Utorok - Ráno som prišla normálne do práce a bolo to absolútna pohoda (píšem to presne po dvoch mesiacoch, dnes je 20. 10.) až do času, keď mi pristála na mobile táto správa:
Aj tak som neverila, že by prišiel, že by sme sa prvýkrát videli po všetkých tých rokoch, všetkých tých správach a hlavne po piatich mesiacoch ticha, kedy som sa po nociach bála, že sa niekde vybúral až tak, že krimi správy z rodného mesta som nedokázala pozerať, lebo som sa bála, že uvidím to netradične modré Mondeo na kúsky s poznámkou vodiča previezli v kritickom v stave do H-čkovej nemocnice, v ktorej som sa narodila.
Pred pol druhou prišla kolegyňa, čo zároveň bolo asi sedem minút do správy: "pri tvojom aute", čo bolo najhoršie miesto v tomto čase, keďže práve prichádzala poobedná zmena do práce a polovica rannej fajčila pri parkovisku. Keby zastal na parkovisku pre zákazníkov, bolo by to tisíckrát lepšie. Že stál na druhej strane od môjho auta, bol len detail.
Ale bol to on....samotný PP z mäsa a kostí s cigaretou v ruke, o viditeľne pár kíl mužnejší než som si ho pamätala, ale úsmev a pohľad tých hnedých očí ostali rovnaké ako v roku 2017.
Chvíľu sme sa bavili na parkovisku a potom sme sadli do auta, ktoré mal požičané, lebo ako mi vysvetlil, jeho auto potrebuje závažnejšiu opravu, do ktorej sa mu ani veľmi nechce investovať. Obišli sme celý náš sklad a potom sme našli nejaké pokojnejšie miesto niekde medzi skladmi ďalej. Tam zastal a bavili sme sa. Normálne, akoby sa nič nestalo. Akoby mi naposledy napísal tak maximálne predvčerom. Že musel vymazať IG kvôli tej svojej, ktorú som nechtiac medzičasom vypátrala, ale zas svet celý som si povedala, že mu to neprezradím. Neopýtala som sa, že prečo je teraz teda so mnou zatvorený v jednom aute, cca 200km od MM, lebo by som aj tak nedostala odpoveď. Za to na otázku: "Chceš pusu?" som povedala jedno z mojich najúprimenjších neviem v živote. Máte niekedy v živote pocit, že v nanosekundách sa vám v mozgu vynorí tristo miliónov myšlienok naraz? Celé mesiace som si myslela, že jediné, po čom túžim, je aby sa ma dotkli pery tohto chalana a zároveň som sa bála, aké to bude, či sa nepokazia aj tie posledné matné spomienky a hlavne, či to bude také ako predtým, lebo s obnovovaním "minulosti" mám neblahé skúsenosti. Nakoniec som mu povedala, že keby mi chce dať pusu, tak to proste urobí a nepýta sa. Na to som dostala niečo na štýl, že sa pýta on mňa a tak som mu povedala, že ja vážne neviem, lebo tak to bolo. Aj som chcela, aj som nechcela, aj som sa bála, že to nebude také úžasné ako si pamätám a zároveň, že to bude také úžasné ako si pamätám a že do odštartuje všetky tie city a pocity a túžby...Začal rátať do troch a bolo mi smiešne, ale zároveň som vedela, že máme málo času a že ja mám byť v práci (aj keď som toto mohla považovať za to, že som na prestávke, ktorú som si za ten takmer rok vyberala len veľmi málokedy). Proste tristo miliónov myšlienok naraz. Až som vykoktala tiché "hej". Na čo sa nahol a pobozkal ma. A bolo to presne také, ako som si to pamätala, ak nie ešte lepšie. Všetky tie prebdené noci, všetky tie predstavy, tie sny, aké by to bolo, keby sa raz v mojom živote objavil v nezadanej podobe, všetky tajné túžby to všetko sa odzrkadlilo v tej pár minútovej bozkávačke s mierne cigaretovou príchuťou, čo sa zvyčajných okolností by mi dvíhala žalúdok na pokraj mojich možností, ale pri ňom mi to nikdy nerobilo problém. Aj taká šialená vie byť zaľúbenosť. A hoci všetky bunky môjho tela chceli v tej bozkávačke pokračovať, nakoniec sme sa odtrhli. Nepamätám si to už úplne presne, ale viem, že som si oprela hlavu o jeho plece a povedala som mu menom a on mi na to povedal "Nikuška" a znelo tak nežne ako si ani už nepamätám, že by to niekto vyslovil.
PP mi prvýkrát povedal menom a ešte v tej najkrajšej podobe na svete. Cítila som sa 
Ako som sa vrátila do kancelárie, stále som sa len usmievala a proste som bola taká ja neviem, šťastná? Neviem, ale ten pocit bol proste úžasne dokonalý, dokonalo úžasný. Keď som išla po ulici, mala som pocit, že takto sa musia cítiť ľudia, čo sú na drogách. Mala som pocit, že zvládnem všetko, čoho sa chytím, že slnko svieti len na mňa a že všetci sú úžasní.
Lenže presne ako ľudí, čo užívajú drogy, aj mňa čakal tvrdý pád a abstinenčné príznaky.
Streda - Presne ako som predpokladala, zo včerajšej eufórie som prepadla do pocitu, že mi je ešte horšie ako predtým a to aj napriek tomu, že sme si písali s prestávkami takmer celé dopoludnie.
Hneď ráno mi doniesol GLSkár balíček od Karla:
Bábika je naozaj nádherná. Inak bola v práci nuda. Doma som trochu upratovala a volala s chalanmi.
Večer som si bola ešte prebrať balík v Z-boxe z eshop Orlové.
Štvrtok - Ráno mi napísala kolegyňa, že ostáva so synom na OČRke, tak ma samozrejme šéfka poprosila, či by som tieto dva dni nepostiahla na celé dni. Čo som mala robiť, aj tak sa nedalo viac než súhlasiť.
Prišla sa rozlúčiť aj Obchoďáčka, že idú na zvyšok mesiaca aj s Vedúcim z dopravy na dovolenku do Talianska. Tak veľa šťastia vo vašom spoločnom živote. Hádam budete mať viac šťastia spolu ako s predošlými partnermi.
Domov som prišla dosť vyšťavená, ale nevadí. Sú to moje posledné dva dni v práci a potom. Ani vlastne poriadne neviem, čo bude potom.
Piatok - Zobudila som sa o tretej ráno a už som nevedela zaspať. Môj posledný deň v práci sa preto odvíjal v ospalom opare. Poriadne som sa ani nerozlúčila. Ono, nebolo poriadne ani s kým. Kolegyňa na OČR, Bryndziarka na dovolenke a šéfka ani tento posledný deň neprišla pred 18tou do práce. Ešte aj kľúče a kartičku som jej nechala len tak v obálke v kancelárii. (Dodnes neviem, či to bolo OK, ale asi áno).
Doma som si spravila vaňu a potom som zaspala ako také bábätko.
Sobota - Pobalila som sa, najedla a čakala som do deviatej, kým otvoria obchod, v ktorom som mala ďalšiu krásku. Je naozaj nádherná, som nadšená.
Keď som prechádzala okolo tej OMV v Tekovských Nemciach, nebolo mi 2x všetko jedno, bedlivo som sledovala teplotu motora, otáčky a všetko, čo by mi chcel Pištík nebodaj avizovať, ale nakoniec som úplne v pohode dorazila k mamine.
Chvíľu som tam pobudla a potom som vyrazila do Kežmarku, vyzdvihnúť chalanov. Prišla som tam úplne na čas, dokonca som si natočila príjazd vlaku.
Potom sme už prišli k mamine a proste sme sa len tak hrali a tak.
Nedeľa - Bolo úplne nádherne a tak som spravila pár záberov novej bábiky. Drahý chcel ísť na vlak na 12:15, tak sme sa už okolo jedenástej vybrali do Keksov. Prišli sme dosť skoro a vlak mal už vtedy hrozné meškanie až ho nakoniec úplne odriekli. Tak sme sa vybrali do Dráčika, kde takmer nič nemali, ale tak Pampúšik sa potešil a potom sme pozerali, že kedy by mohol ísť autobus a tak Drahý nakoniec okolo jednej išiel autobusom do Hlavného mesta.
Takže bolo dosť neskoro, kým som sa vrátila s Pampúšikom k mamine, takže aj dosť neskoro išiel spinkať, ale v zásade to nevadilo.
Keď sa zobudil, tak bolo ešte krásne teplúčko a hrali sme sa pred domom, vyšli aj susedia, mali zase kopu návštev a Pampúšik fotil všetko možné, takže som mala v mobile asi tak 300 fotiek našej dediny a musela som to statočne v noci triediť.
Pondelok - Ráno som sa zobudila pomerne skoro. Chvíľu sme sa dohadovali s PP, či sa stretneme v meste, ale ja som vedela, že to moc nepôjde, keďže so mnou mala ísť aj mamina a Pampúšik a že by to proste bolo veľmi komplikované.
Akože dosť ma to mrzelo, ale proste neznášam byť v časom strese a tak.
Takže najprv šla k finančnej poradkyni mamina a potom ja a zatiaľ išla mamina s Pampúšikom do parku pod Pamätníkom. Tam sme sa chvíľu hrali a keďže bolo asi tak milión stupňov, tak sme sa zastavili ešte na zmrzku a potom naspäť.
Poobede sme vyťahovali klince z driev, ktoré držali ostatné drevá a celé sme to ukladali, nech je to pekne pod strechou, kým prídu na jeseň dažde. Proste taká dedinská pohoda.
