Čítanie na pokračovanie: Ona 2

Časť druhá: Telefonát

Ani neviem ako prešli prvé dva roky života môjho dievčatka. Tak veľmi som si to užívala. Začiatky boli ťažké, predsa len slobodná matka s dvomi relatívne malými deťmi, žiadna sláva, ale medzičasom som si konečne urobila štátnicu z angličtiny - prekladám, učím.

Prechádzam po známych uličkách s kočíkom, v ktorom spí moja princezná. Už veľmi kočík nemusí, ale na výlety alebo vybavovačky ho beriem, obzvlášť, ak to vyjde na jej obeddný spánok ako dnes V ušiach mám pustenú hudbu a len tak si užívam pekný slnečný jesenný deň. Hudbu v slúchadlách zrazu preruší a na hodinkách vidím telefonát z neuloženého čísla. To sa občas stane, asi z banky alebo niečo podobné.

Mužský hlas: "Ahoj, prepáč, že ťa otravujem, ale potrebujem sa ťa opýtať pár otázok." Prečo mi ten chlap tyká? Poznáme sa? Vŕta mi v hlave. "Dobrý deň, prepáčte, s kým hovorím?"

"Matyas" "Matyas?" Jediný Matyas, ktorý sa mi takmer ihneď vynorí v mysli je v podstate strýko toho pokladu, ktorý sa trochu pomrví v kočíku.

"Matyas Rigó". Nie, nie, nie, to sa mi sníva. "A čo by si potreboval?" "Toho je veľa a bolo by to najlepšie prebrať osobne." 

S Matyasom som sa videla len jediný raz, v čase keď sme boli chvíľu my dvaja pár, ale to už je dávno. V minulom živote. Zľaknem sa, že sa ti niečo stalo, aj keď už roky nie sme v kontakte. "Je v poriadku?" "On? Jasné" a smiech v Matyasovom hlase mi jasne hovorí, že toto mu ani nenapadlo. Chvíľu sa doťahujeme, ale moja zvedavosť mi nedá a dohodneme sa na stretnutí. Vraj je v Hlavnom meste na pár dní.

Na druhý deň vyprevadím syna do školy, obriadim princeznú a sadneme do auta. Ako inak, Suzuki Swift, pre tentokrát šiestej generácie. Mám ešte jedno auto, staršiu Rapidku, to aby sa mi do auta aj niečo vošlo, ale Swišťo je srdcovka. 

Zaparkujem v podzemí známeho nákupného centra a vyrážam do kaviarne s veľkým detským kútikom. Ledva otvorím dvere, vstáva elegantný muž v mojom veku. "Matyas" poviem takmer po šepky. Na muža, ktorý bude mať pomaly pol storočie vyzerá vynikajúco. "Nikol, ahoj." "Ahoj. Toto je moja dcérka." "Romanka, však?" Nakloní sa k princeznej. Prehltnem prekvapenie, ale moje oči a výraz tváre asi hovoria za seba.

"Neskôr."

Pošlem Romanku hrať sa do herničky a objednáme si kávu. Najprv konverzujeme len tak, ale som čoraz netrpezlivejšia. "Preberať počasie sme sem asi neprišli". 

"To máš pravdu." "Predpokladám, že si prišiel kvôli nemu." Matyas prikývne. "Pozri, ja viem, že je jeho." Obzrieš sa za Romankou. "Vyzerá ako on v jej veku akurát, že má dlhé vlasy". Jasné, si najstarší brat a si o 7 rokov starší, takže si môžeš pamätať ako vyzeral, keď mal dva roky.

"To je to, čo si prišiel riešiť?" "Pozri, Nikol, je to veľká, obrovská zhoda náhod. Robil som nejaké práce pre tvojho otca." Áno, pamätám si, že spomínal nedávno, že dal vymaľovať byt. "Proste sme tam prišli a na stene mal obrovskú fotku tvojich detí s tebou. Tvojho syna som spoznal takmer ihneď, hoci som ho videl iba raz. Teba samozrejme tiež. Len to dievčatko, ktoré sedelo na tej fotke pred vami, vyzeralo proste ako Paťo." Pri vyslovení tvojho mena som zmeravela. "Prečo si mu nepovedala, že má dcéru?" "Pozri, Patrik deti nechcel a my už sme ani neboli spolu, mal tú svoju a v rámci jeho vlastných možností bol šťastný, ja som mu to nechcel kaziť a hlavne som nechcela počúvať tie jeho reči." "To ti rozumiem, ale aj tak...Zmenil sa, Nikol." Hm...a mňa to má ako teraz zaujímať? "Prestal aj fajčiť" "No, tak k niečomu mu tá jeho je. "Proste, nespoznala by si ho." "Vážne?" "Vážne." Matyas si sadne bližšie ku mne a pozerá na dcérku. "Je nádherná. Všetko to krásne z vás dvoch je v nej." Vyprsknem smiechom. Aj keď sama viem, že má pravdu. Romča je naozaj nádherné dievčatko. Často nás na ulici zastavujú cudzí ľudia, aby si ju obzreli. "A Patrik vie, že si tu?" "Kdeže. Bude sa veľmi hnevať, až sa to dozvie, ale potreboval som si to vysvetliť." "Takže až tak veľmi sa nezmenil." "Ale áno, daj mu ešte šancu, Nikol. Patríte k sebe. Napriek všetkému a ako sa to všetko snaží skrývať, nikdy som ho so žiadnou nevidel takého .... spokojného." 

"Určite má nejakú tú svoju." "Nie, od kedy si sa mu vytratila zo života, ťa hľadá a tej poslednej to išlo už na nervy." Musím sa usmiať. Ktorej by to nešlo na nervy. Aby mi partner hľadal stratenú milenku. "No, snažila som sa dosť dlho, aby sa mu to nepodarilo." "To neznamená, že zabudol." "No, ja sa snažím." "Zabudnúť? A dá sa to?" Pohľadom naznačíš na dcérku. "Nie, každý deň ho vidím v nej." "Tak vidíš, popremýšľaj o tom. Číslo na mňa máš a verím, že aj na neho." 

Ako to, že vy vždy viete človeka tak dobre odhadnúť. Jasné, že mám jeho číslo. "Popremýšľam." Odpoviem pravdivo. Však rozmýšľam o ňom takmer každý deň, ale len sama pre seba.