Všetko, čo nedokážem držať v sebe: Hlavne, že sme všetci zdraví

Presne toto som si dnes musela viackrát opakovať a vy, moji čitatelia už asi tušíte, že sa opäť musím tak trochu vypísať.

Tento deň začal...Tento deň začal vlastne už v minulosti, proste krásny predprítomný čas známy z angličtiny, kedy niečo v minulosti ovplyvní budúcnosť...takže tento deň začal vtedy, keď som zavolala konečne na polikliniku, aby som si dohodla termín gyno kontroly po pôrode. Termín mi dali na 10. 08. o 16tej. Zapísala som si do kalendára a spokojne som na to na pár dní zabudla. Lenže...lenže vo štvrtok sa drahý zúčastnil pohovoru, kde mu rovno povedali, že ho berú (inak len tak medzi rečou, stalo sa vám, že vám rovno na pohovore povedali, že vás berú? Mne asi len raz), ale nie o tom som chcela. Nastúpiť mal hneď pondelok, alias dnes a aj nastúpil, takže...

Tento deň začal ráno asi o pol siedmej, kedy sa náš potomok zobudil na papanie. Takže ho tuším drahý nakŕmil, ja som ho odgrgla, drahý si ešte ľahol do postele, ja som mu tam potom priniesla potomka. Ak je už deň a nám sa ešte nechce/resp. nemusíme vstávať, tak si ho zvyčajne zoberieme k sebe do postele. Ja som už zaspať nevedela a aby som ich nerušila, šla so do kuchyne zmerať si tlak a vziať si lieky. O chvíľu prišiel drahý, či urobím toasty (áno, konečne som mu kúpila toastovač, že k Vianociam, ale jasné, kúpim mu aj niečo na Vianoce). Tak som urobila toasty, najedli sme sa a pred pol deviatou išiel na autobus do Bratislavy. To som už mala naplánované, že keď odíde, pôjdem s potomkom do Mall.sk vyzdvihnúť fľaštičku, ktorú som v piatok objavila v zľave a aby sme nešli v najväčšom teple, chcela som tam byť na otvorenie o 09:00. Naložila som teda potomka do kočíka a vyrazila na rannú prechádzku. Hneď za bytovkou sme stretli sestričku od mojej obvodnej lekárky, ktorá býva v susedstve a dosť sme sa skamarátili v poslednej dobe. Natešená išla z polície, kde jej vydali vodičský preukaz. Do Mall.sk som dorazila krátko po deviatej a hneď na otočku sme išli domov, pričom malý na ceste späť zaspal. Bolo horúco a ja som sa slušne prepotila, ale malý bol v pohode a dovolil mi si hodiť rýchlu sprchu a aj nahádzať bielizeň do práčky na rýchly program. Ešte som k tomu prihodila tašku z kočíka, v ktorej sa mi nedávno čosi vylialo. Nakŕmila som krpca a uložil sa spinkať. Nevydržalo mu to síce extra dlho, ale bol pokojný a nechal ma venovať sa sebe, hlavne, že som bola v blízkosti. Okolo 12tej som pre istotu zavolala opäť na polikliniku, aby som si overila, že fakt mám ísť ku gyno na 16tu - zdalo sa mi to pomerne neskoro, ale termín mi potvrdili. Tak som si na nete našla, že o 14:36 má ísť rýchly spoj a o 15:00 má už byť v BA na autobuske. Paráda. Urobila som malému dve dávky mliečka do zásoby a krátko po pol druhej som jednu ešte do neho napchala doma, takže mi vychádzalo, že ďalšia by mohla byť okolo pol piatej, čo by som mohla mať už po prehliadke. Ešte doma som premýšľala, či nevyberiem pršiplášť na kočík z odkladacieho priestoru, ale keďže som neplánovala nákup, tak som si povedala, že mi tam nebude zavadzať a pri obúvaní som pozrela hore na dáždnik, že je nádherne slnečno, horúco ako v pekle, že ho nebudem potrebovať, že nehlásili ani prehánky. Ha ha. Vyrazili sme na autobus. Hneď išiel autobus do Bratislavy cez dediny. Vravím si, že ešte je len pol, že na čo by som ním išla, že o chvíľu predsa pôjde ten rýchly. Potom prišiel dunajskostredský autobus, ten mal mať odchod o 14:34, ale tým som ísť nechcela, jednak mal schodíky a jednak som nemala drobné, bola som proste pripravená kúpiť si lístok z karty u Slovak Lines. Ďalší nebol náš smer, bolo 14:45 a autobus nikde ja som začala mierne panikáriť, či to na 16tu stihnem. Keď prišiel o 14:51 autobus, ktorý išiel cez dediny, môj problém ako naložiť kočík do autobusu sa vyriešil sám, proste som ho tam nejako vtrepala, dokonca bez väčších problémov a ďalším mojim problémom začalo byť, či to stíham. Aj keď sme do Bratislavy prišli pomerne rýchlo na to, že autobus mal dlhú trasu, na Bajkalskej križovatke som mala odchádzajúcej 39tke akurát tak kývať. Do hája, do hája, do hája. Bolo mi jasné, že ďalšia pôjde najskôr o 15 minút. Išla som si do stánku kúpiť kolu, nič vhodnejšie tam proste nemali na pitie. Napila som sa, dala som napiť (vody z fľaštičky - tú fľaštičku si prosím ešte zapamätajte) malému a čakali sme na ďalšiu 39. Na Trnavskom mýte o 15:55 mi došlo, že proste na 16tu do Líščieho údolia neprídeme ani keby sa stal zázrak, začala som volať na polikliniku, na asi 3tí pokus som sa dovolala a oznámila som slečne, že žiaľ vynechal spoj a budem asi 10-15 minút meškať, či by na mňa mohla doktorka počkať (ja u nej bežne čakám aj s termínom aspoň pol hodinku) a slečna na to, že nie, že to je pol času z času, ktorý ma doktorka na mňa vyhradený, že za mnou má už len jednu pacientku. Omg, vždy tam pacientky čakajú, vždy!!! Spotená, so 7 týždňovým miminkom v kočíku 4 zastávky od cieľa sa snažím slečnu presvedčiť, aby doktorke zavolala a skúsila ju prehovoriť. Slečna, že dobre, nech zavolám o chvíľu, volala som asi 6x, ale viac som sa nedovolala. Proste som prišla. Rýchlo som zistila, kde majú výťah, snažila som sa ho privolať, nič. Našla som tlačidlo, ktoré bolo treba stlačiť, aby personál uvoľnil výťah. Vytáčalo to, vytáčalo, vytáčalo, asi minútu. 16:15. Rozhodujem sa vytiahnuť kočík po schodoch hore. Ako nakloním kočík, nechtiac posuniem malého a hlavička mu narazí na zadnú stenu kočíka. Všimnem si to, až keď sa rozreve na pol Bratislavy. Hurá, sme hore. Otváram dvere a vyberám malého, aby som ho utíšila a už som pri info pultíku. Slečne vykladám, že som tá a tá a to a to. Na to mi s pokojom 60.000 Angličanov povie, že pani doktorka ma dnes už nevezme, že už tam má inú pacientku. Je 16:18. Do 16:30 mala vyšetrovať mňa. Do rúška mi padajú prvé dve slzy. Ok, Nika, to je OK, to sa stáva. Slečna mi núka nový termín. Keby za tým nestál strach o to, či som zdravá a nárok na 836€ ako príspevok pri narodení dieťaťa, ktorý mi musí táto doktorka potvrdiť, tak by som jej návrh asi slušne poslala do zadnej časti tela, ale takto som ho prijala. 20. 08. o 09:00 môže prebehnúť moja popôrodná kontrola, za predpokladu, že zo Senca vyrazím predčasne a strávim hodinu pokukovaním medzi poliklinikou a zatvoreným nákupným centrom v susedstve (áno, už sa mi to párkrát stalo. Proste, buď prídete veľmi predčasne alebo tesne po). Vychádzam von, kočík chytám za vaničku a tak ho znesiem po schodoch dole. Slečnu som prosiť o použitie výťahu ozaj nemala chuť. Medzičasom sa malý rozreval na plné hrdlo, keďže nastal čas jeho kŕmenia. Cez deň si môžte podľa neho nastaviť časovač. Odbijú 3 hodiny a chce papať. V tieni prístavby lekárne kŕmim malého a slzím do rúška, čo si ani neuvedomujem, že ho mám stále pricapené na tvári, až kým sa mi nepustia sople a neviem si ich vyfúkať. Zároveň kamoške, ktorá mi dopoludnia líčila svoj skvelý deň opisujem ako som "pochodila" na kontrole. Je z prístupu pani doktorky na súkromnej poliklinike, kde si za každé vyšetrenie pýtajú 25€ a za prístup počas tehotnosti v rámci ktorého je kontrola po šestonedelí, zaplatila "iba" 300€, mierne povedané rozčarovaná. To už sa ma začal zmocňovať aj hnev. Písala som drahému, kedy končí, ale napísal mi, že až o 18:30. To bolo ešte veľmi dlho, aby som ho počkala. Medzičasom zahrmelo a spustilo sa pár kvapiek, ale fakt len pár. A zrazu vidím kráčať ku mne sestričku. Aj som zabudla, že obvodná je v pondelok poobede. Vidieť jej tvár a ruky naťahujúce sa za malým, bol ako dar z nebies. Hneď, že čo ja tam a či idem domov a či ideme spolu. Jasné. Pomohla mi naložiť kočík do 39, potom na Bajkalskej mi ho pomohla vybrať a opäť naložiť do prímestkého autobusu. Malý spinkal a keď sa za Bratislavou zobudil, celý čas ho zabávala a púšťala mu uspávanku z hrajúceho psíka, ktorého mal v kočíku. Boli sme v Bernolákove, keď mi hovorí, že v Senci vraj prší. Paráda. No nevadí, hádam to bude len prehánka, kým prídeme, to možno aj prestane. Aj drahý mi píše, že v Senci prší. Autobusár to berie okľukou aj cez Malý Biel. Sestrička si robí srandu, že kým to obídeme, už prestane pršať. Prší, ale nevyzerá to tragicky. Hurá, vystupujeme. Prší, ale nič hrozné. Sestrička sa ma pýta, či nechcem dať na kočík pršiplášť a skryť sa pod jej dáždnik. Odmietam, že až tak príšerne neprší. Pri policajtoch sa pýta, ktorým smerom ideme (dá sa ísť k nám dvomi). Začína viac pršať, vyberáme spolu pršiplášť na kočík. Dieťa stíchne. Kým prejdeme zákrutu, sme obe na komplet mokré, podotýkam, že sestrička má dáždnik, ale v balerínach potopu, mne v sandáloch je úplne jedno, do akej mláky stúpam. Ešteže je ten dážď pomerne teplý, ale premočené oblečenie aj tak chladí. Pri prvej bytovke sa na tom schuti smejeme, že sme Miss mokré tričko a že so svojimi prednosťami vyhrávam. Kedže bývam hneď v prvom vchode, lúčime sa. Vyťahujem mobil a zo srandy fotím svojku kamoške, ktorá sa pýtala, či nás nezastihol dážď. Akonáhle sme vo vchode, krpec spustí sirénu ako o život. Kočík nechávam pri schodoch. S malým na rukách neviem otvoriť dvere. Na tých pár sekúnd ho položím na stolík v predsieni, ešteže tam je. Nechcem ho moc brať na seba, aby som ho nezamočila, ale aj tak má body na brušku slušne mokré. Položím ho na gauč a strhávam zo seba oblečenie, následne z neho a zatváram okno v spálni. Chcem mu dať papať, ale odmieta. Tíšim ho, vraj KKK - kontakt koža na kožu - je dôležitý a tak sa nakŕmime v štýle nuda pláže. Zabudnem mu v tom strese dať po bradu plienku, takže časť mliečka mi steká po bruchu a už kvapká na dlážku. Nevadí, v tomto poriadku, ktorý vládne aktuálne u nás v byte, je pár kvapiek mliečka na podlahe najmenej, z vlasov mi pre istotu kvapká voda, tak čo. Malý nakŕmený, dostáva pampersku, čistý a hlavne suchý overal a strkám ho s cumlíkom č. 2, lebo si naivne myslím, že č. 1 (priečka obľúbenosti u krpca) ostal vo vchode bytovky v kočíku a tam nahá ozaj ísť nejdem. Mám svoje limity. Na šťastie sa uspokojí aj s č. 2 a síce priamo nespí, ale je pokojný a priviera oči. Cumlík č. 1 následne nachádam na gauči pod uterákom. Stres proste robí svoje.

Premočenú bielizeň, ktorú som nezložila zo šnúry, keď som si brala tašku na kočík s tým, že dnes pršať nebude, hádžem opäť do práčky a pridávam k nej aj oblečenie, ktoré som mala ešte pred pol hodinou na sebe. Je na kompletku. Do nohavičiek som nezmokla už roky. Idem sa osprchovať. Malý medzičasom zaspal. Vyberám si čo najtichšie zo skrine nočnú košeľu a idem zistiť do kuchyne zásoby jedla. Na kura nemám chuť, tak si vyberám vysoko výživné pelendreky jahodovej príchute. Píšem drahému, či je už na ceste, že áno. Skontrolujem dieťa, dojem pelendreky a zapíjam ich mliekom. Medzičasom sa ešte mokrá taška z kočíka zošuchne z botníka a ja počujem rinčanie skla. Áno, jediná sklenená fľaštička, ktorú malý mal, sa práve rozbila. Áno, to je tá, z ktorej som mu dávala pred štvrtou na zastávke v Brastilave piť. Juchú. Idem pozrieť škody a zistím, že aj napriek úschove v euroobale zmokli aj dokumety. Na šťastie okrem žiadosti o príspevok pri narodení dieťaťa sa jedná o kópie, takže škody nie sú veľké. Zametám rozbité sklo na podlahe, keď mi do zadnej časti tela takmer vletia vchodové dvere. Juchú, hlava rodiny sa vrátila. Po viac ako 12 hodinách. Pípa práčka, že doprala. Drahý rozkladá sušiak a zároveň si hreje kurča v mikrovlnke, núka ma, nechcem. Malý stále spí. Pozeráme nejakú hovadinu v telke, jaj, Red2, drahý to prepína, ideme si ľahnúť. Je 22:30, vstávam po jogurt. 23:13. Neviem zaspať. Otváram notebook, 23:46. Dopisujem túto vetu. Dieťa ešte stále spí. Idem sa pokúsiť o spánok. Ak sa malý zobudí o 1nej, asi ho zabijem, aj keď za to nemôže.

Rozmočená Nikky