Zabúdame ďakovať?

Často krát zabúdame ďakovať...nie, nemyslím, keď nám niekto niečo podá alebo pre nás urobí...ale ďakovať v duchu...Bohu, Osudu, Náhode? Veď je to v podstate jedno. Za čo ďakovať? Že sme sa ráno zobudili, že vyšlo slniečko, že prší, že sme zdraví, že máme dostatok peňazí na prežitie, že sa ľúbime, že máme prácu, že máme rodičov, že mám dcéry a synov, že máme zelenú trávičku, že vôbec máme posteľ na ktorej môžme spať...ďakovať sa dá za všetko...ale obyčajne sa k tomu staviame opačne...prečo zase prší? na rozdiel: ďakujem za dážď, ktorý dáva vlahu...prečo musím ísť do práce? na rozdiel: Som vďačný, že mám zamestnanie na rozdiel od 13% obyvateľov tejto krajiny...a tak podobne...ĎAKUJME a usmievajme sa....hľadajme na každom dni niečo pozitívne...
Dnes som čítala básne Majky Demitrovej, manželky zosnulého Paľa Demitru...priznám sa, že mne osobne nebol tento vynikajúci športovec nijako zvlášť sympatický, ale jej básne mi veľmi pomohli uvedomiť si, ako rýchlo môžeme o niekoho milovaného prísť a ako ona veľmi ľutuje a smúti, že niektoré veci nestihla prežiť...ja si môžem uvedomiť, že každý deň chcem povedať a dať najavo svojmu partnerovi, mamine, bratovi, ocinovi, priateľom, že ich ľúbim a že majú v mojom živote nezmazateľné miesto...že ďakujem, že ich mám, že ďakujem, že sa na nich môžem spoľahnúť, že ďakujem životu za každú ranu, ktorá ma poučila, za každý pád, z ktorého som vstala silnejšia...Ďakujem, že mám plno krásnych zážitkov...Ďakujem...