Hľadať tu :-)

utorok 13. februára 2024

Týždeň 30. 01. 2024 - 05. 02. 2024

Utorok - Ráno som sa osprchovala a vyrazila som za ženským. Absolútne ma rozhodil s tým, že mi nemôže dať teliesko, keďže som v podstate nerodila. Vôbec som s tým nepočítala a všetky ďalšie možnosti mi v tej danej chvíli prišli úplne strelené. Odchádzala som odtiaľ ako v nejakej nočnej more. Ako naschvál som to po dvoch mesiacoch konečne dostala, takže mi nemohol urobiť ani prehliadku a môžem sa vrátiť o týždeň. Už teraz sa veľmi "teším".
Došla som do Lidlu ako v nejakej hmle, stále som premýšľala nad tým, čo mi povedal doktor. Najlepšie je, že sa ani nemám s kým o tom poradiť. Neviem si predstaviť, čo by na to povedal Drahý, keďže ten občas nahodí tému druhého dieťaťa. 
Lenže ja si to naozaj neviem predstaviť, ale čo ak ešte niekedy v budúcnosti za rok-dva-tri príde niekto, s kým by som si vedela predstaviť si dieťa? Niekedy mám pocit, že by bolo super sa snažiť s niekým o bábätko a potom sa naň tešiť. Potom si spomeniem, že aj Drahý sa tešil a kupoval cumlík pre naše "dievčatko". Kde sa ten muž stratil? Niekedy na to myslím, kde sa stratil ten muž, čo mi hladkal brucho? Kde sa stratil ten muž, s ktorým som si spievala vo vani?  Niečo som asi dosť pokazila, keď sa toto stalo? Alebo sme niečo pokazili obaja? Alebo sa to pokazilo samo? Netuším.
Po príchode domov, opäť Pampúšik nech nejdem do práce a znova plakal na okne. Bolo mi ho tak ľúto, takmer som sa vrátila, lebo mi smetiari dosť dlho blokovali cestu a dívať sa na vlastné dieťa, ktoré za vami plače na okne, bolo hrozné. Nechápala som, prečo za ním neprišla mamina. Viem, že síce hovorí, že ju nechce a aby za ním nechodila, ale poznám, keď niekoho posielam preč, v podstate chcem, aby ostal a bol pri mne.
V práci to šlo ťažko. Opäť som robila príjem, ale šéfka príjmu je príjemná ako milióny pavúkov na nahom tele, takže to šlo z tuha, okrem toho som mala stále v ušiach veľmi milé slová pána doktora a obraz plačúceho Pampúšika na okne, proste úplne mimo myšlienok na prácu.
Trochu sme sa pochytili aj s PP, ako sme si písali, takže proste taký super deň.
V práci to celkom šlo, len moja hlava a myšlienky boli úplne mimo. Proste to moje nadpremýšľanie je naozaj na škodu.
Po práci som zaviezla maminu na pohotovosť. Tam sme chvíľu pobudli, ale stihli sme tesne pred 20tou aj lekáreň, keďže mamine predpísali antibiotiká.
Keď som parkovala, tak mi akurát volal Drahý, tak sme sa stretli doma. Rozhodla som sa, že zajtra pôjdem ráno k doktorke. Síce sa mi vôbec nechce do Hlavného mesta, ale bojím sa, či aj ja už nie som zrelá na antibiotiká. 

Streda - Ráno som sa teda zobudila, obliekla a vyrazila k doktorke. Pampúšik ešte spal. Samozrejme, že som v Hlavnom meste zabudla odbočiť na jednej križovatke k doktorke, tak som sa previezla niekam, kde som ani netušila kam, ale nakoniec som tam trafila. Sestrička hneď, že prečo som sa neobjednala, že už tri roky sa objednáva (vždy na to zabudnem). 
Doktorka mi teda pozrela hrdlo, povedala, že zápal tam nie je, ale že tam malý aft (áno, na ľavej strane preglgnutie fajne bolí) a že budeme riešiť opäť tlak, že si  mám merať a potom sa jej ozvať a dohodneme sa na odberoch a všetkom. Reku, no dobre.
Stihla som do práce úplne v pohode, ale bolel ma ten aft v hrdle a nebolo mi úplne dobre, ale paradoxne môj "milovaný" príjem mi dnes išiel celkom obstojne.
Nejako som prežila v robote a aj doma. Hoci by som bola už rada, keby sme chvíľu nemali rozborbardovaný celý byt. 
Do toho sa Drahému sťažoval kamarát tej pani, čo jej prerábal byt, že to nie je dobre spravené a že mu má vrátiť peniaze, že ho zažaluje a úplné hlúposti. Tak to riešil ešte aj s podnikovým právnikom a susedom, ktorý ho pozná.
Proste je z toho na nervy, ale podľa mňa sa to poddá. Proste raz pani za zákazku zaplatila, bola spokojná a nebyť toho jej chamtivého kamaráta, tak je to už aj za nami. 

Štvrtok - Prvý február. Prvý mesiac v roku máme za sebou. Ani neviem ako rýchlo to prebehlo. V práci celkom fajn. Úplne som zabudla popri tom všetkom, že budúci týždeň má kolegyňa dovolenku. Nevadí, ja som aj tak asi radšej v kancelárii sama :-D
Po príchode domov boli rozhádzané nočné stolíky a Pampúšik mal na ruke slušnú oškreninu, lebo jeden na neho padol. No ešteže sa nestalo nič vážnejšie. Drahý mal na maminu za to dosť nervy a ja úprimne tiež. Akože som jej vďačná, že je s ním doma a my môžeme chodiť do práce, ale tak trochu mám pocit, že to nie úplne zvláda. Som zvedavá, čo by robila, keby sa mu niečo stalo.

Piatok - Konečne piatok. V práci celkom fajn. Aj keď večer som už bola dosť unavená. Predsa len v noci každú chvíľu niekto z nás štyroch kašle, takže sa moc nevyspím, lebo buď kašlem ja sama alebo počujem kašľať niekoho vedľa seba alebo vo vedľajšej izbe.

Sobota - Drahý bol ešte niečo dorobiť pani na dom. Hovorila som mu, že aby nechodil, nech si to už rieši sama, keď chcela na neho podávať trestné oznámenie (teda nie ona, ale jej kamarát, ale mne je to v zásade jedno), ale bolo to na ňom.
Keďže velice chcel ísť kúpiť stoličku už minulý týždeň, tak sme sa dohodli, že pôjdeme do Ikei, keď sa Pampúšik vyspí. Zároveň sa mamina rozhodla, že už by chcela ísť domov, keď chcem dať Pampúšika do škôlky. No, nechcela som, preto som nezháňala ani kostým na karneval, ktorý má byť v pondelok, lebo som si myslela, že ešte bude doma a tak som dúfala, že teda, keď už budeme v Ikei, že sa zastavíme v Avione a pozrieme nejaký kostým. Aj keď Pampúšik chcel byť velice hasič a nič iné moc neprichádzalo do úvahy.
Úspešne som trafila do Ikei aj napriek Drahého skvelej navigácii (čudujem sa občas, že sme ešte neskončili niekde v úplne inom štáte pri jeho navigačných schopnostiach, ale OK). Mamina sa asi po 10 minútach v Ikei sťažovala, že ju to tam nebaví. Pampúšik chcel ísť pozrieť iba hračky, proste asi jediný, kto je tam bol ako tak nadšený, bol Drahý, ale keď zistil, že stoličku si bude musieť ísť zobrať dole do skladu, nadšenie ho prechádzalo. Ako keby bol v Ikei prvýkrát. Potom začal s tým, že začína byť hladný. Skoro ma vyrútilo, ale hovorím si, že koniec dobrý, všetko dobré a vidina toho, že zajtra pôjdem sama dve hodiny autom, bola nad to, aby som nejako vybuchla.
Mamina po Ikei povedala, že ostane v aute, my sme išli do Avionu. Najprv sme boli tuším v H&M, proste niekde, kde sme vo výklade zbadali kostýmy, ale Pampúšikovi sa žiaden nepáčil, potom sme boli v AllToys, tam mali zase všetky dosť veľké, ale jeden by sa nám aj páčil a potom sme ešte boli v Dráčiku a tam sme našli hasičský, takže bola radosť.
Domov sme prišli už dosť neskoro, ale Pampúšik sa chcel ešte pohrať s drevenými autíčkami, čo mu Drahý kúpil v Ikei a samozrejme s kostýmom.
Potom sme sa zastavili v stánku Pedro, chcela som si kúpiť také tie farebné pelendrrekové cukríky. Tak za hrsť, proste niečo vo veľkosti klasického vrecka, ktoré sa dá kúpiť v potravinách. Slečna ale Drahého tak oblbla, že sme odchádzali s dvomi kilami cukríkov. Nechcelo sa mi to vôbec riešiť a však čo by som na tom ja nariešila.
Domov sme prišli už pomerne neskoro a vyčerpaní, takže len do postele.

Nedeľa - Urobila som vyprážaný syr, Drahý išiel niečo zase niekam riešiť, potom chcel, aby som išla niekoho niekam odviesť, to som dosť odmietla. 
Potom mi priniesol krásnu kyticu k meninám. 

No, nakoniec prišiel a mohla som ísť odviesť maminu domov. Bola to strašne divná jazda, keďže sme ledva na seba prehovorili. 
Keď sme prišli k domu, tak bol zamknutý a susedka nebola doma, takže úplná paráda. Ani z verandy sa nedalo prejsť. Tak jej potom volala, že sú ešte v Keksoch u svokry, ale že čoskoro prídu. Tak že ideme na čaj do krčmy. Krčma zatvorená, začalo aj pršať a ja iba v mikine :-D Hlavne nechutne fúkalo, takže sme si sadli naspäť do auta. 
Okolo piatej prišla teda susedka, otvorila dom a ja som šla na záchod a potom som sa vybrala do Keksov, keďže na 18tu som bola dohodnutá na stretnutí s kamarátom. S tým som sa mierne chytila, tak mi povedal, že však môžem aj ísť a ja že môžem.
Zviezla som sa ako v hmle k Lidlu a tam som si slušne poplakala, že čo sú toto za narodeniny. Napísal mi potom aj spolužiak zo základky k narodeninám, tak som mu odpísala, že čo robí a on, že už je v robote a že prečo sa pýtam, či som v Keksoch. Tak mi napísal, že ešte má v práci kolegyňu, ale že mi dá vedieť, keď odíde. 
Tak som sa vrátila, nechala som auto na parkovisku a išla som sa prejsť po ulici, kde sme kedysi bývali a ku škole.
Potom som vyrazila za tým spolužiakom, ale bolo to také trápne. Nemali sme sa o čom ani moc baviť, tak som vypila kávu a ospravedlnila som sa, že ma čaká dlhá cesta domov. To on nevedel, že idem až do Senca, tak bol z toho taký zaskočený.
Samozrejme som cestou zle odbočila, takže na diaľnicu som sa dostala až skoro v susednom meste, ale nevadilo mi to.
Domov som prišla o pol jedenástej a Drahý to len skonštatoval a išiel si ľahnúť. Ja som ostala v obývačke a som si hovorila, že tak toto sú meniny ako svet, že som snáď pokašľala všetko, čoho som sa pomaly v ten deň chytila.

Pondelok - Po dlhšom čase v rannej. V práci celkom pohoda. Aj sa trochu teším, že budem opäť sama tento týždeň od zajtra. Aj keď asi to bude náročnejšie. Uvidíme. Už je málo ľudí.

2 komentáre:

  1. Ani jsem netušila, že tělísko nejde dát po jednom dítěti. Bratrancova žena ho měla po prvním dítěti. Když chtěli druhé dítě, šla na vyndání a otěhotněla opět.
    Ve vztahu se nic nepokazilo, jen čas vše odhalil. Když pomine zamilovanost, ukáže se, zda si lidé sedí, přestanou se přetvařovat a mají se rádi i bez chemické bouře v mozku.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Problém je, že som rodila cisárskym, tam proste nedošlo k zmene na krčku maternice a ako šlo by to, ale bolelo by to a nemuselo by sa to podariť + plus mohlo by to narušiť jazvu. Aspoň to mi povedal doktor, ale už som čítala o ženách, ktoré ho majú aj po CS.
      Neviem, tu to bolo od počiatku dosť na nič. Keď si vezmem naše hádky ešte v BA a hlavne tie klamstvá. No darmo plakať nad rozliatym mliekom.

      Odstrániť

Týždeň 20. 02. 2024 - 26. 02. 2024

Utorok - Dnes už nepršalo. Ráno išiel Drahý k Pampúšikovej doktorke po potvrdenie, že môže potom ísť vo štvrtok do škôlky. Dosť dlho som na...