Autá/auto

Ahojte priatelia 💕

Musím sa priznať, že téma na apríl ma veľmi potešila, keďže auto je posledné dva roky moja veľká láska 😍😍😍

Nebolo tomu tak vždy. Do autoškoly som bola donútená mojimi rodičmi s tým, že sa mi to niekedy v živote zíde. Nezišlo sa takmer 20 rokov. Aspoň teda nie tak, aby som niečo s tým podnikla. 

Vodičské oprávnenie som získala 20. 12. 2005. Nie, že by som si to pamätala, ale je to na tej kartičke napísané. Napriek tomu, že som skúšky robila 2x, nemyslím, že mi to išlo až tak najhoršie. Lenže ja som si ten šoferák nechcela robiť aj kvôli tomu, že som vedela, že jazdiť nebudem, lebo nie je na čom. Tatino síce mal vtedy starý rozheganý a večne pokazený Citroen, ale proste ho nedal z rúk.

Jediný raz ho prehovorila mamina, aby mi dal odšoférovať taký krátky úsek k nám domov z jedného výletu, ale nedokázala som sa s tým autom ani pohnúť z miesta, samozrejme tatino na mňa kričal, ja som sa rozplakala a ten kúsok domov som v konečnom dôsledku išla peši.

V roku 2006 a 2007 sa ma párkrát pokúšal naučiť jazdiť môj vtedajší partner na aute jeho rodičov, ale nemalo to tiež žiadny veľký úspech, lebo na ňom som nedokázala preradiť do dvojky (dnes sa divím, že prečo). Takže sme to nakoniec vzdali, aby sme auto nepokazili ešte nechtiac.

Potom boli dlhé roky, kedy som za volant naozaj nesadla a ani som po tom nejako zvlášť netúžila. Síce som raz mojej najlepšej kamoške povedala, že raz budem mať nejaké malé auto asi Swifta alebo Fabiu alebo niečo na ten štýl, hoci moje najvytúženejšie auto bolo VW Passat B6 sedan.

A dodnes sa mi veľmi páči, akurát, že to už je tiež viac-menej staré auto v dnešnej dobe a hlavne má výkonnejší motor, väčší priestor a tým aj väčšiu spotrebu.

Keď sme sa spoznali s Drahým, tak sme sa často bavili o aute, lebo jeho cestovanie v hromadných prostriedkoch nudí a hlavne to pre neho dlho trvá, čo je pravda. To sa musí nechať.

No, aby som to skrátila, na jeseň roku 2020 mi kúpil od môjho bývalého kolegu auto. Suzuki Swift tretej generácie, r. v. 2006.

Ani to však nebola len tak prechádzka ružovou záhradou. To, že samotný prepis auta na mňa trval takmer rok, je jedna vec. Ono to predĺžilo aj to, že som mala s ním hneď na tretej jazde škodovú udalosť a skončilo v plote. Nič extrémne sa na šťastie nestalo, ale bolo od plotu zelené a ešte donedávna malo dieru v plaste od spätného zrkadielka na spolujazdcovej strane.

To samozrejme môjmu strachu zo šoférovania veľmi neprospelo. Pôvodný majiteľ sa ma snažil cez leto 2021 aj učiť jazdiť a absolvovala som aj v roku 2020 niekoľko kondičných jázd, ale proste strach bol strach. 

Potom ma zvykla učiť susedka a myslím, že práve to mi asi najviac prospelo. Občas síce mala zo mňa asi nervy, ale nikdy na mňa nekričala a vysvetľovala mi to no asi ako žena :-D Ja neviem. Niekedy tuším v máji 2022 som prvýkrát šla autom sama. Teda s Pampúšikom do Tesca. Zaparkovala som na najodľahlejšom možnom mieste, ale bola som na seba strašne hrdá. Lebo som išla asi tri minúty autom sama a nič sa nestalo. 

Potom som sa pomaly odhodlávala viac a viac šoférovať. Dlho som nevedela parkovať a pozdĺžne to vlastne stále neviem, ale to je tým, že nie som donútená. Keď som bola v rodnom meste na rodnom sídlisku, rýchlo m došlo, že by som sa to jednoducho musela naučiť, ak by som tam chcela žiť.

Dnes jazdím takmer denne. Aspoň 4x do týždňa určite. Už nemám síce až taký strach, mám stále rešpekt, však na cestách nie som sama a hlavne tam, kde to nepoznám, mám dosť nervy, čo sa často odrazí na miere stresu v aute.

Záverom som veľmi šťastná, že som začala šoférovať, aj keď po 30tke a ušli mnohé odšoférované roky a kilometre, ale všetko je tak, ako má byť.

Dávajte si, prosím, pozor, či už za volantom, v aute alebo len tak na ceste a obzerajte sa aj na prechode. Auto má svoju brzdnú dráhu a keď mu so slúchadlami v ušiach skočíte do dráhy, môže to mať fatálne následky.