Téma mesiaca marec: Strach

Ahojte priatelia 😏 Práve som si prečítala mail s témami mesiaca na mesiac marec a obe ma zaujali a keďže som si už dávnejšie plánovala, že si k témam mesiaca niečo napíšem, tak sa do toho rovno pustím, nech to nedopadne ako tento mesiac. Áno, ešte hodinu bude február.

Strach. Myslím si, že každý človek má prirodzene z niečoho strach. Niekto menší, niekto väčší a niekto dokonca paralyzujúci. Ten paralyzujúci mám ja osobne z výšok. Už som síce v štádiu, že dokážem vyjsť niekam (pre mňa) vysoko, ale do niektorých výšok stále ísť odmietam a viem, že ak by som sa tam aj dostala, napríklad výťahom, že by som nedokázala urobiť ani krok ďalej. 

Potom mám taký klasický strach, keď neviem, čo sa bude diať. Trebárs moja zubárka nerozpráva, čo robí a na mňa to nepôsobí veľmi dobre. Som rada, keď viem, čo sa bude so mnou/mojim telom diať. 

A ten najväčší strach, ten prišiel pred rokom a pol, keď som zistila, že som tehotná. Najprv strach o embrio, o plod, či sa tehotenstvo udrží, či bude synček zdravý, či si neublížime pri pôrode a potom prišiel ten strach, ktorý už vraj nikdy nezmizne - strach o vlastné dieťa. Prvý strašný strach som zažila, keď sa rozpípal monitor dychu a synček nedýchal, na šťastie sa nadýchol, keď sme ho zdvihli, ale tých pár sekúnd, to bolo čosi hrozné. Druhý veľký strach bol, keď padol z postele, síce po pár minútach vyzeral akoby sa mu to nestalo, smial sa a vyzeral úplne ako predtým, ale ja som sa bála, či nemá nejaké poškodenie mozgu, vnútrolebečné krvácanie a každá minúta do príchodu sanitky a následne v sanitke sa mi zdala nekonečná. A také bežné strachy o neho mám tak biliónkrát denne, keď vidím, kam sa sa driape, čo na neho ide spadnúť alebo čo si chce narvať do tých malých úst. A viem, že tých mikrostrachov každodenných bude vekom iba pribúdať. Dá sa s tým niečo robiť? Asi nie. Vraj o prvé sa človek stará s najdôkladnejšie, s najväčším strachom a rešpektom, aby bolo všetko v poriadku. Pri každom ďalšom už akoby zľavuje, asi preto, lebo už vie, čo všetko dokáže dieťa prežiť bez ujmy na zdraví. 

Občas dostávam otázku, či som mala po "škodovej udalosti" strach opäť sadnúť za volant. Musím povedať, že nie. Mala som rešpekt, keď prišiel inštruktor po mňa a bála som sa, či si to v momente, keď si naozaj reálne sadnem za volant, nerozmyslím, ale nie, šlo to tak prirodzene ako vždy: spojka, sedadlo, zrkadlá, pás....spojka, jednotka, blikner, stiahnuť ručnú a IDEME! Ale ja za to vďačím aj môjmu najlepšiemu inštruktorovi na svete. 

Komentáre

  1. S tím strachem nic neuděláš. Jen časem zjistíš, že některých věcí se nemusíš tolik bát. Ale děti budou pořád zkoušet nové způsoby jak "se zranit či zabít." Puberta je v tomto směru hodně náročné období.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Je mi to jasné :-) No, zatiaľ som zo strachu z prvých krokov, resp. prvých pádov.

      Odstrániť
  2. strachem z výšek trpí hodně lidí, s tím se i žít dá... až budete mít druhý dítě, tak už takový strach o to první mít nebudete, ono se to tak nějak rozptýlí mezi ně. pořekadlo jedno dítě je pro strach vzniklo zkušenostmi...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dať dá, len občas je to limitujúce. Tak to je jasné. Hlavne, už budem vedieť, že pád o kachličky prežije, aj keď to vyzerá hrozivo.

      Odstrániť
  3. Přesně, po narození dětí člověk teprve zjistí, co je to opravdový strach :-) Ale časem se to trošku otupí, naštěstí :-)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

O vzdaní sa dieťatka

13. týždeň

Téma mesiaca marec: Moje naj