to. Všade si ma zablokovala a v práci mi povedali iba toľko, že už tam nerobíš."

Áno, utiekla som, kým začalo byť na mne tehu vidieť a išla som robiť na živnosť taxikárku. Tehotná taxikárka bol skvelý paradox, na šťastie ani druhé tehotenstvo na mne nebolo takmer vôbec vidieť. Vyrazilo mi to dych.

"Ty si ma hľadal v práci?" 

"Hľadal som ťa všade, ale nikdy som nemal tvoju adresu a ani tvoje kolegyne nevedeli, kde presne bývaš."

Áno, to tie naše vrúcne vzťahy. 

"A ako sa volá? Koľko má? Je taká nádherná"

"Romanka. Má dva roky a 5 mesiacov. Je narodená tri dni po tebe."

"A ako si to ďalej predstavuješ?"

"Ja?" Čo prosím? Ja ako si to predstavujem? Ja, nijako. Proste pôjdem po malú, potom po synčeka a domov a ďalej budem žiť svoj spokojný život ako doteraz.

"Chcem sa s ňou stretávať" 

"Jasné, však je to aj tvoja dcéra, nemám s tým žiadny problém."

"Môžem ísť s tebou za ňou?"

"Dobre, ale prosím, opatrne. Nevie o ničom. Je to len malé dievčatko."

Chvíľu sa ešte dohadujeme, ako pôjdeme, či nie je zbytočné ísť dvomi autami, ale v rámci toho, že budeš musieť ísť aj dole a potom by si musel ísť poň, sa zhodneme, že pôjdeme každý svojim. 

"To nemyslíš vážne." smeješ sa, keď zbadáš Modrý šíp. "Už len Zko ti chýba. Ale aspoň je modré."

"No, vernosť je vlastnosť, ktorú má málokto." To už sa smejeme obaja.  

Nasadneme do áut a ja premýšľam, kade to bude najrýchlejšie, keďže dnes navigujem ja, hoci minimálne po kostol by si trafil aj sám.

Týždeň 20. 02. 2024 - 26. 02. 2024

Utorok - Dnes už nepršalo. Ráno išiel Drahý k Pampúšikovej doktorke po potvrdenie, že môže potom ísť vo štvrtok do škôlky. Dosť dlho som na neho čakala, ale do práce som to stihla celkom v pohode. 

V práci celkom pohoda, trochu mám nervy ako to bude zajtra, keď tu nebude ráno nikto z príjmu a všetky dodáky budú na mne, ale tak hádam to nepokašlem úplne.

Objednala som si gordon blue so zemiakmi. Bolo to celkom fajn. 

Doma som si čítala "Vzťahy a mýty". To bude asi moja druhá najobľúbenejšia kniha na svete. 

Drahému stále nie je moc dobre, ale tak je to na ňom.

Podvečer sme volali tatinovi, aby sme zablahoželali Lifke k meninám.

Streda - Spravila som objednávku na sirup na imunitu pre Pampúšika, v Dr.Max na bylinku, ktorú mi poslala tatinova partnerka, lebo u nás ju v lekárni nemali a urobila som aj návratku na tričko do Sinsay. Kolegyňa ma poprosila, aby sme si na pondelok vymenili zmenu, tak sa tam po práci zastavím. 

V práci som prvýkrát robila sama dodacie listy. Hneď prvý som dosť dokazila, ale tak čo už. Potom to už išlo fajn. Na moje prekvapenie to bolo viac v pohode ako som si myslela.

Po práci som sa stretla s mojimi chalanmi v Tescu, dokúpili sme ešte pár drobností. Stretli sme aj Romču s deťmi, že tiež sú chorí, tak hovorím, že Pampúšik už pôjde už zajtra do škôlky.

Štvrtok - Ráno som teda zobrala Pampúšika do škôlky. Bolo to v rámci možností také, že plakal ale až v triede. Až v práci som si všimla, že som mu zabudla dať pyžamko, čo bolo tiež úplne super. Matka roka. Ale tak má tam vecičky na prezlečenie, tak keby ho veľmi veľmi chceli prezliecť, tak mohli.

Nové papučky rovno odmietol. Moc sa mu do triedy nechcelo, keď uvidel tú novšiu pani učiteľku, ale iné som ani moc nečakala.

V práci pohoda. Dodáky šli lepšie ako včera, v podstate  úplná pohoda.

Piatok - Opäť som zabudla dať Pampúšikovi pyžamko do škôlky. Je super nosiť ho v kabelke. Si musia už v škôlke o mne myslieť, že nemám ani na pyžamo pre dieťa :-D

Prišla mi správa, že mám už pripravený tovar v Hlavnom meste, tak si zajtra asi urobíme výlet. Hádam nebude pršať.

Napísala som aj bratovi k narodeninám a že čo robí zajtra, ale neodpísal mi už.

V robote pohoda. Keď som prišla domov, tak sme sa hrali s vláčikom a dohodli sme sa, že čo a ako zajtra.

Sobota - Ráno som sa zobudila pomerne skoro, naložila som práčku, aby sa stihla vyprať aspoň jedna várka, kým odídeme.

Pomerne skoro sa zobudili aj chalani a Drahý išiel na poštu, potom volal známemu, čo má autoservis, že keby by sme mohli prísť, ešte ostávalo trochu času, tak sme sa vybrali do Lidlu a odtiaľ do toho servisu. Chalan to napojil na diagnostiku, ale zistil, že mám príliš staré auto, že na to nemá softwér :-D Takže úplne zbytočne sme sa previezli, ale ani mi to moc nevadilo. Inak bol chalanko múdry ako rádio, mi hovorí, že kľúčik k autu mi vyrobia iba v servise, že mám ísť do Malého Ríma kvôli tomu. Ja už som si písala s dvomi kľúčovými službami a vedia to spraviť. Takže sa cez týždeň zastavím ešte v tej oproti pošte. 

Potom sme už vyrazili do Hlavného mesta. Zastavila som na Zlatých a odtiaľ som chcela ísť električkou do centra. To Drahý, že auto môžeme predsa nechať aj tam. No ale kde, okrem toho som vôbec netúžila ísť popri električkách ale v nich a hlavne naše dieťa.

Nakoniec sme to zvládli. Zastavili sme sa v Dráčiku na Obchodnej, v Albi, v Martinuse a nakoniec sme skončili v McDonalde. Potom za nami prišiel aj bráško a prešli sme sa ešte do Medickej záhrady, ale veľmi sa tam nedalo hrať, keďže včera pršalo. Pampúšik už začínal byť unavený, tak sme sa rozlúčili a išli sme električkou opäť na Zlaté a odtiaľ autom domov. Myslela som si, že Pampúšik ihneď zaspí v aute, ale nie. Takže vlastne cez obed nespal, ale aspoň zaspal rýchlo večer.

Nedeľa - Pohodová nedeľa. Drahý postavil na vývar a išiel potom ešte niečo vybaviť. Potom dal piecť stehná a ja som upratovala a hrala sa s Pampúšikom. 

Potom išli na chvíľu na bicykle. Po obede som si ľahla s Pampúšikom a Drahý išiel umyť a vrátiť ten požičaný bike bývalému kolegovi.

Pampúšik sa zobudil krátko pred štvrtou a opäť potom vyrazili chalani na bikoch von. Krátko na to mi volal tatino, či sme doma. Ja, že 1/3. Tak som volala chalanov, nech idú doma. Tak sme asi hodinku a pol strávili s tatinom a potom vyrazil do Keksov.

Už sme sa potom len najedli, sprcha a spánok. Večer išiel posledný diel Čas nádejí. Skončilo to hrozne smutno, ale snáď natočia ešte pokračovanie. Ešte by sa dalo, ale nemyslím si, že to tak bude, že by to potiahli až do súčasných dejín. Ale minimálne ešte komunizmus by sa dal. 

Drahý sa snažil pozerať so mnou, ale keďže nevidel ani jeden diel, tak si ľahol spať. Potom som sa osprchovala a sa pýta, že čo som to nenechala na ráno.

Nechcelo sa mi vysvetľovať, že mám vymenenú zmenu a že aj tak prídem neskôr domov, lebo chcem ísť ešte do Grobu vrátiť to tričko a možno aj nejaké nákupy si spraviť osamote.

Pondelok - Ráno bolo trošku hektické, Pampúšikovi sa nechcelo moc vstávať, ale keď som mu povedala, že bude pani učiteľka Čokoládka, tak sa mu chcelo o niečo viac. Dokonca aj jeho obľúbený spolužiak tam bol. Aj pyžamko som odovzdala :-D

V práci to šlo dobre, dodáky sedeli, aj keď jeden Bryndziarka hľadala a trochu sa rozčúlila, že si ich chodím brať. Tak to je, keď chce človek pomôcť .- za dobrotu na žobrotu, ale mňa to nijako zvlášť ani nevykoľajilo. No tak poslala o tom 3 maily. Strašné to čosi :-D

Bolo tak málo ľudí, že som nemala ani odvod hotovosti.

Po práci som teda vyrazila po diaľnici do Grobu. Prišla som úplne v pohode za pár minút. V Sinsay mali celkom pekné vecičky, akurát, že buď 98 alebo 116, ale našla som jedno tričko s Labkáčmi za 0,99€, tak to muselo ísť so mnou. 

Zastavila som sa aj v DMke, Pepcu a v Kiku. V Kiku som kúpila ďalšie tričko s Labkáčmi, pyžamo a boxerky s Labkáčmi. 

Domov som prišla krátko pred šiestou, Drahý akurát obaľoval rožky vo vajíčku. Tak sme sa navečerali, pozreli nejakú rozprávku, vaňa a posteľ.

Téma mesiaca február: Zrkadlo

Ahojte 😊

Po dlhšom čase som sa rozhodla prispieť článkom k téme mesiaca. Konkrétne ma zaujala téma: Zrkadlo.

Hovorí sa, že deti sú našim zrkadlom a ja to môžem len a len potvrdiť. Takmer každý deň  pozerám ako sa dieťatko vyvíja a ako krásne zrkadlí všetko, čo okolo seba vidí. Ako je od nástupu do škôlky viac doma s partnerom, vnímam oveľa viac, že zrkadlí veci, ktoré robí a hovorí partner. Je to síce absolútne prirodzené, ale aj tak ma to za každým dosť prekvapí.

V poslednej dobe dosť často hovorí aj hlášku, ktorá bola v rozprávke a je to také milé, lebo ide o hlášku: 

" Pre jedného odpad, pre druhého poklad."

Keď nad tým tak teraz premýšľam, tak som sa ho včera aj zabudla opýtať, či vie, čo to znamená. Keď ho nabudúce budem počuť, skúsim sa na to opýtať.

A v čom vás zrkadlia najviac vaše deti? 

Vzťahy na pracovisku

Už od kedy som začala pracovať všimla som si, že niektorí ľudia vo firme sú si k sebe možno trošku bližší než by si možno mali.

Napríklad, keď pracuje šéfka a idem sa večer odúčtovať, takmer vždy je s ňou v kancelárii aj vedúci skladu. Možno sa síce len rozprávajú, ale moja šéfka je čerstvo vydatá a on je tiež ženatý, plus má cca 4 ročné dieťa.

Plus myslím si, že jeho pani manželka si myslí, že je tak dlho v práci, lebo má toho veľa a nie pretože sa  potrebuje vyrozprávať s inou ženou. Mne by toto napríklad asi bolo ľúto ešte viac ako fyzická nevera. Ale možno len ja mám takú divnú predstavu, že môj partner by mal byť zároveň môj najlepší kamarát alebo druhý najlepší a zverovať by som sa mala/chcela jemu. No, možno je to moja naivná predstava.

Druhým takýmto "párikom" je kolegyňa a kolega, ktorí spolu každý deň idú v jeho firemnom aute na obed. To, že on je ženatý viem asi desať rokov, čo sa poznáme a nedávno sa mu narodilo druhé dieťa a túto kolegyňu som asi pred dvomi týždňami videla v škôlke s dcérkou a tiež viem, že má muža/manžela. Dnes som šla do druhej kancelárie zaniesť jeden papier a ona sedela na tom kolegovi na stoličke.

Nikomu to nepoviem. Aj tak si to o nich každý myslí, takže je to jedno. No ja nie som ten, kto by roznášal po firme klebety. Na čo?

Okrem toho ja som posledná, kto by mal hovoriť niekomu, čo má a nemá robiť v akomkoľvek aspekte života. Už vôbec nie vo vzťahovom. Vzťahy sú vzťahy a rozhodne nie sú jednoduché. 

Občas tak premýšľam, či "musí" byť nevera v každom vzťahu. Včera som síce v knižke Vzťahy a mýty čítala, že je to vlastne biologicky prirodzené, no veľa radosti mi táto informácia nepriniesla. Vlastne som za svoj život poznala len jediného muža, ktorý nikdy nikoho nepodviedol, aké paradoxné je to, že tomu som pre istotu bola neverná ja a po mne aj snúbenica.

Ale určite je v mojej sociálne bubline viac verných ľudí.

Týždeň 13. 02. 2024 - 19. 02. 2024

Utorok - Ráno som si spravila takú pohodičku, všetko pomaličky. To by sa mi páčilo každé ráno, keby sa nemusím ponáhľať. Po deviatej som vyrazila do mesta, zašla som do banky a vybavila som si mimoriadnu splátku na úver. Hádam sa ho čoskoro zbavím. Potom som sa zastavila v kľúčovej službe a spýtala som sa na ten kľúč od auta a bol tam taký mladý chalan a hneď ho objednal a že jasné, to bude v pohode a predbežne sme sa dohodli, že by som vo štvrtok prišla po práci. Akurát si budem musieť prehodiť zmenu s kolegyňou, ale tak to hádam nebude veľký problém.

Potom som už šla na polikliniku na sono. V čakárni bolo pomerne dosť ľudí a netušila som celkom ako to chodí, ale fakt takmer presne 11:15 si ma pani doktorka zavolala dnu. Vyzliekla som sa a ľahla som si na posteľ, keď za doktorkou prišla nejaká pani, trochu sa vykecávali, ale nakoniec jej povedala, že má pacientku. 

V pravom prsníku mám nejaké mikro cystičky, ktoré sú vraj úplne normálne a o dva roky kontrola. Tak OK.

Do práce som to stihla ešte pred 12. Kolegyňa hneď, že či by som vo štvrtok nemohla prísť ráno. Hovorím si, že super, že som ju o to isté chcela poprosiť ja. Potom prišla aj šéfka a začala riešiť, že ako teda budeme chodiť tento týždeň do práce a kolegyňa mi velice chcela vrátiť rannú, ale ja som nechcela. Viac mi to vyhovuje takto. Myslela som si, že kolegyňa bude rada za ranné, že môže byť viac so synčekom aj sa s ním skôr učiť, ale povedala dokonca, aby som jej to neskôr nevyčítala. Akože ja ju o to prosím a potom jej mám vyčítať? Hm...Dosť mi to vyrazilo dych. Akože ja chápem, že sa nepoznáme, ale aj tak. Potom sa samozrejme sťažovala Bryndziarke, že ona chcela, len aby bolo dobre. No, skoro som povedala, však ja tiež. Ešte aj Bryndziarka, že aby sme nemenili zaužívané pravidlá. Ale tak, ja nemôžem plánovať nejaké vyšetrenia a všetko tak, že budem myslieť, že keď má kolegyňa dovolenku/voľno, že budem mať potom dva týždne prehodené zmeny, to sa naozaj nedá. Nech sa na mňa nehnevá alebo hnevá kto chce.

Večer sa ma potom na to ešte šéfka pýtala a celkom ma potešilo, že má taký názor, že by sme sa mali v prvom rade mali dohodnúť my dve. 

Doma celkom pohoda. Chalani sa liečia. Teda, snažia sa. 

Večer sme pozerali Nemocnicu s Drahým a potom začal rýpať, že Pampúšik je zas chorý a prečo som s ním nemohla ostať ja doma a proste, že nechce, aby ho už strážila moja mamina. Tak som mu rovno povedala, že je to jediný človek z celej rodiny, ktorý bol ochotný a schopný sem prísť a hoci som s tým nebola ani ja úplne spokojná, tak proste je to tak, že je jediná, ktorá nám pomáha a ešte nikdy neodmietla, hoci má aj svoj život a chcela byť u starkej a tak. Na to mi povedal, že ale tak bola celý deň doma a nemohla aspoň trochu upratať, že jeho to nebavilo. Mňa tieto hádky o poriadku už tak unavujú. Mám pocit, že aj tak iné nerobíme, iba upratujeme, buď ja alebo on, alebo obaja a aj tak to vôbec nie je vidieť a Pampúšik za pol minúty narobí taký neporiadok, keď sa mu nikto nevenuje, že je to aj tak jedno. Samozrejme, že som chcela maminu hájiť. Tak povedal, že on už hore chodiť nebude a že ani Pampúšik tam chodiť nebude, že budem chodiť sama a zase začal s tým, ako maľoval spálňu (toto bude asi do nekonečna jablko sváru), ale že by priznal, že sme to nechali rozrobené, teda hlavne on, že proste k parketám sme sa vôbec neprepracovali a že to stálo kopu peňazí, tak to nie. Potom som si vypočula, že k mamine chodíme stále, ale že som ich neodviezla do Metropoly, že však sú to len ďalšie dve-tri hodiny. Hej, po neznámych cestách, kde nie je poriadne ani diaľnica a kde sa nevyznám a hlavne, ja vôbec netúžim ísť do Metropoly. Prečo by som mala?

Streda - Drahý ráno odišiel do obchodu a priniesol mi veľkú bonboniéru Merci. Radšej by som bola, keby povedal aspoň raz prepáč, ale tak viem s kým žijem. 

Vyrazila som trošku skôr, aby som sa zastavila ešte v meste v zásielkovni po jeden balíček. Pôvodne som nemyslela, že to CDčko dám Drahému k Valentínu, ale v podstate sa to dosť hodí. Aj keď napočúvať pesničky z neho by si mal on, ale keďže o tom, že pôjdeme na koncert (ak do vtedy budeme zdraví) netuší, tak je to vlastne jedno.

V robote celkom fajn. Kolegyňa sa už trošku odfučala a tak bolo celkom fajn. Tovaru je málo, ľudí je ešte menej. 

Príjem má občas síce ešte nejaké komplikácie, ale hádam to zvládneme tých pár dní, čo tu nebude naša šéfka a ani šéfka príjmu. 

Po dohode s Drahým som konečne objednala disky na auto a on mi prispel na pneumatiky, že to mám darček k narodeninám. Nechcem povedať, že ich mám až v októbri a že vtedy už budem potrebovať zimné pneumatiky. 

Večer sa mi upchal nos. Takže už nie len že kašlem, už ani nedýcham. Paráda. Presne toto som si priala. Po týždni opäť všade samé vreckovky. Oficiálne sa naša domácnosť stáva hlavným sponzorom Harmaneckých papierní :-D :-D :-D

Štvrtok - Ráno sa mi tak nechcelo vstávať ako už dávno nie. Bola som hore asi tak tisíckrát, aby som sa vysniakala alebo kašľala alebo oboje. To sú tie radosti, keď je človek chorý. Ale vždy lepšie ako vtedy, keď ma boleli všetky kĺby v tele, aj tie ktoré nemám.

V práci pohoda.

Po práci som šla teda do kľúčovej služby. Bola som tam hádam ešte pred piatou. Dokonca som si našla aj celkom dobré miesto na zaparkovanie. Chalan sa do toho aj pomerne rýchlo pustil. Vybrúsil kľúčik, potom skúsil centrál a potom chcel kľúčik načipovať na spínaciu skrinku, ale nejako mu to nešlo. Keď zašlo slniečko, začínala mi byť aj zima, tak mu hovorím, že na koľko to ešte vidí, že by som si odbehla na chvíľku a on, že jasné, tak som zašla ešte do zásielkovne po balíček s Look Mbili. Keď som sa vrátila, tak sme to vzdali, že to proste nejde načipovať, že musí zavolať tomu chalanovi, ktorý mu ten prístroj predával a on sa so mnou potom nejako dohodne, že si zavoláme budúci týždeň. Bola som už taká unavená a uzimená, že mi to vlastne bolo aj jedno, hlavne nech sa dostanem domov.

Prišla som domov, Drahý hneď, že či som bola tak dlho v práci a ja že nie, že som chcela ísť po ten kľúčik, ale že as to nedalo načipovať a rozpovedala som mu celú story.

Chcela som pozerať Nemocnicu, ale užila som sa v obývačke na vankúš a už si pamätám len, že ma Drahý prikryl dekou.

Piatok - Zobudila som niekedy okolo tretej, ale to som ešte zaspala, potom o štvrtej a potom mi o piatej napísal PP, že má nervy, ale ako bola som hore, nezobudila som sa na to. Že mama s bratom idú do Hlavného mesta. Aj ma to potešilo trochu, aj keď si neviem predstaviť, že by sme sa videli po toľkých rokoch.

Ale ako nemohla som na to prestať myslieť v robote, ešteže bol piatok a nikto tu dokopy nebol. 

Doma celkom pohoda. Drahý, že zajtra do obchodu, ale hovorím, že rozhodne vyzerám zdravšie ako on, že keď tak pôjdem ja.

Sobota - Zobudila som sa o štvrtej. Tak som si trochu čítala, ale zaspávala som popri tom. Chalani sa zobudili okolo siedmej. Naraňajkovali sme sa, osprchovala som sa a keďže Pampúšik nechcel ostať s tatinom a tak sme sa v Kauflande ocitli všetci traja. Bolo to na naše pomery celkom fajn. Pampúšik si trochu pospal a potom sme išli von, lebo Drahý vyzeral byť úplne vyčerpaný.

Nedeľa - Pampúšik sa zobudil pomerne skoro. Trochu sme sa všetci traja motali po byte a ja som potom urobila špagety. Pampúšik ani za nič nechcel spinkať, tak ho Drahý zobral von a ja som si čítala. 

Prišli krátko pred štvrtou s tým, že Drahý sa sľúbil tomu chalanovi z vedľajšieho vchodu, že pomôže jeho partnerke presťahovať nejakú komodu či čo, že do hodinky je naspäť. Tak to určite. Odhadovala som to na tri, tak bola to hodina a 3/4, takže niekde medzi.

Pondelok - Drahý s Pampúšikom išli ráno k doktorke na kontrolu. Kašeľ sa mu už o niečo zlepšil. V noci už takmer nekašle, ale keď sa naháňa alebo tak, tak sa občas ešte rozkašle a občas mu tečie aj taká voda z nosa.

Po dlhšom čase opäť ísť do práce na 8mu bolo také fajn. Hoci ráno bolo dosť dodacích listov na spracovanie, ale zvládli sme to. Prvý deň bez šéfiek, pohoda.

Zaujímavé ísť aj domov ešte za svetla. Celkom ma to tešilo.

Doma taká klasika. Ani neviem, či má nejaký význam neustále Drahému hovoriť, že nie je nutné kričať. Pampúšik samozrejme neskutočne vyvádzal. Aj dostal zo dve po riti, ale ako jemu to vôbec nič nerobí.

Lenže v noci sa budil. Neviem, či je to tým, že má ísť vo štvrtok a piatok už do škôlky, ale čím viac nad tým uvažujem, tým viac si to myslím.

Večer som si vzala knihu a začala som ju čítať a keď som ju otočila na zadnú stranu, toto ma úplne odrovnalo:

Tak  som sa na tom smiala ako malá. Tak už mi je to všetko jasné. Je Rak, takže to nemá zmysel :-D :-D :-D

Čítanie na pokračovanie: Ona 4

Časť štvrtá: Večer

Uložím dcérku spať. Keď vyjdem, čaká na mňa mamina, strýko medzičasom odišiel niekam von. "Tak spusti." "Nie je čo, mami. Bol to môj milenec. Poznáme sa už roky. Spoznala som ho ešte pred Ex. Potom sme sa roky nevideli a potom sme sa opäť dali dokopy. Dcérka je nehoda-náhoda. Nechcel deti, tak som mu to nepovedala. Nedávno ma kontaktoval jeho brat, že bol maľovať steny u tatina a proste videl ten obraz z fotky, čo som mu dala urobiť k minulým Vianociam, kde som s oboma deťmi. Spoznal mňa aj synčeka a na dcérku povedal, že je rovnaká ako bol on v takomto veku, akurát má dlhé vlasy. Proste to bola obrovská náhoda. Stretli sme sa v Hlavnom meste asi pred dvomi mesiacmi a povedal mi, aby som ho kontaktovala, ale necítila som sa na to. Netušila som, že si pamätá, kde mám starkých pochovaných."

"A čo budeš teraz robiť?" "Netuším." Do toho si všimnem, že sa mi rozsvietil displej na mobile. Správa. Bojím sa pozrieť, od koho je.

"Ako sa vlastne volá?" "Patrik." "Pekné meno pre pekného muža." "Mami!" 

Som už veľmi unavená a v hlave mám bilión otázok. "Idem si ľahnúť mami. Bola to náročná situácia." "Dobrú noc." "Dobrú noc."

Týždeň 06. 02. 2024 - 12. 02. 2024

Utorok - Ráno som sa zobudila pomerne skoro a tak som zobudila aj Pampúšika, aby sme to stihli do škôlky a ja k doktorovi.

Doktor bol pomerne nepríjemný, narážal asi aj zo 3x na moju nadváhu, čo mi prišlo mierne neprofesionálne, ale na šťastie to bolo rýchle. Sestrička mi potom ešte dala papierik na sono prsníkov. Bola som ešte v meste po balíček a potom do práce. 

V práci som sa pochytila s vedúcou z príjmu kvôli tým dodacím listom. Mne to proste raz nelezie do hlavy a ešte ona keď je nado mnou, tak úplne že celé zle. Plus dnes nado mnou stála spolu s Bryndziarkou. 

V poslednej dobe tým vzťahom okolo mňa dávam zabrať.

Tak samozrejme vedúca, že to povie šéfke, tak už len to mi chýbalo. Objednala som sa na sono. Na budúci týždeň v utorok o 11:15. No, úchvatný čas, ale tak nenevyberám si.

Ale inak to bolo celkom fajn.

Streda - Pampúšik ráno v škôlke opäť plakal. Tie rána sú hádam najhoršie za celú škôlku zatiaľ. Len zbadá tú novšiu učiteľku a je to v háji, ešte kým ju nevidí, tak ako tak, ale keď ju zbadá, tak plač.

Sú to také úmorné rána tým pádom. 

V práci celkom pohoda. Užívam si, že som v kancelárii sama. 

Prišla za mnou aj vedúca, tak sme si to vysvetlili, že čo sa stalo včera s babami z príjmu a tak. Takže pohoda. Vraj mám mať s Červenovláskou trpezlivosť. Však ja viem, ale stále sa to nedá. Okrem toho, ona mi je momentálne len kolegyňa, takže nemôže na mňa vyskakovať, ako keď bola vedúca v sklade.

Štvrtok - Pamúšik ráno vstal pomerne skoro, pozeral rozprávky, ale keď som povedala, že už je čas ísť do škôlky, tak zase, že ho bolí hlava, že ho bolí nožička a mne je to také, že najradšej by som s ním bola doma, keby to išlo, ale nejde to. On je s tým ako zmierený, ale že by sa tešil a hneď sa pýta, ktorá pani učiteľka bude a keď sa dozvie, že tá novšia, tak už je proste taký, že sa mu očividne nechce ísť.

Aj dnes sa hneď rozbehol dozadu plakať. Najlepšie je, že tie učiteľky sú také, že ani nepovedia, že plače iba chvíľku, alebo plače ja neviem polhodinku a potom sa už zapája. Oni proste nepovedia dokopy nič. 

Poprosila som šéfku, že by som rada budúci týždeň išla na poobednú, že mne sa nechce mať vymenené zmeny, že tam mám na utorok to sono a že kolegyňa je aj tak radšej ráno. Bez problému s tým súhlasila.

Piatok - Dnes bol Pampúšik celkom v pohode, ale v ich triede bola tma, keď sme prichádzali, tak už som tušila, že to nebude celkom fajn. A tak aj bola, lebo triedy boli spojené, keďže je veľa detí chorých.

Pampúšik večer už tiež bol taký nejaký a v noci chytil aj teplotu. 

Sobota - Ráno sme išli na poštu a potom kúpiť klince a do Dráčika. Mali už pyžamkové RH. Sú krásne. Mali aj nové zberateľské, ale nenadchli ma.

Potom sme išli umyť auto a následne domov. Drahý na obed išiel do práce. 

Pampúšik už kašle statočne. Tak Drahý má už samozrejme nervy, že prečo s ním nemôžem ostať ja doma, že jeho vedúci sa sťažuje. To ja verím, ale teraz to ozaj nejde, ale nabudúce už budem musieť naozaj ostať ja.

Nedeľa - Pampúšik už riadne kašle. Drahý bol na chvíľu v práci, tak nahlásil, že zajtra nepríde. Mne bolo dosť zle, tak urobil kuriacie nohy a zemiakovú kašu.

Inak celý deň pršalo, kašľali sme a tak.

Písala mi aj kolegyňa, či by som zajtra vedela ísť na rannú, tak som jej napísala, že jasné, že v pohode.

Pondelok - Ráno som bola úplne rozbitá, keďže v noci sme sa stále niekto budili a kašľali. Napísala mi opäť kolegyňa, že jej syn vracia a nemá kto s ním ostať doma, že či by som teda nemohla ísť predsa len na poobednú. V rámci toho, že som sa už pomaly obúvala do práce, tak som jej napísala, že pôjdem teda na celý deň.

Bolo toho dosť veľa, keďže mi baby dávali ešte aj robiť dodáky, ale zároveň to bolo moc fajn, keďže som bola sama.

Čítanie na pokračovanie: Ona 3

Časť tretia: Cintorín 

Koniec októbra je pre asi každého asi čas spomínania na zosnulých, ale od kedy tu nie je ani starká, je to také iné. Vidím to na mamine. Proste, je jedno ako dlho ste dospelý, keď umrie mama, umrie aj vaše vnútorné dieťa. Tohto momentu sa už roky desím. Viem, že s podlomeným zdravím mojej maminy sa proste týmto myšlienkam nedokážem vyhnúť. Napriek tomu, na cintorín moc nechodím, ale tentokrát sme sa s maminou dohodli, že pôjdeme spolu.

Na diaľnici do Pažravej sa neubránim myšlienkam na teba. Koľkokrát som šoférovala tie dve hodiny len a len kvôli tebe. Kvôli tej troche lásky a vášne zároveň. Naložila som maminu a išli sme na dolniaky k strýkovi a odtiaľ na cintorín. Keďže synček bol na prázdninách u otca, išli sme na cintorín do vedľajšieho mesta mojim autom. 

Chvíľu sme sa tam motali a keďže sme niečo zabudli, vracala som sa do auta, keď som pri bráne počula svoje meno. Otočila som sa, lebo som si myslela, že strýko niečo po mne chce. Lenže to nebol strýko. Oči mi spočinuli na .... "Patrik"...šepla som a mala som čo robiť, aby som neodpadla. "Čo tu robíš?" "Už niekoľko hodín dúfam, že tentokrát prídeš. Chodím sem tri roky." "Prosím?" "Čo si prosíš?" To už prídeš ku mne na tesnú blízkosť. Moje oči určite prezradili viac, lebo si sa priblížil ešte bližšie a studené prsty som ucítila na krku a pery na svojich perách. Moje telo ti automaticky odpovedalo ako vlastne vždy. "Musím už ísť, čakajú ma." "Idem s tebou." "Nie, nejdeš" "Ale idem, už ťa nenechám odísť, keď som ťa konečne našiel." "Patrik" zasyčím, ale sama viem, že ťa to nezastaví. Keď ty niečo chceš, tak to proste urobíš. Došla som k autu, vzala veci a ponáhľala sa naspäť k hrobu mojich predkov. Lodičky mi len tak klopotali na dlaždičkách, až som čakala, kedy sa mi podpätok zasekne v niektorej medzere. Ledva sa k niečomu takému schyľovalo, zachytil si ma. "Neutekaj už toľko". Hm...akoby sa dalo utekať na 7cm podpätkoch a dlaždičkách, ktoré pamätajú riešenie židovskej otázky. 

Naši si ledva všimnú, že som neprišla sama a ty na šťastie stojíš trochu bokom. Keď sa vyberieme naspäť, podotkneš, či ťa nepredstavím. Tak ťa predstavím. Z pohľadu mojej maminy je mi jasné, že aj jej je všetko jasné. Stočí pohľadom k dcérke, ktorá veselo poskakuje pri chôdzi ako malé deti zvyknú. Ideme mlčky k autu. 

"Musíme sa rozlúčiť" "Na teraz" a mne je jasné, že týmto sa to celé iba začalo. "Stále máš to isté číslo?" Iba prikývnem. Na čo sa na niečo hrať. Rozhovoru s tebou sa už aj tak nevyhnem.  Nadiktuješ mi pre istotu aj svoje a sadáš do svojho auta. Tvoj pohľad je jasný - ešte sme neskončili, ale vidím v ňom viac než tvoj obvyklú pýchu. Smútok? Neha? 

Poprosím strýka, aby šoféroval naspäť, ja sa potrebujem spamätať. "Kto to bol?" vyzvedá mamina a dcérka zároveň. "To bol jeden ujo" odpoviem dcérke. "Mami, neskôr." "Ale je to on, však?" "Neskôr." Je mi jasné, že ma čakajú minimálne dva rozhovory, ktoré mi nebudú príjemné.

Keďže nie som schopná sa poriadne sústrediť,  dohodneme sa, že prespíme v byte, v ktorom som zvykla tráviť prázdniny a na cestu vyrazíme zajtra.

Mám ťa v hlave

Zaľúbená do badguya,

to je také moje

Kedy konečne zložím tie svoje okuliare

a prestanem hľadať to dobré?

Potrebujem sa úplne spáliť,

no nebaví ma sa tváriť,

že nevstávam s tebou v hlave,

že ťa tam nemám skoro stále.

Stále cítim tvoje dotyky,

stále čakám na správy,

neskutočne žiarlim na ňu

a ťažko znášam tieto stavy.

Viem, mala by som sa zmieriť,

že mi nie si súdený.

No, 5 rokov som zabúdala,

aby sa zjavil a svet bol opäť jasný.

Pýtal si sa ma ako by sme mohli byť spolu,

keď ťa nedokážem prijať takého aký si.

V tom nie je vôbec chyba,

no ja som ešte horšia ako ty asi.

Na jednu stranu si strašne prajem,

opäť sa zobudiť vedľa teba

Zároveň sa veľmi bojím,

či nestratím aj seba.

Viem, že raz príde k tomu,

že toto nebude stačiť.

Akurát netuším, že ktorému z nás 

a bude sa to potom dať ešte vrátiť?

Hovorí sa, čo si vieš predstaviť,

to sa aj stane.

že na čo myslí človek, 

to priťahuje.

Uvidíme, ako to bude ďalej,

občas strácam už nádej,

človek je si aj tak strojcom šťastia sám

tak ktorú si vyberieš z dám? 

Nikky, 13. 12. 2024

Týždeň 30. 01. 2024 - 05. 02. 2024

Utorok - Ráno som sa osprchovala a vyrazila som za ženským. Absolútne ma rozhodil s tým, že mi nemôže dať teliesko, keďže som v podstate nerodila. Vôbec som s tým nepočítala a všetky ďalšie možnosti mi v tej danej chvíli prišli úplne strelené. Odchádzala som odtiaľ ako v nejakej nočnej more. Ako naschvál som to po dvoch mesiacoch konečne dostala, takže mi nemohol urobiť ani prehliadku a môžem sa vrátiť o týždeň. Už teraz sa veľmi "teším".

Došla som do Lidlu ako v nejakej hmle, stále som premýšľala nad tým, čo mi povedal doktor. Najlepšie je, že sa ani nemám s kým o tom poradiť. Neviem si predstaviť, čo by na to povedal Drahý, keďže ten občas nahodí tému druhého dieťaťa. 

Lenže ja si to naozaj neviem predstaviť, ale čo ak ešte niekedy v budúcnosti za rok-dva-tri príde niekto, s kým by som si vedela predstaviť si dieťa? Niekedy mám pocit, že by bolo super sa snažiť s niekým o bábätko a potom sa naň tešiť. Potom si spomeniem, že aj Drahý sa tešil a kupoval cumlík pre naše "dievčatko". Kde sa ten muž stratil? Niekedy na to myslím, kde sa stratil ten muž, čo mi hladkal brucho? Kde sa stratil ten muž, s ktorým som si spievala vo vani?  Niečo som asi dosť pokazila, keď sa toto stalo? Alebo sme niečo pokazili obaja? Alebo sa to pokazilo samo? Netuším.

Po príchode domov, opäť Pampúšik nech nejdem do práce a znova plakal na okne. Bolo mi ho tak ľúto, takmer som sa vrátila, lebo mi smetiari dosť dlho blokovali cestu a dívať sa na vlastné dieťa, ktoré za vami plače na okne, bolo hrozné. Nechápala som, prečo za ním neprišla mamina. Viem, že síce hovorí, že ju nechce a aby za ním nechodila, ale poznám, keď niekoho posielam preč, v podstate chcem, aby ostal a bol pri mne.

V práci to šlo ťažko. Opäť som robila príjem, ale šéfka príjmu je príjemná ako milióny pavúkov na nahom tele, takže to šlo z tuha, okrem toho som mala stále v ušiach veľmi milé slová pána doktora a obraz plačúceho Pampúšika na okne, proste úplne mimo myšlienok na prácu.

Trochu sme sa pochytili aj s PP, ako sme si písali, takže proste taký super deň.

V práci to celkom šlo, len moja hlava a myšlienky boli úplne mimo. Proste to moje nadpremýšľanie je naozaj na škodu.

Po práci som zaviezla maminu na pohotovosť. Tam sme chvíľu pobudli, ale stihli sme tesne pred 20tou aj lekáreň, keďže mamine predpísali antibiotiká.

Keď som parkovala, tak mi akurát volal Drahý, tak sme sa stretli doma. Rozhodla som sa, že zajtra pôjdem ráno k doktorke. Síce sa mi vôbec nechce do Hlavného mesta, ale bojím sa, či aj ja už nie som zrelá na antibiotiká. 

Streda - Ráno som sa teda zobudila, obliekla a vyrazila k doktorke. Pampúšik ešte spal. Samozrejme, že som v Hlavnom meste zabudla odbočiť na jednej križovatke k doktorke, tak som sa previezla niekam, kde som ani netušila kam, ale nakoniec som tam trafila. Sestrička hneď, že prečo som sa neobjednala, že už tri roky sa objednáva (vždy na to zabudnem). 

Doktorka mi teda pozrela hrdlo, povedala, že zápal tam nie je, ale že tam malý aft (áno, na ľavej strane preglgnutie fajne bolí) a že budeme riešiť opäť tlak, že si  mám merať a potom sa jej ozvať a dohodneme sa na odberoch a všetkom. Reku, no dobre.

Stihla som do práce úplne v pohode, ale bolel ma ten aft v hrdle a nebolo mi úplne dobre, ale paradoxne môj "milovaný" príjem mi dnes išiel celkom obstojne.

Nejako som prežila v robote a aj doma. Hoci by som bola už rada, keby sme chvíľu nemali rozborbardovaný celý byt. 

Do toho sa Drahému sťažoval kamarát tej pani, čo jej prerábal byt, že to nie je dobre spravené a že mu má vrátiť peniaze, že ho zažaluje a úplné hlúposti. Tak to riešil ešte aj s podnikovým právnikom a susedom, ktorý ho pozná.

Proste je z toho na nervy, ale podľa mňa sa to poddá. Proste raz pani za zákazku zaplatila, bola spokojná a nebyť toho jej chamtivého kamaráta, tak je to už aj za nami. 

Štvrtok - Prvý február. Prvý mesiac v roku máme za sebou. Ani neviem ako rýchlo to prebehlo. V práci celkom fajn. Úplne som zabudla popri tom všetkom, že budúci týždeň má kolegyňa dovolenku. Nevadí, ja som aj tak asi radšej v kancelárii sama :-D

Po príchode domov boli rozhádzané nočné stolíky a Pampúšik mal na ruke slušnú oškreninu, lebo jeden na neho padol. No ešteže sa nestalo nič vážnejšie. Drahý mal na maminu za to dosť nervy a ja úprimne tiež. Akože som jej vďačná, že je s ním doma a my môžeme chodiť do práce, ale tak trochu mám pocit, že to nie úplne zvláda. Som zvedavá, čo by robila, keby sa mu niečo stalo.

Piatok - Konečne piatok. V práci celkom fajn. Aj keď večer som už bola dosť unavená. Predsa len v noci každú chvíľu niekto z nás štyroch kašle, takže sa moc nevyspím, lebo buď kašlem ja sama alebo počujem kašľať niekoho vedľa seba alebo vo vedľajšej izbe.

Sobota - Drahý bol ešte niečo dorobiť pani na dom. Hovorila som mu, že aby nechodil, nech si to už rieši sama, keď chcela na neho podávať trestné oznámenie (teda nie ona, ale jej kamarát, ale mne je to v zásade jedno), ale bolo to na ňom.

Keďže velice chcel ísť kúpiť stoličku už minulý týždeň, tak sme sa dohodli, že pôjdeme do Ikei, keď sa Pampúšik vyspí. Zároveň sa mamina rozhodla, že už by chcela ísť domov, keď chcem dať Pampúšika do škôlky. No, nechcela som, preto som nezháňala ani kostým na karneval, ktorý má byť v pondelok, lebo som si myslela, že ešte bude doma a tak som dúfala, že teda, keď už budeme v Ikei, že sa zastavíme v Avione a pozrieme nejaký kostým. Aj keď Pampúšik chcel byť velice hasič a nič iné moc neprichádzalo do úvahy.

Úspešne som trafila do Ikei aj napriek Drahého skvelej navigácii (čudujem sa občas, že sme ešte neskončili niekde v úplne inom štáte pri jeho navigačných schopnostiach, ale OK). Mamina sa asi po 10 minútach v Ikei sťažovala, že ju to tam nebaví. Pampúšik chcel ísť pozrieť iba hračky, proste asi jediný, kto je tam bol ako tak nadšený, bol Drahý, ale keď zistil, že stoličku si bude musieť ísť zobrať dole do skladu, nadšenie ho prechádzalo. Ako keby bol v Ikei prvýkrát. Potom začal s tým, že začína byť hladný. Skoro ma vyrútilo, ale hovorím si, že koniec dobrý, všetko dobré a vidina toho, že zajtra pôjdem sama dve hodiny autom, bola nad to, aby som nejako vybuchla.

Mamina po Ikei povedala, že ostane v aute, my sme išli do Avionu. Najprv sme boli tuším v H&M, proste niekde, kde sme vo výklade zbadali kostýmy, ale Pampúšikovi sa žiaden nepáčil, potom sme boli v AllToys, tam mali zase všetky dosť veľké, ale jeden by sa nám aj páčil a potom sme ešte boli v Dráčiku a tam sme našli hasičský, takže bola radosť.

Domov sme prišli už dosť neskoro, ale Pampúšik sa chcel ešte pohrať s drevenými autíčkami, čo mu Drahý kúpil v Ikei a samozrejme s kostýmom.

Potom sme sa zastavili v stánku Pedro, chcela som si kúpiť také tie farebné pelendrrekové cukríky. Tak za hrsť, proste niečo vo veľkosti klasického vrecka, ktoré sa dá kúpiť v potravinách. Slečna ale Drahého tak oblbla, že sme odchádzali s dvomi kilami cukríkov. Nechcelo sa mi to vôbec riešiť a však čo by som na tom ja nariešila.

Domov sme prišli už pomerne neskoro a vyčerpaní, takže len do postele.

Nedeľa - Urobila som vyprážaný syr, Drahý išiel niečo zase niekam riešiť, potom chcel, aby som išla niekoho niekam odviesť, to som dosť odmietla. 

Potom mi priniesol krásnu kyticu k meninám. 

No, nakoniec prišiel a mohla som ísť odviesť maminu domov. Bola to strašne divná jazda, keďže sme ledva na seba prehovorili. 

Keď sme prišli k domu, tak bol zamknutý a susedka nebola doma, takže úplná paráda. Ani z verandy sa nedalo prejsť. Tak jej potom volala, že sú ešte v Keksoch u svokry, ale že čoskoro prídu. Tak že ideme na čaj do krčmy. Krčma zatvorená, začalo aj pršať a ja iba v mikine :-D Hlavne nechutne fúkalo, takže sme si sadli naspäť do auta. 

Okolo piatej prišla teda susedka, otvorila dom a ja som šla na záchod a potom som sa vybrala do Keksov, keďže na 18tu som bola dohodnutá na stretnutí s kamarátom. S tým som sa mierne chytila, tak mi povedal, že však môžem aj ísť a ja že môžem.

Zviezla som sa ako v hmle k Lidlu a tam som si slušne poplakala, že čo sú toto za narodeniny. Napísal mi potom aj spolužiak zo základky k narodeninám, tak som mu odpísala, že čo robí a on, že už je v robote a že prečo sa pýtam, či som v Keksoch. Tak mi napísal, že ešte má v práci kolegyňu, ale že mi dá vedieť, keď odíde. 

Tak som sa vrátila, nechala som auto na parkovisku a išla som sa prejsť po ulici, kde sme kedysi bývali a ku škole.

Potom som vyrazila za tým spolužiakom, ale bolo to také trápne. Nemali sme sa o čom ani moc baviť, tak som vypila kávu a ospravedlnila som sa, že ma čaká dlhá cesta domov. To on nevedel, že idem až do Senca, tak bol z toho taký zaskočený.

Samozrejme som cestou zle odbočila, takže na diaľnicu som sa dostala až skoro v susednom meste, ale nevadilo mi to.

Domov som prišla o pol jedenástej a Drahý to len skonštatoval a išiel si ľahnúť. Ja som ostala v obývačke a som si hovorila, že tak toto sú meniny ako svet, že som snáď pokašľala všetko, čoho som sa pomaly v ten deň chytila.

Pondelok - Po dlhšom čase v rannej. V práci celkom pohoda. Aj sa trochu teším, že budem opäť sama tento týždeň od zajtra. Aj keď asi to bude náročnejšie. Uvidíme. Už je málo ľudí.

Čítanie na pokračovanie: Ona 2

Časť druhá: Telefonát

Ani neviem ako prešli prvé dva roky života môjho dievčatka. Tak veľmi som si to užívala. Začiatky boli ťažké, predsa len slobodná matka s dvomi relatívne malými deťmi, žiadna sláva, ale medzičasom som si konečne urobila štátnicu z angličtiny - prekladám, učím.

Prechádzam po známych uličkách s kočíkom, v ktorom spí moja princezná. Už veľmi kočík nemusí, ale na výlety alebo vybavovačky ho beriem, obzvlášť, ak to vyjde na jej obeddný spánok ako dnes V ušiach mám pustenú hudbu a len tak si užívam pekný slnečný jesenný deň. Hudbu v slúchadlách zrazu preruší a na hodinkách vidím telefonát z neuloženého čísla. To sa občas stane, asi z banky alebo niečo podobné.

Mužský hlas: "Ahoj, prepáč, že ťa otravujem, ale potrebujem sa ťa opýtať pár otázok." Prečo mi ten chlap tyká? Poznáme sa? Vŕta mi v hlave. "Dobrý deň, prepáčte, s kým hovorím?"

"Matyas" "Matyas?" Jediný Matyas, ktorý sa mi takmer ihneď vynorí v mysli je v podstate strýko toho pokladu, ktorý sa trochu pomrví v kočíku.

"Matyas Rigó". Nie, nie, nie, to sa mi sníva. "A čo by si potreboval?" "Toho je veľa a bolo by to najlepšie prebrať osobne." 

S Matyasom som sa videla len jediný raz, v čase keď sme boli chvíľu my dvaja pár, ale to už je dávno. V minulom živote. Zľaknem sa, že sa ti niečo stalo, aj keď už roky nie sme v kontakte. "Je v poriadku?" "On? Jasné" a smiech v Matyasovom hlase mi jasne hovorí, že toto mu ani nenapadlo. Chvíľu sa doťahujeme, ale moja zvedavosť mi nedá a dohodneme sa na stretnutí. Vraj je v Hlavnom meste na pár dní.

Na druhý deň vyprevadím syna do školy, obriadim princeznú a sadneme do auta. Ako inak, Suzuki Swift, pre tentokrát šiestej generácie. Mám ešte jedno auto, staršiu Rapidku, to aby sa mi do auta aj niečo vošlo, ale Swišťo je srdcovka. 

Zaparkujem v podzemí známeho nákupného centra a vyrážam do kaviarne s veľkým detským kútikom. Ledva otvorím dvere, vstáva elegantný muž v mojom veku. "Matyas" poviem takmer po šepky. Na muža, ktorý bude mať pomaly pol storočie vyzerá vynikajúco. "Nikol, ahoj." "Ahoj. Toto je moja dcérka." "Romanka, však?" Nakloní sa k princeznej. Prehltnem prekvapenie, ale moje oči a výraz tváre asi hovoria za seba.

"Neskôr."

Pošlem Romanku hrať sa do herničky a objednáme si kávu. Najprv konverzujeme len tak, ale som čoraz netrpezlivejšia. "Preberať počasie sme sem asi neprišli". 

"To máš pravdu." "Predpokladám, že si prišiel kvôli nemu." Matyas prikývne. "Pozri, ja viem, že je jeho." Obzrieš sa za Romankou. "Vyzerá ako on v jej veku akurát, že má dlhé vlasy". Jasné, si najstarší brat a si o 7 rokov starší, takže si môžeš pamätať ako vyzeral, keď mal dva roky.

"To je to, čo si prišiel riešiť?" "Pozri, Nikol, je to veľká, obrovská zhoda náhod. Robil som nejaké práce pre tvojho otca." Áno, pamätám si, že spomínal nedávno, že dal vymaľovať byt. "Proste sme tam prišli a na stene mal obrovskú fotku tvojich detí s tebou. Tvojho syna som spoznal takmer ihneď, hoci som ho videl iba raz. Teba samozrejme tiež. Len to dievčatko, ktoré sedelo na tej fotke pred vami, vyzeralo proste ako Paťo." Pri vyslovení tvojho mena som zmeravela. "Prečo si mu nepovedala, že má dcéru?" "Pozri, Patrik deti nechcel a my už sme ani neboli spolu, mal tú svoju a v rámci jeho vlastných možností bol šťastný, ja som mu to nechcel kaziť a hlavne som nechcela počúvať tie jeho reči." "To ti rozumiem, ale aj tak...Zmenil sa, Nikol." Hm...a mňa to má ako teraz zaujímať? "Prestal aj fajčiť" "No, tak k niečomu mu tá jeho je. "Proste, nespoznala by si ho." "Vážne?" "Vážne." Matyas si sadne bližšie ku mne a pozerá na dcérku. "Je nádherná. Všetko to krásne z vás dvoch je v nej." Vyprsknem smiechom. Aj keď sama viem, že má pravdu. Romča je naozaj nádherné dievčatko. Často nás na ulici zastavujú cudzí ľudia, aby si ju obzreli. "A Patrik vie, že si tu?" "Kdeže. Bude sa veľmi hnevať, až sa to dozvie, ale potreboval som si to vysvetliť." "Takže až tak veľmi sa nezmenil." "Ale áno, daj mu ešte šancu, Nikol. Patríte k sebe. Napriek všetkému a ako sa to všetko snaží skrývať, nikdy som ho so žiadnou nevidel takého .... spokojného." 

"Určite má nejakú tú svoju." "Nie, od kedy si sa mu vytratila zo života, ťa hľadá a tej poslednej to išlo už na nervy." Musím sa usmiať. Ktorej by to nešlo na nervy. Aby mi partner hľadal stratenú milenku. "No, snažila som sa dosť dlho, aby sa mu to nepodarilo." "To neznamená, že zabudol." "No, ja sa snažím." "Zabudnúť? A dá sa to?" Pohľadom naznačíš na dcérku. "Nie, každý deň ho vidím v nej." "Tak vidíš, popremýšľaj o tom. Číslo na mňa máš a verím, že aj na neho." 

Ako to, že vy vždy viete človeka tak dobre odhadnúť. Jasné, že mám jeho číslo. "Popremýšľam." Odpoviem pravdivo. Však rozmýšľam o ňom takmer každý deň, ale len sama pre seba.

Na rázcestí

Kričať sa mi chce:

Málo o mne vieš!

Sama seba hľadám,

že čo vlastne chceš?

Viackrát si mi naznačil,

no mne treba priamo povedať.

Máme na seba zabudnúť

alebo si máme lásku dať?

Sladké bozky stále cítim na perách,

no keď si odišiel,

mala som veľký strach,

že je to poslednýkrát.

Možno si ma mal nechať tak,

možno si nemal za mnou chodiť

Možno som aj ja mala odísť

Možno to všetko malo byť inak

Chápem, že máš strach,

vykročiť do neznáma.

Ver, že aj ja ho mám,

no nechcem byť len "známa".

Cítim sa rozpoltená,

neviem, čo robiť mám.

Možno by nám prospelo,

byť chvíľu každý sám.

Len že ani ja ani ty,

nie sme voľní.

No vo svete to už tak bolo,

že sa zišli zadaní

a vzniklo z toho niečo krásne,

no bojím sa, že nádej zhasne

Veľmi veľa v stávke je,

mám sa vzdať nádeje?

Nikky, 09. 02. 2024

Týždeň 23. 01. 2024 - 29. 01. 2024

Utorok - V práci celkom pohoda. Doma v podstate tiež. 

Okolo pol siedmej nám kolega priniesol novú chladničku. Vyzerá nádherne. Neverila by som, že raz budem mať takú radosť z chladničky. Asi starnem.

Len v noci Pampúšik chytil teploty a Drahý zase opuchol a začal ho bolieť zub. Takže úplná paráda. Tak som v noci písala šéfke, že neprídem, že nech sa nehnevá.

Streda - Ráno som napísala ešte aj Bryndziarke, aby ma prípadne zastúpila. Volala som potom aj šéfke a Drahý napísal šéfovi a keď sa Pampúšik zobudil, tak sme išli k doktorke. Na šťastie tam bola veľmi milá zastupujúca doktorka, keďže naša je na dovolenke. Predpísala Pampúšikovi dva sirupy a Fenistil kvapky. 

Drahý potom volal mamine, či môže prísť a tá, že pozrie autobus, tak to pozerala, že by išla vyše štyroch hodín, tak som sa rozhodla, že to je veľmi dlho, že to radšej pôjdeme po ňu. Samozrejme, že sme išli úplne trasou, že úplne rozbitou, takmer celý čas pršalo alebo bola aspoň hmla, ale úspešne sme prišli. Hneď som zhodnotila, že naspäť ideme cez Bryndziareň aj keby čo bolo. 

Takmer celú cestu pršalo alebo bola aspoň hmla, ale aj tak sme zdarne prišli domov.

Štvrtok - Išla som do práce. Celkom pohoda, aj keď sa mi zhoršuje kašeľ. Šéfka sa ma aj pýtala, či nechcem ostať doma, ale odmietla som. 

Doma mi bola zima ako nikdy, všetko ma bolelo, myslela som si, že mi bedrové kĺby vyletia z tela, kolená ma boleli. Mala som pocit, že nastal môj posledný deň.

Piatok - Ráno som mala horúčku a bolo mi príšerne. Napísala som teda šéfke, že neprídem a potom sme spolu aj volali. 

Doma inak celkom pohoda. Striedavo mi síce bolo dosť divne a dosť dobre a stále ma boleli dosť kĺby. Tak uvidíme, ako mi bude ďalej.

Pampúšik neskutočne vystrájal, tomu je relatívne dobre. Už nemáva ani horúčky, ani teploty. Rozhádzal zase raz všetky fľaše a ja som nemala tak úplne energiu mu v tom neustále brániť.

Sobota - Bolo mi o niečo lepšie a zaniesla som auto do servisu. Drahý si išiel potom kúpiť bicykel. Vyšiel ho necelých 1000€. Skoro ma posadilo, ale tak, zase aspoň už má niečo poriadnejšie.

Dala som oprať, mamina urobila soté. Poobede som išla po auto a potom som všetkých uložila do postele a ja som si čítala. Občas ma ešte bolia kĺby, ale inak je to celkom fajn, ak nerátam, že stále kašlem.

Nedeľa - Mamine je dosť zle, tiež chytila od nás riadny kašeľ. Takže paráda. V podstate iba spí alebo pozerá do mobilu. No som jej veľmi vďačná, že bez váhania prišla s tým, že sa postará o Pampúšika. Aj keď si osobne myslím, že jej celkom dáva zabrať.

Išli sme sa aj trochu prejsť, ale bolo dosť chladno a potrebovali sme sa aj vrátiť, aby sme stihli niečo navariť.

Poobede už úplne fúkalo a nedalo sa ísť nikam.

Večer mi volala aj šéfka, že ako som na tom, či prídem do práce a ja že jasné, že sa už cítim lepšie, že to zvládnem.

Pondelok - Rozlúčiť sa ráno s Pampúšikom bolo extra náročné. Stále plakal a nechcel ma pustiť do roboty a vyhlasoval, že on s babinou nebude a že ju nechce. No proste, náročné.

V práci bolo celkom fajn, hoci som dosť kašľala a soplila.

Keď som prišla domov, tak Drahý zúril, že je všade neporiadok a že musel upratovať a všetko odkladať. 

Myslím, že je z maminy dosť na nervy.

Čítanie na pokračovanie: Ona 1

Časť prvá: pôrodnica

Vedela som, že je tvoja hneď ako som ju prvýkrát uvidela. Tvoja dcéra. Vraj sa všetky deti rodia s modrými očami. No, biele možno. Ale ona nie. Mala veľké hnedé okále a mierne snedú pokožku, ktorá o to viac svietila, keď mi ju priložili na moje roky neopaľované biele brucho.

Ale vlastne ja som dávno predtým vedela, že je tvoja. No ty sa to nikdy asi nedozvieš. Dcérka. Môj sen sa stal skutočnosťou, čo na tom, že ty deti nechceš. Na tento scenár som bola pripravená od momentu, kedy sa mi opozdila menštruácia. Teda, v mojom prípade som už myslela skôr na prechod než na tehotenstvo. 

Áno, ja viem, mať druhé dieťa po 10 rokoch, v 43 je veľmi "zábavné" Napriek tomu sa teším. 

Dievčatko sa prisalo na prsník a slastne pije. Všetky možné vyšetrenia, ktoré je možné urobiť na mne, robí personál na mne. Zaspala. Dívam sa na ňu ako na svätý obrázok, tak ako som sa zvykla na teba tých pár spoločných nocí, ktoré nám osud dožičil. 

Sestrička nám urobí pár fotografií, ktoré odosielam najbližším. Tá, ktorej by som to najradšej poslala, žiaľ, už nie je medzi nami. 

Spím, neskôr mi prinesú dcérku. Je tak nádherná akoby zdedila všetko to krásne z nás. 

Príde ma pozrieť Ex so synčekom. Je to už veľký chlapec a veľmi sa zo sestričky teší. Bývalý si samozrejme neodpustí poznámku, že s kým som sa to spustila, že je taká tmavá. Inak, nie je, však aj na tebe to nie je takmer vidieť a ona je len 1/4 Rómka. 

O tebe neviem. Poslednýkrát sme sa videli pred pár mesiacmi, keď už som vedela, že som tehotná, ale ešte by si si nič nevšimol. Teda ty možno aj áno, lebo poznáš moje telo viac ako ktokoľvek iný. S pribúdajúcim bruškom sme boli v kontakte menej a menej až posledné mesiace vôbec. V podstate nemáš odkiaľ vedieť, že som bola v očakávaní, keďže som sa tým nikde nechválila. Žiadne sociálne siete, nič. Veľmi cielene. 

Nechcela som čeliť tej otázke. Ani presviedčaniu, aby som si ju dala vziať alebo niečo podobné. Nič som od teba nechcela. Proste sa to stalo, ale mne sa to nechcelo vysvetľovať a už vôbec sa mi nechcelo ťa presviedčať, že to nebol môj plán alebo niečo podobné. Chcela som si len užiť tehotenstvo a následne bábätko.