2. poradňa

Ahojte priatelia Prajem vám krásnu stredu. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a ja sa dostávam k záznamu z druhej poradne, ktorá bola 05. 12. 2019. Som úplne super, že? Ale ako sa hovorí, lepšie neskoro ako nikdy.

Kontrola samotná prebehla veľmi podobne ako naposledy, odváženie, odmeranie tlaku, skontrolovanie moču a vyšetrenie vaginálnou sondou. Mužík ma tentokrát čakal vonku a dozvedela som sa, že nabudúce už budeme pozerať cvrčka cez bruško, čo viem, že som sa trochu potešila, že budem ako z amerických filmov. O mnoho menej ma potešila správa, že 27. 12. budem musieť prísť na krv, lebo v práci sme mali celý vianočný týždeň voľno, až v nedeľu mala byť inventúra a ja som si tak v hlave plánovala, že budem do soboty u maminy a že s ňou oslávim narodeniny, ktoré má práve 27.12., ale doktorka bola neoblomná, že ten odber krvi je potrebné spraviť v ten týždeň, že ráno pôjdem dole na odber, že poradňa nebude, lebo ona bude mať ešte dovolenku. Takže super, ja budem musieť kvôli odberu prísť z BB do SC skôr ako som plánovala, potom skoro ráno z SC do BA len kvôli jednému odberu krvi a nebudem môcť byť ani s partnerom, lebo ten musel do roboty. Fakt som bola z toho dosť vytočená, ale čo sa dalo robiť.

Práve pozerám ako mi to zdeformovalo fotku, no hádam nevadí.

Takže:

1. skríning, toto neprelúštim, predpokladám, že gravidita dľa PM: 12+4

Ultrazvuk: jeden živý plod, dĺžka od temena po kostrč 51mm, NT (netuším) 1,6

tlak krvi 143/93, hmotnosť 112kg, moč PH 5, bielkoviny prítomné.

Diagnóza: Z340: Dohľad nad normálnou ťarchavosťou

Termín - už? ešte nie?

Ahojte

Dnes sa trochu potrebujem vypísať, tak to prosím vás berte s rezervou. Podľa PM (posledná menštruácia) mi bol vypočítaný termín pôrodu na dnes. Nikto mi nepovedal, že sa to môže zmeniť. Prečo, ako a tak sa možno raz dočítate, keď konečne chronologicky nejako dám dokopy moje tehu.

Áno, bolo mi jasné, že ono sa to na deň presne nedá vypočítať, ale moja doktorka mi 05. 05. povedala, že ona to nevidí už ani na tých 6 týždňov.

No, každopádne, termín mi bol zmenený na 20. 06., ale už také dva týždne nepočúvam iné ako "Už?" príapdne "Ešte nie?"...Verte mi, že nikto nie je viac sklamaný ako ja, že ešte nie a že všetky celevrity a aj známe a kamarátky to "už majú za sebou", ale sú proste veci, ktoré nejdú ovplyvniť a nie, o osvedčené babské rady, ako vyvolať pôrod nemám záujem, jednak si o tom myslím svoje, dvatak, už som snáď o všetkých za tých pár týžňov počula.

Takže nie, zatiaľ to naozaj nevyzerá, že by to Danko dnes stihol, v rámci toho, že je 21:20. Kedy to nastane??? Ani Pán Bů nevie, alebo ten možno áno, no každopádne mne to neprezradil.

Zatiaľ nepociťujem ani poslíčky ani nič, čo by mohlo naznačovať, že by to už malo prísť, ale vraj sa to môže obísť aj bez toho. Ako mi dnes povedala najlepšia žena na svete a ty si myslíš, že ja som tušila, že idem rodiť?

Musím sa priznať, že čím viem viac o jej tehu so mnou, či mojím bratom, tým som "pokojnejšia" :-D Ale nie, Ty vieš, že Ťa ľúbim najviac na svete, maminka <3

Tak dobrú noc priatelia.

Vaša N.K.

Viliam Dobiáš - Volali ste záchranku?

Ahojte Pôvodne som chcela urobiť článok už dlhšie, pokračovať v mojom tehu príbehu, ale priznám sa, že začiatok júna pre mňa znamená vždy totálny splín. Má to viacero príčin, ku ktorým som ja blbá nedávno pridala pre tento rok ešte ďalšiu, ale o tom niekedy, keď ma to trochu prejde.

Pred pár dňami som na facebooku na stránke akobuk.sk rozhovor s pánom Viliamom Dobiášom: Ľudia si sanitku volajú aj k manželskej hádke.

Keďže sama som veľmi ťažkú dilemu, kedy volať sanitku a kedy nie, som si rozhovor prečítala veľmi rada. Článok samozrejme reflektuje na zmeny, čo sa týka záchranných akcií pri opatreniach proti šíreniu pandéie Covid-19, ktorá podľa mňa na Slovensku ani nebola, ale to už je zase o inom.

Samozrejme ako pod všetkými článkami aj tu sa rozbehla anonymná diskusia anonymných ľudí, ktorý obhajovali jednu, či druhú stranu, to je absolútne prirodzené a nikto by nič iné asi ani nečakal. Medzi komentármi vyjadrujúcimi IQ a gramatiku slovenčiny danej osoby sa našiel komentár, ktorý obsahoval doporučenie prečítať si knihu od pána Dobiáša - Volali ste záchranku? To ma hneď oslovilo. Zadala som ju do googlu a s potešením som zistila, že sa dá zohnať, ale neobjednala som si ju.

Zhodou okolností som ale včera bola dohodnutá s najlepším kamarátom na stretnutí a vedela som, že s istotou navštívime aj nejaké to nákupné centrum, keďže v jednom sme plánovali obed. Spýtala som sa ho, či by mu vadilo, keby sme sa zastavili v Panta Rei, ako profesor slovenčiny a angličtiny, nemal s tým vôbec problém, myslím, že bol dokonca rád.

Ja som bola rada, že tam bol tablet, v ktorom sa dalo pozrieť, či sa daný titul je na predajni. Nebol, ale vyskočili mi tri iné bratislavské predajne a samozrejme ostávala stále možnosť objednať si ju s vyzdvihnutím v pobočke v Senci. Išli sme teda na pomerne neskorý obed do Ikei, keď mi volal drahý, že sa nemusím nijako zvlášť ponáhľať domov, že má ešte veľmi veľa roboty a mám si užiť výlet (zrejme posledný pred pôrodom).

Tak sme sa s kamarátom rozhodli zájsť ešte do jedného nákupného centra, ktoré máme obaja radi a v ktorom sa nášmu spoločnému koníčku - zberateľstvu Barbie dostáva zvyčajne zadosťučinenia, tiež sme chceli v parku, ktorý je hneď vedľa tohto nákupného centra nafotiť naše kočky.

Až tesne pred odchodom domov som si spomenula, že v tomto nákupnom centre v Panta Rei, ale túto knižku majú mať. Tak sme sa tam ešte zastavili a pochodila som. Knižka je pomerne útla, ale aj tak som sa už veľmi na ňu tešila.

Začala som ju čítať hneď v električke (kamarát šiel na internát inou) a takmer som nevystúpila na svojej zastávke, ale stihla som to. Už sa zotmievalo, neboli práve naideálnejšie podmienky na čítanie. O chvíľu šiel linkový spoj do Senca, ale aj v ňom bolo minimálne svetlo, ale ja som aj tak čítala. Nevedela som sa odtrhnúť ani po príchode domov. V podstate som s krvavými očami zavrela knižku o jednej v noci dnešného dňa s tým, že mi chýbalo asi posledných 50 strán a bola som múdrejšia o to, ako rozoznať infarkt.

Knižku som teda dočítala ráno po pár hodinách spánku (s ním mám v poslednej dobe trošku problém, ale v rámci toho, že nechodím do práce, v podstate môžem spať kedykoľvek, tak to za až taký problém nepovažujem).

Späť ale ku knihe, lebo táto recenzia bude všekto len nie recenzia:

Knihu totálne odporúčam. Každému. Myslím si, že nikomu neublíži jej prečítanie. Necelých 200 strán je popísaných humornými, smutnými, ale hlavne reálnymi situáciami, ktoré ZZS asi zažíva naozaj na dennej rutine. Pán Dobiáš má roky praxe, ale spomína aj na prvé výjazdy, kedy sa sám učil spoznať ochorenie, príznaky a žiaľ aj exitus z diaľky. V knihe ma najviac "dojali" výjazdy k opilcom. Príbeh o udusenom dojčati vlastnou matkou som z pochopiteľných dôvodov skoro nerozdýchala.

Páčilo sa mi na konci príbehu/príbehov Osvetový dodatok, z mnohých vyberiem pár, aj keď riskujem porušenie autorských práv:

- pre príchodom záchrannej služby pripravte osvetlenie domu, dvora, zamknite psov, nachystajte preukaz poistenca, aktuálny zoznam liekov, alebo škatuľky s užívanými liekmi a skúste zosumaritovať hlavné ťažkosti podľa času vzniku. Pri vyšetrovaní fonendoskopom a pri meraní tlaku nerozprávajte, pri počúvaní na pľúcach zhlboka dýchajte. Na cestu do nemocnice nebaľte celú skriňu, stačí mať len zopár eur, okuliare, hygienické vreckovky a mobil

Moja vsuvka: o týchto veciach som netušila, napriek tomu som dokázala pri mojom jedinom zásahu ZZS odpovedať na tieto veci a do nemocnice ako už viete som šla s peňaženkou, mobilom a tehotenskou knižkou.

A úryvok, ktorý mi asi už nevymaže nik z pamäti:

Pozerám na hodinky, je 1.55 hod. Pri dojčení zaspala, chvíľa trvala hodinu a trištvrte. Dieťa si zadusila vlastným prsníkom. Dôsledky pre rodinu: moja manželka dojčila naše tri deti zásadne posediačky na stoličke bez ohľadu na nočný čas, pohodlie a únavu. Deti už majú vlastné deti, nikdy nedojčili inak ako posediačky.

Môj osobný záver: pre mňa jedna z najlepších investícií posledných dní: tých 7€ by som za túto knižočku dala kedykoľvek. Naozaj si ich zaslúži.

A čo bolo ďalej?

Ahojte :-)

V poslednom článku som písala o mojej prvej jazde v sanitke. Možno ste niektorí zvedaví (a možno aj nie), čo sa dialo ďalej...a ako sa spieva v úvodnej piesni k Bambuľke ...a čo bolo ďalej? A čo bolo ďalej? To vám rozpovieme hneď:

Ale ako by môj predošlý partner povedal, už som zase Fidelína, späť k téme:

Pani v žltom plášti ma teda vsunula do dverí 10/A, čo je Oddelenie II. gynekologicko-pôrodníckej kliniky FKUK (lekárskej fakulty Univerzity Komenského) a UNB(Univerzitná nemocnica Bratislava).

Ale už ozaj späť k mojej skúsenosti. Ešte malá vsuvka, všetko popíšem tak, ako si to pamätám ja. Nehodnotím vôbec, či sa ku mne správali štandardne, pretože to netuším, ako sú nastavené štandardy. Proste je to moja skúsenosť. Nechcem, aby to vyznelo ako nejaká sťažnosť alebo niečo. Proste moje subjektívne pocity a prosím, berte ohľad na to, že som mala jeden z najväčších strachov v živote.

Takže ocitla sa za dverami 10/A a už od dverí som videla pult sestričiek, ktoré na mňa vyjavene pozerali (nedivím sa, v horúcom letnom dni, baba v teplákoch a tričku s dlhým rukávom v teniskách v ruke držiac iba tehotenskú knižku a peňaženku). Pozdravím sa (áno, aj napriek stresu som stále ešte slušne vychovaný človek). Predstavím sa a poviem, že ma priviezla sanitka. Na to otázka: Kde mám tým pádom sanitára? Vysvetľujem, že ostal dole na urgente a že kto ma sem poslal. Vravím taká pani ma zavolala, že mám ísť do 10/A, hneď kontra otázka: Kde je tá pani? ...No, ona ma len vsunula do týchto dverí, že tu už budete vedieť...EE, nevedeli...Tak s čím som prišla? Zvýšené hodnoty tlaku, ktoré neklesali oproti tlaku, ktorý si zvyčajne (rozumej celé doterajšie tehu) meriam, nulové pohyby bábätka....Proste, keby som mala správu zo sanitky, šlo by to lepšie, ale nemala som. Tak teda aký bol ten tlak (v strese som si ledva vedela spomenúť), menšia porada sestričiek. Tá najnepríjemnejšia (tá, čo mala najviac otázok) sa rozhodla, že ma vezme "na pásy". Priznám sa, že neviem presne ako sa to vyšetrenie volá, ale proste vám dajú na brucho dva monitory a skúmajú, či je bábo OK. To už som raz po príchode na pohotovosť zažila, takže som vedela, do čoho idem. Chcela som sem pridať link, ale blog.cz sa mi vyhráža, že ak to nezmažem, môžem byť zablokovaná. Nie, po tom ozaj netúžim, lebo môj prvý blog mi takto zablokovali a odblokovali minulý rok a od vtedy nefunguje správne. O tento by som prišla len veľmi veľmi nerada.

Takže ma odviedla, položila na posteľ, zapojil pásy a prikázala mi 15-20 minút ležať. Skoro ma porazilo, keďže mi bolo treba dosť cikať a bála som sa, že toľko tam ležať nevydržím. Predsa len od môjho telefonátu na 155 už prešli približne 2 hodiny, čo je pre moje tehu hraničný čas návštevy toalety.

Potom ma tam nechala, v polotme (čo mi nevadilo), samú (čo mi trošku aj vadilo, trochu som potrebovala niečo ako: nemusíte sa báť, srdiečko dieťatku bije pravidelne, ako môžte počuť). Áno, srdiečko bilo, lenže občas ten prístroj urobil aj nejaké iné zvuky a šelest, čo ma dosť desilo. Po nejakom čase (ktorý mi prišiel ako nekonečno), prišla tá sestrička a povedala, že ešte pár minút a že ma potom vyšetrí doktor. O chvíľu bola naspäť, odpojila pásy a dala mi utierky na utretie gélu. Tradične som ho mala aj "za ušami", takže tie dve papierové utierky boli nič. Prešla som si do prednej miestnosti, kde ma už čakal doktor. Klasika, od pol pása dole, najprv UTZ cez bruško, prietoky OK, pohyby OK (vážne, stále ich necítim pán doktor), všetko OK. Potom sa zrejme dostal k lekárskej správe, ktorú urobila pani doktorka, keď som bola na pohotovosti v tehu druhýkrát (tento zážitok vám dúfam tiež opíšem v najbližších dňoch), lebo sa ma pýtal na tie veci, ktoré boli v tej správe napísané. Záver: Tým, že sa liečim na VTK, moje hraničné hodnoty sú 155/95. Pokiaľ by nastalo krvácanie, odtok plodovej vody, zmeny pohybov plodu, alebo nameranie hraničných hodnôt TK, opäť sa mám ohlásiť cestou centrálneho príjmu. Ešte vám na centrálnom príjme zoberú krv a urobia rozbor.

Vypísaná správa 2x. Jedna pre mňa, druhá dole na centrálny príjem. OK.

Výťahom sa teda presúvam opäť dole na prízemie. Klopem na vyšetrovňu č. 2, v čakárni nikto nie je (to je na centrálnom príjme/pohotovosti/urgente celkom neprirodzený stav), otvorí sestrička, ktorú som v ten deň už videla. Pozrie do správy, volá ma dnu, usádza ma, ďalej v miestnosti je veľmi veľa ľudí na posteliach v rôznych stavoch. Hlavne jedna "letitá" (milujem tento český výraz, keďže mi nič také pekné nemáme, iba obyčajné stará) babička očividne netuší o svete. Doktorka/druhá sestrička sa ma ešte niečo pýta, kým tá prvá sestrička berie z vrecka tej pani vzorku moču. Babička je očividne nacievkovaná, trochu to sestrička urobí neopatrne a pani kúsoček moču vyleje na nohu, ani si to nevšimne. Viem, majú toho veľa. Nehodnotím. Len si to vybavujem. Skúmavku odkladá do takej malej misky, berie mi krv, mám si to prichytiť. Nejde mi to veľmi, keďže v ľavej ruke mám zavedenú kanilu, ešte v nej držím peňaženku, tehu knižku a už aj správu od doktora. Je mi jasné, že budem mať modrinu. Čo už. Kde mi doktor povedal, že mám počkať na výsledky? Nepovedal...No, ale tu nemôžte, tu môžu byť pacienti s kovidom. Choďte niekde do bufetu alebo tak, približne o hodinu, hodinu a pol budú výsledky, potom sa zastavte. Ok...

Vyjdem von pred urgent a volám domov. Viem, že partner je strachom bez seba a určite už vyfajčil všetky cigarety, ktoré doma našiel. Áno, áno, som OK, áno, aj malý je OK, čo výsledky za hodinu a pol? To čo tam robia (môj Jarík, presne v tej jeho podobe ochraňovateľa rodiny, ktorú na ňom tak milujem). Má prísť po mňa? Áno, áno, prosím! A pustia ma tam. Pustia, sprievod pustia (kým mi brali krv, v čakárni sa ocitli 2 letité známe, ktorým priviezli manželov z Kramárov do Ružinova).

Nemám ani peniaze na autobus, tobôž nie kartičku, ale mám aspoň bankomatovú kartu. V blízkosti nemocnice je aj menšie nákupné centrum, pri ktorom mi roky bývala najlepšia kamarátka, kým sa nevybrala žiť do Holandska. Tam je určite bankomat mojej banky. Okrem toho som smädná a hladná a je tam aj Pompo, očividne mi je lepšie, lebo zberateľka Barbie sa vo mne nezaprie. Idem ako omámená, som na teplotu vonku naobliekaná a v rúšku sa mi nedýcha dobre. Trvá dosť dlho, kým sa k nákupnému centru dostavím. Na rohu je bankomat mojej banky, vyberám si peniaze. Chcem vôjsť bočným vchodom, najbližšie k hračkárstvu, ejeje, zatvorené, mám použiť hlavný vchod, OK. Hračkárstvo zatvorené, tak nič, aspoň potraviny. Hneď pri vchode obligátna dezinfekcia rúk a mikroténové rukavice. Za vchodom zbadám melón. Aj malé kúsky. Jeden vezmem, aj keď mi je jasné, že teraz ho nemám ako zjesť. Beriem nejakú bagetu a pol litrovú kofolu (chýba mi cukor). Na pokladni uchmatnem ešte Bounty. Áno, áno, zdravá vyvážená strava ako z časopisu FitIn alebo podobne. Na lavičke v nákupáku zožeriem bagetu. Nie, nezjem, zožeriem. Raňajky boli v minulom tisícročí. Bounty si už trochu aj vychutnávam. Pozerám na hodinky. Wau. Pomaly ale isto sa treba navrátiť aj do nemocnice.

Je obed, slnko najvyššie a cesta naspäť mi príde ešte náročnejšia ako cesta do nákupného strediska. Na registrácii si hneď všimnú kanilu v mojej ruke, tak vysvetľujem, že som si idem po výsledky z krvi na centrálny príjem. Nahlásim meno, slečna si ma vyhľadá v tablete, bez problému ma púšťa ďalej. V čakárni/chodbe centráleho príjmu sa stále rozprávajú tie dve postaršie dámy. Jemne klopem na dvere č. 2. Nič. Sadám si. Idem na toaletu. Opäť zaklopem na dvere č. 2. Jedna z dám ma upozorní, že musím klopať silnejšie. Kašlem na to. Však, keď budú mať výsledky, snáď ma ohlásia. Neprešla ešte ani celá hodina. Chvíľu tam sedím, počúvam rozhovor tých dvoch dám, ako je to v Ružinove na urgente hrozné, ako jednu z nich naposledy nechali čakať 3 hodiny, kým ju hospitalizovali a tak...ťukám do mobilu, ale nikto nie je on-line, s kým sa dalo písať (klasika, ale keď som bývala v práci, pípali správy neustále, že? :-D).

O chvíľu sa rozletia dvere, tuším 4, pani S? Dvíham sa, dostávam výsledky, výsledky musí zhodnotiť doktor, choďte opäť hore a potom príďte ešte sem, jeden dokument mi musíte vrátiť. OK. Ten dokument, ktorý musím vrátiť je vlastne kópia správy zo sanitky, pretože ten druhý som dostala dvojmo a to sú výsledky z krvi.

Takže opäť výťah, opäť 10/A. Pán doktor, je tu tá pani s tým tlakom. Ok, nech počká. Sadám si a očami hľadám WC. Nájdem iba pre personál. Nevadí, dole je. Zatiaľ na rýchlo fotím správu zo záchranky. Je to kópia a ťažko ju čítať (na fotkách asi neuvidíte už vôbec nič), ale na rýchlo ju fotím. Akosi tuším, že ju už neuvidím.

Prichádza doktor, berie si odo mňa správy a o chvíľu sa vracia, s tým, že je to OK a že jednu kópiu s vyjadrením mám dať dole. Pýtam sa, či mi tam vyberú kanilu. Áno, áno...hurá, už som sa bála, že mi ju nikto nevyberie.

Btw: v správe som sa dočítala, že prvý nameraný tlak v sanitke bol 170/100 a že mi do tej kanily pichli fyziologický roztok a magnézium.

Záznam.

Opäť dole výťahom. Klopem na dvere č. 2, kým sa otvoria, stihne mi prísť zvonku povedať pani, že ma tam čaká partner. Vybieham von, beriem si od neho minerálku a vravím, že nech ma počká. Vraciam sa, opäť klopem na dvere č. 2, otvoria sa, podávam správu sestričke, ktorá mi brala krv. Prefocuje si správu, hoci ja mám kópiu aj pre nich. Nevadí, vracia mi správu s vyhodnotením krvi od doktora, správu zo sanitky mi berie.

Poprosí ma, aby som si odlepila hadičky kanily. Čo ja? Prečo ja? Nevadí, odliepam. Na šťastie to nie je ten leukoplast, ktorý depiluje. Sestrička mi vyberá kanilu. Môžem ísť? Áno, môžte ísť. Keby čokoľvek, zastavte sa (nie, ďakujem, už radšej nie). Vychádzam von. Sú skoro 4 hodiny popoludní.

Jaríka nevidím, tak mu volám, čo už ma pustili, je pri policajnom aute. Áno, už ho vidím. Zavolá taxík. Nie, nie, som OK, pôjdeme busom. (taxík k nám do SC stojí okolo 25-35 euro). Je mi horúco, som celá spotená. Jarík má na sebe svetrík, donútim ho vyzliecť si ho, však vonku je čisté leto. Nechcem niečo z benzínky, nie, nechcem nič, bola som v obchode. Cestou na zastávku (je to cca 15 minút peši) dopijem kofolu a aj väčšinu minerálky. Pred nosom nám utečie autobus do Senca. Nevadí. Je akurát taký čas, že o chvíľu pôjde ďalší. Pozerám do cp.sk, áno, ani nie o 10 minút pôjde ďalší spoj, dokonca priamy, po diaľnici. Paráda.

Je niečo po piatej a ja sa konečne doma sprchujem. Nie je nič krajšie. Malý opäť kope. Som najšťastnejšia a najunavenejšia žena na svete.

Tento náramok mi dali, ale už ani netuším kto a kedy. Len som ho mala.

Už miznúca pamiatka na odber krvi. Pichnutá bola dobre, akurát nemala byť ako pridržaná.

Prvýkrát sanitkou

Ahojte priatelia Chcela som pôvodne pokračovať v seriály o tehu poradniach, ale votrel sa mi do toho mimoriadny zážitok. Len nedávno som sa objavila blog dvoch dvojičiek, z ktorých jedna študuje za záchranárku a opisovala v článku svoj prvý deň na praxi v sanitke. Vteddy som si ešte hovorila. Fúha, ja som ešte nikdy sanitkou nešla. Asi pred 10 rokmi sa mi nezhubný nádor pri chrbtici prejavoval bolesťami podobnými ako keď vás sekne v krížoch. Vstať z postele, obrátiť sa alebo ohnúť sa, bol obrovský problém, záchvaty ma zvyčajne chytili v noci (ako inak) a môj vtedajší partner mi často ponúkal možnosť zavolať záchranku, ale ja som sa tejto možnosti vždy bránila zubami nechtami a predstavovala som si, ako niekde čaká na sanitku človek na pokraji života, kým tá záchranka pomáha mne, ktorá tú pomoc až tak nepotrebujem.

Neviem, či od vtedy alebo už aj predtým som mala, ale každopádne mám v sebe dosť hlboko zakorenené, že záchranka sa nevolá, pokiaľ človek neumiera. Pekná blbosť! To aby ste vedeli, prečo som mala strašné zábrany volať na 155.

V pondelok, 18. 05. som sa klasicky zobudila asi o ôsmej, naraňajkovala som sa a išla som čosi pozerať alebo niečo. Okolo pol desiatej mi došlo, že som nevzala liek na tlak. Momentálne beriem Dopegyt (1-0-1) a k nemu som si pridala na radu moje obvodnej gynekologičky Magnerot (2-0-2). Cca po pol hodine si zvyčajne odmeriam tlak, takže mohlo byť cca desať hodín dopoludnia, keď som si odmerala tlak. 145/88. Ejha, nejaký vysoký (moje zvyčajné merania sú max. do 130/80, ale zvyčajne je to cca 118/78). Dosť som sa preľakla, lebo gynekologička mi hovorila, že zvýšený tlak môže znamenať, že s bábätkom nie je niečo v poriadku. Tiež u nás bola nedávno mamina a hovorila mi, že manželka jej najlepšieho kamaráta, ktorá mala zhodou okolností termín pôrodu len 5 dní predo mnou, má zvýšený krvný tlak, ale že ju nehospitalizovali. Trochu som sa čudovala, ale v stredu mi už mamina volala, že mailnká sa narodila cisárskym rezom, že je hrozne malinká (1,9kg), že sa sa pani zrejme upchala žila a malinká nedostávala dostatok výživy. Omg.

No nič, chvíľa pokoja, pokus o zahnanie zlých myšlienok a opakované nameranie tlaku 143/88. No, to sa nám to teda veľmi neznížilo. Ticho, teplo, kľud! Kľud, osobnosti! (Richard Muller - Kľud osobnosti)....

Ale ako má byť človek pokojný, keď si nameria zvýšený krvný tlak a od rána žiadny pohyb bábätka vo vašom tele??? (ako ja tie pohyby celkovo vnímam malinko. Jednak bábo nemá až tak veľa priestoru, jednak placenta na prednej strane tlmí pohyby), ale že by za pár hodín absolútne nič, do toho trup nad pupkom celé 2 hodiny od prebudenia tvrdý ako kameň??? O svojich obavách som písala kamarátke a partner ma nahnal ľahnúť si do postele a byť pokojná a zmerať si tlak neskôr.

Ok ok, som pokojná, som pokojná....O 11tej, tlak mierne klesok asi na cca 135/85. Fakt si nepamätám, hodnoty som si nezapísala. Bruško stále tvrdé ako kameň. Pane Bože...Kamarátka mi píše, či môžem niekomu zavolať....hm, obvodná gynekologička dvíha telefón len v presne určených hodinách a to teraz nie sú ani z diaľky, obvodná lekárka je dnes poobede, takže tam tiež nič...Našla som na internete pomocnú linku Dôvery...s ťažkým srdcom, strachom, volám....žiaľ, je to linka iba pre poistencov Dôvery...nevadí, pokoj, kľud...partner odišiel ešte niečo porobiť dole do pivnice...prvýkrát v živote vytáčam 155 (2x som už volala policajtov, o tom možno niekedy inokedy)...Dvíha ženský hlas (meno som si fakt nezapamätala), panikárim, čo mám povedať...pokoj!Veronika!...takže, dobrý...bla bla bla...ja som tá a tá a volám....Na šťastie pani operátorka bola ako anjel. Správnymi otázkami rýchlo zistila, čo a ako. Podľa symptómov zhodnotila, že by sa na mňa mal rozhodne pozrieť lekár, keďže som vo vysokom štádiu tehotnosti a že ku mne vysiela záchranárov. Čo??? Záchranárov??? No ok, ona vie. Ona je zo 155. Mám si zbaliť aj tašku? Nie, tašku zatiaľ netreba. Prípadne mi ju donesie partner neskôr. Ok, nestresovať, ľahnúť, nebaliť sa, neumývať, nič. Len čakať na záchranku. Ok, Ok...Ešte v prebiehajúcom hovore prišiel partner.

Urobil rýchle upratovanie a ja som si natiahla aspoň tepláky a tričko. (viem, viem, zase vsuvka...ale ja mám taký zvyk pobehovať doma v nočnej košeli, blbý zvyk, ale čo už. Tiež som si myslela, že so záchranármi príde lekár a pozrú ma možno doma, zhonodtia, že je všetko OK, preto tie tepláky).

Dobre, ležím na posteli a snažím sa upokojiť. Dýchaj, Nika, dýchaj!

Partner ide ešte čosi odniesť na rýchlo dole, otvorí dvere a hovorí mi, už sú tu! Čo??? Už??? Kde mám veci??? Čo, mám ísť s nimi, že ma berú??? Kam??? Do nemocnice??? Ok ok, rýchlo, partner doluje z kabelky môj preukaz poistenca a tehotenskú knižku.

Záchranári ma odprevádzajú do sanitky. Mám si sadnúť, tam, tam...OK...Merajú mi tlak a vypisujú správu. Nasadzujú kanilu, podaj mi prosím 100vku? Čo je to stovka...Na sáčku vidím NaCl (chlorid sodný - soľ? Zaujímavé...) Asi nejaký fyziologický roztok.

Vodič sa presúva do kabíny, druhý záchranár sa pýta, či má ostať so mnou, poprosím ho o to. Vysvetľujem, že som ešte nikdy v záchranke nešla. Pripúta mi pod bruškom bezpečnostný pás. Vychádzame z našej ulice, cez kruhový objazd pri Bille na výjazd na diaľnicu, po diaľnici do Bratislavy. Cestou sa záchranára pána Attilu J. vypytujem na prácu, odkiaľ vychádzali (Pezinok...wau, tam je stanovisko, áno, wau, myslela som si, že z BA), kde budete rodiť? V Ružinove! No paráda, tam ideme. Jasné, spádovka pre Senec. Chápem. Zídeme za Avionom z diaľnice. Známe ružinovské cesty a ulice, pri zmrzline Attila hovorí Tomovi (vodičovi), či skočia na zmrzku, súcitne by som im ju aj kúpila ... no nič, na zmrzlinu možno bude časom potom, teraz popri policajtoch do nemocnice....Zastavujeme, Attila vybieha k registrácii, prichádza pani v obleku, vypisuje pár otázok, nie, stále doma, nie, s nikým, kto by mal potvrdený Covid-19. Nič také....OK, Tom posunie sanitku pred vchod na urgent...tak pani, môžete vystupovať. Attila mi natŕča ruku ako nejakej kráľovnej. Dobre, vystúpiť hádam zvládnem. ĎAKUJEM. ĎAKUJEM.

Zaklope na dvere vyšetrovne 2, otvorí taký milý malý tučnejší sympatický pán doktor, očividne sa poznajú, vítajú, Attila vchádza dnu, ja ostávam zatiaľ von.

V tom z druhej strany volá ďalšia pani v žltom oblekovom plášti (alebo je to tá istá, čo ma registrovala?) pani S....dvíham sa, musíte ísť na 10A, vojde tiež do vyšetrovne a chce od záchranára, aby ma zobral hore (ale však to zvládnem aj sama), odmieta, že už majú ďalší výjazd (takže zo zmrzliny nič na teraz nebude, je mi ich ľúto, vraj ešte ani neraňajkovali a to už máme poludnie).

Ok, tak ide so mnou pani, vyvezieme sa výťahom, zazvoní na dvere 10/A.....tam sa začína ďalší príbeh, ale ten už nie je o sanitke, takže na dnes bude stačiť toto.

Stihla som aj jednu foto. Snáď sa nič hrozné nestalo.

Nemocnica

Čakáreň plná ľudí,

chorí trpezlivo sedia,

občas sa rozprávajú,

no zväčša sa iba nudia.

V noci v bolesti nevnímam svet,

silne ma objímaš, dodávaš sily.

Premýšľam, čo by som robila,

čo by som robila v tejto chvíli.

Doktor, pomôž nám!

Som aj ja chorá či nemocná?

Občas sa cítim mizerne,

občas úplne bezmocná.

Gabina Weissová - Diagnóza F50

Ahojte priatelia Túto knižku už mám dlho. Prvýkrát som ju čítala už asi ani nepamätám kedy a priznám sa, že si ani nepamätám, čo ma oslovilo k jej kúpe.

Koncom februára som bola u maminy a zrak mi padol na túto knižočku a opäť som ju zobrala do rúk, teraz som však vedela, že chcem vedieť, čo v nej je kvôli tomu, že som sa s kamarátila s dievčinou, ktorá trpí PPP, ale späť k dielu.

Knižočka je autobiografickým vyzobrazením anorexie, ktorá sa premenila do bulímie a následnej liečby mladej dievčiny. Postupne sledujeme jej ambulantnú, ale aj hospitalizačnú liečbu, stretnutie budúceho manžela a a aj jej život ako abstinujúcej bulimičky.

Myslím, že miestami až nepríjemne ukázané skutočnosti možno naozaj preberú niekoho blízkeko, kto má PPP.

Na záver knihy je pár autorkiných básní, jednu som vybrala