Tradície

Ahojte priatelia 😊 Prajem vám krásne dni. Pôvodne som dnes vôbec neplánovala napísať článok, ale prechádzam si tak e-maily, ktoré mám na svojom g-maily a tam na mňa vyskočil článok prvých Blogovín a v ňom téma tradície.

Sú Dušičky. Dobre, boli. Tradične sa chodí v našej kultúre na hrob našich zosnulých. Ja nechodím. Je to možno smutné, ale je to tak. Priznám sa, že tento druh turistiky mi extra nevonia. Možno začnem až umrie babina, možno nie, neviem.

Keď som bola malá, chodievali sme na hrob mojej babky (ocinovej maminy), ktorá umrela ešte predtým než som sa narodila, teda žiadne zo svojich 5 vnúčat nepoznala, ja som najstaršia, potom ide bratranec, môj brácho a bratranci - dvojičky. 

Pred tromi rokmi v októbri umrel jej manžel, teda ocinov ocino. Nemali sme takmer žiaden vzťah, v dospelosti som ho videla len párkrát, na pohreb som šla viac-menej kvôli ocinovi a trochu aj kvôli tomu, aby som videla aj ocinovu stranu rodiny.

A teda turistika do Prievidze sa nekoná. Ono je to aj odtiaľto podstatne ďalej ako z rodnej Bystrice.

Keď som bola asi druháčka na strednej umrel aj môj druhý starký, mamkin ocko. S ním som mala podstatne lepší vzťah, na pohrebe sme boli všetci, pekne v prvej rade a plakali sme o dušu spasenú. Pochovaný je do rodinnej hrobky, kde už ležia jeho obaja rodičia v Lučenci. Ani tam som od pohrebu nebola. Viem, že mamina občas na Dušičky chodí k babke cez Dušičky a potom všetci traja (babina, strýko a mamina) idú na hroby.

Tento rok bol aj tak iný. Pán premiér nám zakázal pohnúť sa z okresu, aj keď neviem, kto by to kontroloval, ale s mimi som vôbec neplánovala nikam ísť. Na cintoríny aj tak povolili ísť viac-menej až v pondelok aj to samozrejme s "modrou priepustkou". Nám s drahým to nedalo a v nedeľu večer sme, v hustom daždi sme na moje naliehanie, naložili mimi do kočíka a išli zapáliť sviečky ku kostolu Sv. Mikuláša, kde je taký výklenok a v ňom socha modliacich sa k Panne Márii. Ľudia tam chodia zapáliť sviečky. My sme takto (aj keď za krajšieho počasia) boli aj minulý rok. V tej dobe som krátko vedela, že nosím pod srdcom dieťatko a tak som sa modlila za obe svoje nenarodené deti. Za to, ktoré mi nikdy nepovie Mama a aj za to, ktoré mi snáď Mama povie už o pár mesiacov. 

Takže sa dá povedať, že sme si s Budúcim vytvorili vlastnú tradíciu a keďže máme mŕtvych blízkych od seba ďaleko, tak chodíme páliť za nich sviečky k Panenke Márii.