Chcem...no nemám s kým

Chcem sa bozkávať, no nemám s kým.

Chcem sa objímať, no nemám s kým.

Chcem sa milovať, no nemám s kým.

Chcem tancovať, no nemám s kým.

Chcem sa do noci rozprávať, no nemám s kým.

Chcem Vandalov počúvať, no nemám s kým.

Chcem pogovať, ale nemám s kým.

Chcem sa neustále opíjať, ale nemám s kým.

Chcem nové miesta spoznávať, ale nemám s kým.

Chcem punkové piesne počúvať, no nemám s kým.

Chcem byť taká šťastná, ale nemám s kým.

Chcem byť stále krásna, ale nemám pre koho.

Chcem neustále sa usmievať, ale nemám pre koho.

Chcem sa ráno milá prebúdzať, no nemám pre koho.

...kde si?

18. 02. 2011

Otcom, JS

Sadli sme si v tvojom obľúbenom klube. Pozrel si sa na mňa tými úžasnými očami. Tými očami mojej dcéry. Latica. Moja dcéra. Jedine moja. Môj poklad. Pozrela som sa na hodinky. Určite spinká. Nechala som ju u mamky. Víkend s ňou zvládne. Najprv sme sa rozprávali len tak...o živote, pive, lete, koncertoch ako klasickí starí známi. "Vraj máš dcéru" povedal si napokon. "Áno, mám." "Máš fotku?" Z kabelky som vytiahla najprv doklady, z dokladov fotku a podala som ti ju. Dlho si sa na ňu pozeral a potom to prišlo. Otázka, na ktorú som čakala. Napil si sa piva a spýtal si sa: "Je moja?" V prvom momente som chcela klamať, ale ja klamem veľmi neúspešne. Už ie sekundy ťa museli presvedčiť o pravde. "Áno, je tvoja". Mohol si na mňa kričať, hnevať sa, jačať, plakať, odísť...mal si právo na akúkoľvek reakciu. Napokon si sa na mňa pozrela a povedal si: "Môžem ju vidieť?" "Áno, samozrejme. Môžeš ísť so mnou zajtra domov." "Dobre, prepáč, ale na toto sa musím vyspať". "Jasné, chápem, bývam v tom hoteli pod vami" "Môžeme ísť spolu" Chytil si ma za ruku. Cítila som to známe teplo "Poďme". Obliekla som sa a vyrazili sme cez námestie. Cestou si ma chytil za ruku. Nepovedala som nič, ale ruku som si s tebou preplietla prstami. Išli sme mlčky. Ponechaní vo svojich vlastných myšlienkach. Zastami sme pred vašim domovm. Tie nádherné oči sa zabodávali do mojich: "Prečo si mi to nepovedala?" "Toto nie je také jednoduché vysvetliť. Bála som sa tvojej reakcie. Veľmi som sa bála." V tom moje slová prerušili pery. Najsladšie pery na svete. Moje pery olízal jazyk. Môj sladký ocino malej Leticy. Odstúpila som, aby som to prerušila "Prepáč". Objal si ma a ja som ťa tiež objala. "Poď hore." "No neviem, či je to dobrý nápad." Vrátila sa mi spomienka na túto istú situáciu z pred pár rokov, ale aj tak som šla. Sadli sme si dolu v letnej a postavila som na vodu. Napriek tomu, že som v tomto dome dlho nebola, stále som sa tu perfektne vyznala. Človek si proste pamätá. Za minútku prišla tvoja sestra. Konečne som ju videla na živo. Zoznámili sme sa. Hneď aj odišla. Fajčil si. Aj ja som vytiahla cigarety. Nič sme nehovorili, len sme fajčili. Dopila som čaj. "Tak ja pôjdem." "Nechoď". To ticho ma znervózňovalo. Prisadla som si bližšie. Nič viac. Vedela som, že sa mi so svojimi pocitmi nezdôveríš, ale už som to ticho nevydržala