Sťahovanie/retro/a všetko ostatné v BB

Ahojte 😌

Pôvodne tento článok vyšiel 16. 08. 2015 na mojom Barbie blogu. Úplne sa mi tam nehodil, ale prišlo mi ľúto ho zmazať, tak som sa rozhodla ho presunúť sem ešte s jedným.

Musím sa priznať, že keď mi mamina minulý rok v septembri oznámila, že plánuje predať byt a kúpiť dom, bola som zdesená. Aby som vysvetlila, naša rodina sa nikdy nesťahovala, v Bystrici sme bývali od kedy som sa narodila a do toho bytu sme sa nasťahovali v roku 1987, keď som mala pol roka a môj brácho tam prežil celý život. Chvíľu bol pokoj, ale po Novom roku sa to rozbehlo až som sa v apríli dozvedela, že byt je predaný, hľadáme dom. No čo už, keď sa koza rohatá (kozorožec) rozhodne, pokojné ryby či váhavá váha s ňou nepohne, takže posledný JÚNOVÝ (aspoň vidíte ako stíham) týždeň som si vybrala dovolenku a hajde sťahovať rodinu históriu.

Musím priznať, že začiatok tohto týždňa mi spríjemnilo stretnutie s Ľubkom, ktorý mal v ten deň čosi v BA, dali sme si obed a prebral si narodinovú Afričku. Poobede som teda cestovala do rodnej Bystrice, takýto pohľad ma čakal doma. Nožičky sú mojej milovanej predkyne (môj brat vymyslel ženský rod od predka)

Takýto pohľad sa mi naskytol po zvalení mojej osoby na gauč. Môžete poobdivovať naše krásne plastové dvojfarebné okno (z vonku je totiž klasicky biele, aby nekazilo farebnú štruktúru paneláku). Pôvodne sme sa mali sťahovať už v stredu, takže v utorok som vysťahovala celú detskú, nakoniec sme sa sťahovali až v nedeľu a to je aj dôvod, prečo som neodfotila dom. Musela som už ísť na bus a už by som sa z nového domova nestihla vrátiť na čas. Tak som na chvíľu ostala v prázdnom byte sama...pekne smutný pohľad to bol.

Vyhrabali sme aj staré a pomaly aj zabudnuté veci. Toto je môj pokazený maturitný pohár. Pri reklamácii mi vyrobili aj správny. Tento nakoniec skončil v skle.

V stredu ráno sa mi naskytol takýto smutný pohľad. Na hornej poličke sme vždy mali knižky. Naposledy tam boli hlavne moje Dánovky, v tých poličkách nad perináčom boli kedysi moji macovia, mončičáci a akože Barbieny, potom tam bolo lego a naposledy knižky, tlačiareň a bráchove CDčka

Trochu retra….kazety sme žiaľ zlikvidovali v elektoro odpade v Nay. Už nebolo na čom si ich pustiť  a to ich poctivo ocino odhrával v nahrávacom štúdiu 

Túto bábiku predo mnou celý život schovávali v stavanej skrini v chodbe. Dostala som totiž akýmsi zázrakom dve. Ak si dobre pamätám, moc som sa s ňou nehrávala. Teraz išla dcérke pôvodného majiteľa, od ktorého mamina kúpila domček. Ten uvidíte niekedy nabudúce na fotkách, nakoľko som na dome zatiaľ strávila asi 15 minút

Vo štvrtok ma brácho zobral do kina na Mimoňov. Aby som ozrejmila, v BB už je len jediné kino, ktoré je v obchodnom centre. Samozrejme sme nemohli vynechať návštevu oboch hračkárstiev. V Dráčiku nemali nič zaujímavé, v AllToys mali tri krásne Mackie, jednu brácho nechtiac zhodil a už ju nedokázal opäť postaviť, takže je asi dodnes za krabičkami tých ostatných 

Look v Bystrici v AllToys, na Afru som už aj medzičasom zabudla, že ju tam mali. Asi preto, že som mesiac predtým zháňala tú pre Ľubina a potom som ju prestala vnímať 

V piatok sme zhodnotili, že je čas vybrali posledné zásoby z mrazničky, aby sa nám stihla rozmraziť do nedele (to ešte vtedy nebolo 35 stupňov Celzia a viac každý deň). Moja mamina mala v decembri okrúhliny a túto úžasnú tortu dala urobiť, ako vidíte, skončila nakoniec na pol roka v mrazničke (nemajte strach, nič jej nebolo). Bolo to kvôli tomu, že jej kamarátky aj babka so strýkom jej dali urobiť torty.

Jedna z najnádhernejších tôrt aké som kedy videla

Jesť tri dni tortu bol fakt záhul, ale bola perfektná 

Za obývačkovou stenou samé káble a samozrejme niekoľkoročný prach. Proste tam sa človek bežne nedostal. Tak sorry, ale myslím, že to je normálne, či?

V obývačke po odchode sťahovákov ostal čistý „tu kabél, tu kabél“

Zrazu koľko priestoru v celom byte….nestihla som odfotiť izbičku v pôvodnom stave, ale niekde vyhrabem archívne fotky.

Naša izbička, bez všetkého

Téma mesiaca marec: Moje naj

 No tu je to jasné, moje naj je ten osemmesačný človiečik, ktorý sladko spinká momentálne. On je moja energia, moje slnko v zamračených dňoch, ale okrem neho je to hlavne môj partner, rodina, priatelia, hudba, knihy, blog, moje "baby" a celý ten zberateľsko-blogový život.

Téma mesiaca marec: Strach

Ahojte priatelia 😏 Práve som si prečítala mail s témami mesiaca na mesiac marec a obe ma zaujali a keďže som si už dávnejšie plánovala, že si k témam mesiaca niečo napíšem, tak sa do toho rovno pustím, nech to nedopadne ako tento mesiac. Áno, ešte hodinu bude február.

Strach. Myslím si, že každý človek má prirodzene z niečoho strach. Niekto menší, niekto väčší a niekto dokonca paralyzujúci. Ten paralyzujúci mám ja osobne z výšok. Už som síce v štádiu, že dokážem vyjsť niekam (pre mňa) vysoko, ale do niektorých výšok stále ísť odmietam a viem, že ak by som sa tam aj dostala, napríklad výťahom, že by som nedokázala urobiť ani krok ďalej. 

Potom mám taký klasický strach, keď neviem, čo sa bude diať. Trebárs moja zubárka nerozpráva, čo robí a na mňa to nepôsobí veľmi dobre. Som rada, keď viem, čo sa bude so mnou/mojim telom diať. 

A ten najväčší strach, ten prišiel pred rokom a pol, keď som zistila, že som tehotná. Najprv strach o embrio, o plod, či sa tehotenstvo udrží, či bude synček zdravý, či si neublížime pri pôrode a potom prišiel ten strach, ktorý už vraj nikdy nezmizne - strach o vlastné dieťa. Prvý strašný strach som zažila, keď sa rozpípal monitor dychu a synček nedýchal, na šťastie sa nadýchol, keď sme ho zdvihli, ale tých pár sekúnd, to bolo čosi hrozné. Druhý veľký strach bol, keď padol z postele, síce po pár minútach vyzeral akoby sa mu to nestalo, smial sa a vyzeral úplne ako predtým, ale ja som sa bála, či nemá nejaké poškodenie mozgu, vnútrolebečné krvácanie a každá minúta do príchodu sanitky a následne v sanitke sa mi zdala nekonečná. A také bežné strachy o neho mám tak biliónkrát denne, keď vidím, kam sa sa driape, čo na neho ide spadnúť alebo čo si chce narvať do tých malých úst. A viem, že tých mikrostrachov každodenných bude vekom iba pribúdať. Dá sa s tým niečo robiť? Asi nie. Vraj o prvé sa človek stará s najdôkladnejšie, s najväčším strachom a rešpektom, aby bolo všetko v poriadku. Pri každom ďalšom už akoby zľavuje, asi preto, lebo už vie, čo všetko dokáže dieťa prežiť bez ujmy na zdraví. 

Občas dostávam otázku, či som mala po "škodovej udalosti" strach opäť sadnúť za volant. Musím povedať, že nie. Mala som rešpekt, keď prišiel inštruktor po mňa a bála som sa, či si to v momente, keď si naozaj reálne sadnem za volant, nerozmyslím, ale nie, šlo to tak prirodzene ako vždy: spojka, sedadlo, zrkadlá, pás....spojka, jednotka, blikner, stiahnuť ručnú a IDEME! Ale ja za to vďačím aj môjmu najlepšiemu inštruktorovi na svete. 

Starká

Ahojte priatelia 💓

Dnes vám skúsim predstaviť moju Starkú. Nedávno som na nete našla predávať nábytok, aký mala, keď som bola malá a možno ho má dodnes a to ma "donútilo" venovať jej svoje myšlienky a zhomotniť ich sem. V podstate som mala tri starké, ale skutočne len jednu. Ocinova mamina zomrela ešte pred mojim narodením, starkého partnerka nám nikdy starkou nebola a tak jediná ozajstná starká ostala Starká. 

Mojej Starkej kamarátky hovoria Gitka. Narodila sa v 1939, v roku kedy začala druhá svetová vojna. Zažila si toho veľa a nedá sa povedať, žeby a to na nej nepodpísalo, ale aj tak ju veľmi ľúbim a teším sa, keď ju budem môcť znova uvidieť. Prišla o oboch rodičov a vychovávala ju teta, sestra jej maminy a to mala vlastne šťastie, lebo jej sestra skončila v sirotčinci. Áno, vtedy neboli Detské domovy, vtedy v takýchto zariadeniach končili len deti, ktoré naozaj nemali rodičov, teda siroty. 

Mala nie veľmi šťastné manželstvo, ale má dve úžasné deti vychované tvrdou rukou a s oboma má pomerne komplikovaný vzťah, hoci strýko sa dodnes o Starkú stará a býva s ňou, nikdy sa neodsťahoval, nebýval so ženou, ani nemá deti (aspoň sa teda žiadne k nemu oficiálne nehlásia). Na jej dve hlášky počas pozerania telenoviel alebo Dallasu nikdy nezabudnem: 1. Idem šťať. (priznám sa, že tento výraz strašne nemám rada, ale od nej mi to strašne sedí) a 2. No neni špatná (to je najvyššie hodnotenie krásy u mojej Starkej, nepamätám si, že by o niekom povedala, že je pekná/ý).

Keď som bola malá a chodievali sme k starkým na prázdniny, robila úžasné domáce sladké jedlá typu parené buchty, palacinky, gombolce a hlavne PERKI PERKI a ešte raz PERKI. Aj moja mamina robí úžasné, ale Starká, Starká ich robila úžasné. 

Dnes má starká 81 a pol roka. Je vdovou, matkou dvoch detí, starkou dvoch vnúčat a prastarkou jedného pravnúčaťa. Na šťastie sa vzhľadom na vek teší pomerne dobrému zdraviu a s nadsázkou a humorom hodným našej pojašenej rodiny s Mom hovorievame, že bude žiť hádam do stovky, lebo "zlá burina nevyhynie"...ale naša Starká nie je zlá, akurát, akurát ju nemal kto naučiť ukázať prejaviť city, no aj tak viem, že nás veľmi ľúbi. Aj ja ju veľmi ľúbim a veľmi mi chýba, hoci som "stará krava".

A takto nejako vyzerá obývačka mojej starkej. Akurát tie úchytky na šuplíkoch má trochu iné.

O vzdaní sa dieťatka

 Ahojte priatelia 💕 Dnes vám sem dám úvahu na tému, ktorá nie je extra veselá. Najprv by možno mala ozrejmiť, čo ma k tejto úvahe doviedlo. Včera som dostala na massengeri veľmi zaujímavú správu: Ahoj Nikky, prosím ťa, neostali Ti po malom nejaké vecičky pre novorodenca? Pomôže čokoľvek: cumlík, fľaška, oblečenie, plienky. Proste čokoľvek....

A pod tým fotka bábätka, uvažujúc podľa ružových vecičiek, dievčatka. 

Na rýchlo prežívam šok, síce s touto osobou nie som extra v kontakte, ale že by mi ušlo tehu? Pár minút písania a premietnutia toho, čo mi po malom ostalo...no pre úplne nové bábo toho veľa nie je, to som už v záchvate upratovania porozdávala, ale niečo vymyslíme.

A tak sa dozvedám, že známa sa k malinkej dostala ako slepá kura ku zrnu, ako sa hovorí. Jej sestra sa jej totiž v pôrodnici vzdala, podpísala pri plnom vedomí, že sa vzdáva rodičovských práv (a aj povinností a to hlavne, že?). Nie, nesúdim to, neviem, čo k tomuto rozhodnutiu dámu primelo. Len, len to proste ako mamina nedokážem prijať. Nechcem napísať, že toto by som neurobila. Neviem, čo je za tým. Možno by išla aj na potrat, ale už sa nedalo. Neviem. Iba si neviem predstaviť, že vynosím a porodím dieťatko a nechám ho pár dňoch spolužitia v nemocnici (nie, nejednalo sa o anonymný pôrod, že by dieťatko bolo vopred určené na adopciu). 

Priznám sa, že od včera na malinkú neustále myslím a v hlavne sa mi točia všakovaké myšlienky. V prvom rade je to obrovská vďačnosť k mojej Mom, že sa takto nezachovala, že ma vynosila, porodila, vzala domov a starala sa o mňa a vychovala ma ako najlepšie vedela.

Potom pozerám na Pampúšika a nedokážem si predstaviť, že by som ho tam nechala po tom ako mi ho doniesli o piatej ráno a ja som uvidela piaty element, dokonalé stvorenie, niečo extrémne nádherné. Áno, mali sme ťažké začiatky, aj v nemocnici boli krízy, o ktorých vám sem ešte niekedy napíšem, ale ani raz sa mi v hlavne neotočilo, že by som ho tam nechala. 

A takto sa známa stala maminou v priebehu v podstate pár hodín(dní). To musí byť obrovský šok a hlavne nepripravenosť. Ja som mala na vytvorenie si vzťahu a podmienok pre Pampiho 7,5 mesiaca. Neviem si predstaviť, že by som to všetko mala stihnúť v priebehu pár dní (hoci viem, že sa to dá, keď sa musí). 

Milá A. prajem Ti do života veľa veľa veľa veľa ale extrémne veľa lásky. Neviem, ako šetrne Ti raz Tvoji rodičia povedia, že tvoja bio mamka sa Ťa vzdala a asi len ona vie prečo. No to nevadí, máš úžasných rodičov, ktorí Ťa už teraz extrémne ľúbia a my im pomôžeme ako budeme môcť.

Meninové prekvapenie

Dobrý večer znova priatelia 💕 To máte asi veľkú radosť, že vydám dva články v jeden večer. No, nedá mi inak. Dnes mám meniny, nezvyknem ich nijako zvlášť sláviť a ako mi môj najlepší bráško na svete napísal, Nička v kalendári stále nie je. Hm, Pítr, asi ani nebude. Ale už je tam Nika, pekný postup. No, jasné, jasné, nie o tom som chcela. Prišla na pol minútky dnes kamoška a niečo mi tu nechala, dokonca aj pre Pampúšika. Chcete vidieť? Nechcete? Aj tak uvidíte 😌

No toto bolo veľké prekvapenie. O tejto konkrétnej bábike sme si síce písali, ale netušila som, že ju pre mňa kúpila.

Niečo pre Pampiho. Akurát si bude na to musieť ešte nejaký čas počkať alebo skúsime niekomu podarovať, keďže sa chcem zapojiť do jedného projektu. No, uvidíme, ako to pôjde.

Bonboniéra. Škoda, že jahodová. Nevadí, drahý spapá.

Piškotky ma veľmi potešili. Akosi padli pri popoludňajšej káve. Hm...to je tak, keď niekto vynechá obed.

Ovocné kapsičky. To má Pampi rád, to ho poteší.

Vrece oblečenia a topánok po jej chlapcoch.

O bezpodmienečnej láske

Dobrý večer priatelia (vybehnime na polia, čaká nás noc plná melódie

...sorry, nedalo sa odolať). Tak ešte raz, dobrý večer priatelia alebo dobrú noc, čo sa praje o 22:30? 

Takto na večer by som sa chcela zamyslieť na tému bezpodmienečná láska. Zažívam takú a je to úžasné. Je úžasné vedieť, že na svete je osôbka, ktorá ešte ani nerozpráva, ale aj tak vás miluje presne takých, akí ste. Nechce ma vyššiu, nižšiu, štíhlejšiu, tučnejšiu (no to hádam naozaj nie 😁😁😁), modrookú, blonďatú. Chce ma takú aká som. Je mu jedno, či máme dokonalo upratané alebo že by bolo na čase upratať hlavne jeho jedálenskú stoličku, je mu jedno, či dojčím alebo kŕmim umelým mliekom, hoci jeho samotného by to malo najviac zaujímať. Jediné, čo chce, aby som bola pri ňom, keď ma potrebuje. Náš syn. Piaty element. Dokonalá bytosť. A na oplátku ja ho milujem takého aký je. Chcela by som, aby bol iný? Občas by som si priala, aby menej kričal, to je pravda. ale je zdravý zvedavý úžasný, čo viac si priať? Mal by už sedieť? Hm....no však raz sa to naučí. Dnes bol prvý náznak. Neštvornožkuje? Možno ani nebude. Aj to sa stáva. 

Jediné, čo by som si priala, hoci viem, že je to nereálne, aby bol vždy zdravý. Alebo aby mal aspoň bežné a nezávažné ochorenia a choroby. To je moje jediné prianie a ešte by bolo fajn, keby ma stále ľúbil takú, aká som.