Čítanie na pokračovanie: Ona 3

Časť tretia: Cintorín 

Koniec októbra je pre asi každého asi čas spomínania na zosnulých, ale od kedy tu nie je ani starká, je to také iné. Vidím to na mamine. Proste, je jedno ako dlho ste dospelý, keď umrie mama, umrie aj vaše vnútorné dieťa. Tohto momentu sa už roky desím. Viem, že s podlomeným zdravím mojej maminy sa proste týmto myšlienkam nedokážem vyhnúť. Napriek tomu, na cintorín moc nechodím, ale tentokrát sme sa s maminou dohodli, že pôjdeme spolu.

Na diaľnici do Pažravej sa neubránim myšlienkam na teba. Koľkokrát som šoférovala tie dve hodiny len a len kvôli tebe. Kvôli tej troche lásky a vášne zároveň. Naložila som maminu a išli sme na dolniaky k strýkovi a odtiaľ na cintorín. Keďže synček bol na prázdninách u otca, išli sme na cintorín do vedľajšieho mesta mojim autom. 

Chvíľu sme sa tam motali a keďže sme niečo zabudli, vracala som sa do auta, keď som pri bráne počula svoje meno. Otočila som sa, lebo som si myslela, že strýko niečo po mne chce. Lenže to nebol strýko. Oči mi spočinuli na .... "Patrik"...šepla som a mala som čo robiť, aby som neodpadla. "Čo tu robíš?" "Už niekoľko hodín dúfam, že tentokrát prídeš. Chodím sem tri roky." "Prosím?" "Čo si prosíš?" To už prídeš ku mne na tesnú blízkosť. Moje oči určite prezradili viac, lebo si sa priblížil ešte bližšie a studené prsty som ucítila na krku a pery na svojich perách. Moje telo ti automaticky odpovedalo ako vlastne vždy. "Musím už ísť, čakajú ma." "Idem s tebou." "Nie, nejdeš" "Ale idem, už ťa nenechám odísť, keď som ťa konečne našiel." "Patrik" zasyčím, ale sama viem, že ťa to nezastaví. Keď ty niečo chceš, tak to proste urobíš. Došla som k autu, vzala veci a ponáhľala sa naspäť k hrobu mojich predkov. Lodičky mi len tak klopotali na dlaždičkách, až som čakala, kedy sa mi podpätok zasekne v niektorej medzere. Ledva sa k niečomu takému schyľovalo, zachytil si ma. "Neutekaj už toľko". Hm...akoby sa dalo utekať na 7cm podpätkoch a dlaždičkách, ktoré pamätajú riešenie židovskej otázky. 

Naši si ledva všimnú, že som neprišla sama a ty na šťastie stojíš trochu bokom. Keď sa vyberieme naspäť, podotkneš, či ťa nepredstavím. Tak ťa predstavím. Z pohľadu mojej maminy je mi jasné, že aj jej je všetko jasné. Stočí pohľadom k dcérke, ktorá veselo poskakuje pri chôdzi ako malé deti zvyknú. Ideme mlčky k autu. 

"Musíme sa rozlúčiť" "Na teraz" a mne je jasné, že týmto sa to celé iba začalo. "Stále máš to isté číslo?" Iba prikývnem. Na čo sa na niečo hrať. Rozhovoru s tebou sa už aj tak nevyhnem.  Nadiktuješ mi pre istotu aj svoje a sadáš do svojho auta. Tvoj pohľad je jasný - ešte sme neskončili, ale vidím v ňom viac než tvoj obvyklú pýchu. Smútok? Neha? 

Poprosím strýka, aby šoféroval naspäť, ja sa potrebujem spamätať. "Kto to bol?" vyzvedá mamina a dcérka zároveň. "To bol jeden ujo" odpoviem dcérke. "Mami, neskôr." "Ale je to on, však?" "Neskôr." Je mi jasné, že ma čakajú minimálne dva rozhovory, ktoré mi nebudú príjemné.

Keďže nie som schopná sa poriadne sústrediť,  dohodneme sa, že prespíme v byte, v ktorom som zvykla tráviť prázdniny a na cestu vyrazíme zajtra.