Čítanie na pokračovanie: Ona 5

Časť 5: Stretnutie

Ľahnem si do postele a rozkliknem správy: Si taká nádherná 😍 obe ste. Prečo? Prečo si mi to nedala vedieť?

Nechceš deti, zabudol si?

Matyas hovoril, že si mu povedala, že je moja.

Je tvoja, Patrik. Môžeš si dať pokojne spraviť testy DNA, ale vieš predsa, že by som Ti nikdy neklamala.

Tak preto si ma opäť všade zablokovala?

Jo

Kedy budeš v Keksoch?

V podstate zajtra.

Stretneme sa.

Ok, dám vedieť.

Celú noc sa prehadzujem a veľa toho nenaspím. Ráno si spravím po dlhom čase silnú kávu, aby som sa prebrala.  Pobalili sme sa a vyrazila som na cestu. Bola to pohodová cesta aj napriek dažďu. 

Poprosila som maminu, aby ostala s dcérkou a napísala som Ti, kde a kedy sa stretneme. Súhlasil si.

Na námestí pod vežou ma už čakáš. "Ako prvýkrát." Prekvapuje ma, že si to pamätáš. Dokonca ma mierne prekvapuje, že si to pamätám ja.

"Tak kam?" "Poď za mnou." Priblížiš sa ku mne a chceš sa ma dotknúť, no uhnem sa. "Čo je?" Nič a všetko. "Teraz nie. Čaká nás dlhý rozhovor."

Sadneme si v tichej kaviarni, kde sme viac-menej sami. 

"Kedy?"

"Asi posledný alebo predposlednýkrát."

"Mala si mi to dať vedieť."

"Nemohla som. Nechcela som, aby si ma posielal na potrat alebo počúvať, že nie je tvoje alebo ...."

"Tak málo ma poznáš?"

Pravdu máš. Hoci sa poznáme dlhé roky, poznáme sa skutočne veľmi málo. V podstate o sebe nevieme nič. 

"Nikol, to by som neurobil. Hľadal som ťa, snažil som sa s tebou skontaktovať, ale nešlo to. Všade si ma zablokovala a v práci mi povedali iba toľko, že už tam nerobíš."

Áno, utiekla som, kým začalo byť na mne tehu vidieť a išla som robiť na živnosť taxikárku. Tehotná taxikárka bol skvelý paradox, na šťastie ani druhé tehotenstvo na mne nebolo takmer vôbec vidieť. Vyrazilo mi to dych.

"Ty si ma hľadal v práci?" 

"Hľadal som ťa všade, ale nikdy som nemal tvoju adresu a ani tvoje kolegyne nevedeli, kde presne bývaš."

Áno, to tie naše vrúcne vzťahy. 

"A ako sa volá? Koľko má? Je taká nádherná"

"Romanka. Má dva roky a 5 mesiacov. Je narodená tri dni po tebe."

"A ako si to ďalej predstavuješ?"

"Ja?" Čo prosím? Ja ako si to predstavujem? Ja, nijako. Proste pôjdem po malú, potom po synčeka a domov a ďalej budem žiť svoj spokojný život ako doteraz.

"Chcem sa s ňou stretávať" 

"Jasné, však je to aj tvoja dcéra, nemám s tým žiadny problém."

"Môžem ísť s tebou za ňou?"

"Dobre, ale prosím, opatrne. Nevie o ničom. Je to len malé dievčatko."

Chvíľu sa ešte dohadujeme, ako pôjdeme, či nie je zbytočné ísť dvomi autami, ale v rámci toho, že budeš musieť ísť aj dole a potom by si musel ísť poň, sa zhodneme, že pôjdeme každý svojim. 

"To nemyslíš vážne." smeješ sa, keď zbadáš Modrý šíp. "Už len Zko ti chýba. Ale aspoň je modré."

"No, vernosť je vlastnosť, ktorú má málokto." To už sa smejeme obaja.  

Nasadneme do áut a ja premýšľam, kade to bude najrýchlejšie, keďže dnes navigujem ja, hoci minimálne po kostol by si trafil aj sám.