TY, kapitola prvá: Opäť sa vidíme

Prepáčte...vrážaš do mňa v mase ľudí. Ja som si ťa všimla samozrejme už dávnejšie, ale nebudeme si klamať, hľadala som ťa. Teda, dúfala som, že tu budeš. Bola to vysoká šanca. Nájsť ťa len tak náhodne v najväčšom meste našej krajiny, by už bol asi osud. 

"Vyzeráš nádherne"...Čo? Čakala som všetko na svete, ale toto nie. Celý ty. Odzbrojíš ma v prvej sekunde. Sklopím oči a vyslovím tichučké ďakujem....

"Môžem Ťa pozvať na kávu?" Jáj, môj, ty, ty môžeš všetko na svete. No skôr než stihnem vysloviť čokoľvek, za chrbtom počujem. "Mami, ty si mi zmizla, ale už ťa mám"...."Nie, miláčik, niekoho som stretla. Toto je môj dávny priateľ." "Prepáč, nie som tu sama..."...."Nevadí, vezmeme aj mladého muža so sebou" "Nemyslím si, že by to bolo to najlepšie. Je to už dlhá doba." Nežne, ale pevne ma chytíš za rameno, tvoj dotyk je stále taký elektrizujúci. "Už ťa nechcem znova stratiť. Ňuňu, prepáč, že som ťa nechal odísť. Viem, že si ma potrebovala. Aj ja teba." "Zlatko, choď sa ešte pozrieť na vojenskú techniku, potrebovala by som si s pánom pohovoriť." "Tak dobre, mami." "Pôjdeme dole do kaviarne, nájdeš ma tam, dobre?" "Dobre, mami"...Synček odbieha smerom k stolu s vojnovou technikou a vyberá fotoaparát. "Pôjdeme?" "Áno, mami" hlesneš mi so smiechom v hlase, presne ten štýl, ktorý na tebe tak veľmi milujem. Schádzame dole do kaviarne, usádzame sa a objednávame si. "Tak mami"....jasné, mohla som tušiť, že týmto začneš. "No." "Nemyslel som si, že chceš mať deti." "Nechcela som, ale je to jedna z najlepších "vecí", aké sa mi stali." "Lepšia ako 13. 10. 2011?" "To je neporovnateľné, obidve mi totálne zmenili život." "Naozaj?" "Naozaj, vieš, že by som ti nikdy neklamala" "Viem". Si stále taký nádherný, pripomína mi to náš prvý prvý večer u Adiho. Tak dávno som tam nebola. "Na čo myslíš?" "Na palacinky u Adiho." "Vážne?" "Vážne." "Pamätáš si,..." povieme obaja naraz a už sa smejeme. "Tak, čo si chcel spomenúť?" prvá sa premôžem k slovu. "Ako si sa ma spýtala, či sa ma smieš dotknúť." "Pamätám." akoby som mohla na toto zabudnúť. Náš úplne prvý dotyk. Tisnú sa mi do očí slzy a snažím sa ich nie veľmi úspešne potlačiť. "Prepáč, neplač." "To nič, to je v poriadku. Bolo to čosi prekrásne. Nikdy by som na to nemohla zabudnúť." Veľmi si mi chýbal a často som na naše prvé a aj mnohé iné rande myslela, ale to ti teraz nepoviem. Už som sa ti raz naplno otvorila a zneužil si to a ešte si to veľmi dobre pamätám, ale viem, že časom, ak mi ho dáš, časom sa ti znova naplno otvorím a poviem ti všetko. Všetko, čo som roky tajila. O tom, ako ma muž podvádzal, ako zo mňa chcel urobiť úplne hlúpu, ako ma chcel obrať o syna, o auto, o rozum. Porozprávam ti o nesplnených snoch, o tom, ako stále túžim ísť do Paríža, o tom, že mám stále svoje rodné priezvisko a že takto po štyridsiatke je najvyšší čas to zmeniť. Porozprávam ti o tom, ako som sa vzdala polovičky dievčat o všetkom možnom aj nemožnom, až bude čas. No teraz sa dívam na tvoje prešedivelé vlasy, chlpaté ruky a tie najkrajšie oči na svete. Prinesú kávu a kým sa rozplývam nad tvojou neskutočnou krásou a charizmou, ty sa na mňa dívaš a skúmaš ma. Áno, som stará, oproti tej veselej 25, ktorú si spoznal. Už si musím farbiť vlasy, ale trvalo to dlho, dokonca boli roky, kedy som si vlasy vôbec nefarbila. Za to teraz som opäť Snehulienka. Pamätám si, ako som si túto farbu skúsila úplne prvýkrát. Bolo to za tvojej plnej podpory a následného nadšenia. Ďakujem. "Prečo sa na mňa nepozrieš?" "Stále mám problém s očným kontaktom a hanbím sa." "Ty sa predo mnou hanbíš? Nemyslím si." "Ale áno, je to už veľa rokov a ja som iná." "Nie si, si stále nádherná"....

"Táááák, tu ste!" "Pampúšik! Dáš si niečo?" "Som hladný maminka." "Hm...keď ja tu už nič poriadne nepoznám." "Neďaleko je príjemná pizzéria, prijmite, prosím, moje pozvanie." "Mami, mami, prosím, prosím, poďme do pizzérie." Deti a pizza. Ktoré ju nezbožňuje. "Tak dobre." Zaplatíš za kávu a ideme smerom k šatniam, kde si vyzdvihujeme svoje kabáty. Vidím, že máš dobrú zásobu modelov a trochu nevieš, ako čo s nimi. "Môžem Ti to zatiaľ uschovať v aute, ak by si chcel." Súhlasíš. Vyjdeme pred kultúrny dom a chvíľu hľadám svoje auto. "Máš keksové značky?" "Áno." staré zlaté časy nášho slovníka. Och, ako mi to hrozne chýbalo. "Myslím, že ho vidím. Je modré?" "Áno, modré." V tom si svoje auto už vidím aj sama. Odparkovalo auto, ktoré mi bránilo vo výhľade. Hľadám kľúče, otváram kufor. "Je tá reštaurácia ďaleko?" "Nie, kúsok" "Zvládneme to peši?" "Rozhodne". Zamykám auto a ideme spolu smerom, ktorým nás vedieš. "Od kedy šoféruješ?" "Dlhý príbeh." "Mám čas." "Verím, ale dnes sa chcem baviť o pekných veciach." 

"Od kedy mama ušla od ocka, od vtedy šoféruje." "Ej ty, nemusíš hneď všetko prezradiť." "Deti." Nežne na teba pozriem s ospravedlním v pohľade. "Máš ich viac?" "Čo? Detí? Nie." V tom nie cítiš bolesť. Vidím to na tebe. "A ty?" "Čo ja? Deti? Neblázni." Aj som si myslela, ale tak čo ak náhodou. Človek nemôže vedieť, či si za tých čoskoro 10 rokov nestretol tú pravú. Aj keď tajne som dúfala, že nie. 

Usádzame sa do príjemnej pizzérie a na moje počudovanie je tam viac-menej prázdno. Vyberáš stôl, ktorý je trochu obďaleč od najbližšieho obsadeného, na moje potešenie. Niektoré veci sa proste nemenia. Niektoré ostávajú. Odsúvaš mi stoličku a pomáhaš s kabátom. Aké príjemné je byť s genlemanom. 

Synček sa ihneď ponorí do knihy, ktorú si zakúpil a tak mu objednávam šunkovo-šampiónovú a sebe ananásovú pizzu. Smeješ sa. "Stále ananásová?" "Stále mi chutí." 

"Máš nádhernú blúzku." "Ďakujem." Tušila som, že sa ti bude páčiť. Na dnešku som si dala záležať, aj keď som netušila, či sa vôbec stretneme.