Ahojte priatelia 💓
Dnes vám skúsim predstaviť moju Starkú. Nedávno som na nete našla predávať nábytok, aký mala, keď som bola malá a možno ho má dodnes a to ma "donútilo" venovať jej svoje myšlienky a zhomotniť ich sem. V podstate som mala tri starké, ale skutočne len jednu. Ocinova mamina zomrela ešte pred mojim narodením, starkého partnerka nám nikdy starkou nebola a tak jediná ozajstná starká ostala Starká.
Mojej Starkej kamarátky hovoria Gitka. Narodila sa v 1939, v roku kedy začala druhá svetová vojna. Zažila si toho veľa a nedá sa povedať, žeby a to na nej nepodpísalo, ale aj tak ju veľmi ľúbim a teším sa, keď ju budem môcť znova uvidieť. Prišla o oboch rodičov a vychovávala ju teta, sestra jej maminy a to mala vlastne šťastie, lebo jej sestra skončila v sirotčinci. Áno, vtedy neboli Detské domovy, vtedy v takýchto zariadeniach končili len deti, ktoré naozaj nemali rodičov, teda siroty.
Mala nie veľmi šťastné manželstvo, ale má dve úžasné deti vychované tvrdou rukou a s oboma má pomerne komplikovaný vzťah, hoci strýko sa dodnes o Starkú stará a býva s ňou, nikdy sa neodsťahoval, nebýval so ženou, ani nemá deti (aspoň sa teda žiadne k nemu oficiálne nehlásia). Na jej dve hlášky počas pozerania telenoviel alebo Dallasu nikdy nezabudnem: 1. Idem šťať. (priznám sa, že tento výraz strašne nemám rada, ale od nej mi to strašne sedí) a 2. No neni špatná (to je najvyššie hodnotenie krásy u mojej Starkej, nepamätám si, že by o niekom povedala, že je pekná/ý).
Keď som bola malá a chodievali sme k starkým na prázdniny, robila úžasné domáce sladké jedlá typu parené buchty, palacinky, gombolce a hlavne PERKI PERKI a ešte raz PERKI. Aj moja mamina robí úžasné, ale Starká, Starká ich robila úžasné.
Dnes má starká 81 a pol roka. Je vdovou, matkou dvoch detí, starkou dvoch vnúčat a prastarkou jedného pravnúčaťa. Na šťastie sa vzhľadom na vek teší pomerne dobrému zdraviu a s nadsázkou a humorom hodným našej pojašenej rodiny s Mom hovorievame, že bude žiť hádam do stovky, lebo "zlá burina nevyhynie"...ale naša Starká nie je zlá, akurát, akurát ju nemal kto naučiť ukázať prejaviť city, no aj tak viem, že nás veľmi ľúbi. Aj ja ju veľmi ľúbim a veľmi mi chýba, hoci som "stará krava".
A takto nejako vyzerá obývačka mojej starkej. Akurát tie úchytky na šuplíkoch má trochu iné.
Tento komentár bol odstránený autorom.
OdpovedaťOdstrániťTo veru áno 🙂
OdstrániťOsudy obyčejných lidí bývají napínavé čtení.
OdpovedaťOdstrániťPresne tak. Troch ma dnes mrzí, že nám starký nerozprával o svojom detstve a mladosti viac. Predsalen, keď začala vojna, mal už 6 rokov a v okolí Lučenca bolo obrovské množstvo Židov.
OdstrániťDonutil jsem svého tátu, ať začíná zpracovávat své paměti. Zkoušel třeba připomenout bajky, které on slýchával od svého dědy (tedy lidová vyprávění z Těšínska přes 100 let stará). Jde to ale těžko.
OdstrániťJeho zaznamenané vzpomínky a vyprávění z času války, z času postkomunistických i předválečných jsou úchvatné. Už jedno jsem zkoušel zpracovat v příspěvku Cesty domů. Ale teď uvažuji založit celý další věk věnovaný pamětem dědečka.
Tak na to sa budem tešiť :-)
Odstrániť