30. týždeň

Utorok - Ráno vykuklo slniečko. To bolo super. Snažila som si prečítať niečo z Autoškoly, ale pri Pampúšikovi to viac-menej nešlo. Už sa vie celkom obstojne plaziť, takže už musím dávať veľký pozor, kde čo položím. 

Rozbalila som si tri Barbie a urobila som si taký Barbie deň. Takéto povianočné rozbaľovačky mám vždy veľmi rada.

Objednala som motýlikové obliečky a veľmi sa na ne teším.

Streda - Traja králi. Voľný deň. Ráno trochu snežilo, ale v podstate sa to takmer ihneď roztopilo. Trochu sme upratovali a potom sme sa boli prejsť. Všetci. Ako rodina. Bolo to moc fajn.

Štvrtok - Rozhodla som sa ísť do inej banky založiť si účet, keďže tam ho majú bez poplatku. Už ma nejako nebaví dávať 6€ len za to, že mám niekde účet. Boli tam dve panie a boli obe milé, ale trvalo im to snáď tisíc rokov :-D 

Potom som pofotila ďalšie dve kočky. Bolo pekne, aj keď dosť zima. 

Na internete som večer ešte našla Puma Barbie tenisky. Nedokázala som odolať a objednala som si ich.

Pampúšikovi už cinkli obe dolné jednotky. Tak už máme doma oficiálne zubadlo. Snáď aj ďalšie pôjdu v takejto viac-menej pohode, že si to človek takmer ani nevšimol.

To boli tiež také tie strachovyhrážky - počkaj, keď sa narodí, počkaj, keď mu pôjdu zuby, počkaj, keď toto a hento....a ja stále čakám :D

Piatok - Dopoludnia som bola na prechádzke po námestí a stretla som susedku s deťmi, tak sme išli spolu domov a potom sme sa ešte dosť dlho rozprávali pred bytovkou. Bolo to fajn.

Knižnica je ešte stále zatvorená. Síce mám čo čítať, ale rada sa tam chodím prechádzať :-D

Sobota - Pohodová sobota. Upratovali sme a boli sme sa prejsť. Drahý dal Pampúšikovi taký pohárik so sosáčikom na pitie, tak na to pozeral ako na zjavenie. 

Objednala som 400g Sudokrem, tak to snáď bude mať Pampúšik až do konca života (edit: kdeže :-D).

Nedeľa - Boli sme v Tescu. Stále je kopa vecí za páskou. Objednala som mliečko z Mallu. Je k nemu Lego Duplo vláčik, tak som zvedav. Drahý ma donútil si objednať zimné topánky. Neviem, či sa to oplatilo, keďže zima už asi nebude (edit: hodilo a ešte ako). No, uvidíme.

Pondelok - Prišla mi info, že máme zásielku pripravenú v Mall, aj v zásielkovne. Do Mallu pôjde Drahý na firemnom aute, do zásielkovne som išla ja. Ešte aj z Dr. Max už expedovali tovar. No paráda. 

Boli sme sa s Pampúšikom poprechádzať

29. týždeň

Utorok - Doupratovala som obývačku. Drahému zrejme nedajú voľno na Silvestra. No paráda. Oteplilo sa a včerajší sneh sa vo veľkom topil. Ak bude do rána mrznúť, tak to bude riadna poľadovica. Kuriér doniesol mliečko. Paráda.

Chceli sme ísť poobede kočíkovať, ale nedokázala som poskladať kočík (edit: skúšala som to vtedy 1x).

Streda - Nepršalo ani nesnežilo. Zložila som kočík a hoci mi ihneď premokli topánky, prechádzka bola fajn. Aj som odlopatovala trochu snehu Nebyť tej potopy v topánkach, odlopatovala by som aj viac, celkom ma to bavilo a bábo neprotestovalo, že je vonku.

Mamina prišla neskôr, lebo išla ešte na nákup po práci. Začala som čítať Osvienčimskú uspávanku. Objednala som konečne z Mimula stoličku a cumlíky, aby som využila kupón. V predposledný deň platnosti, to je paráda.

Volala som tatinovi, či by zajtra doviezol hore Drahého a ten najprv, že áno, že nech dá vedieť, kedy príde, ale neskôr mi volal, že nech sa nehnevám, že je to riziko a tak. 

Ako bolo mi to ľúto, aj keď do istej miery to chápem, ale tak v rúšku a s testom by to hádam bolo fajn, ale neriešila som. Nejako to poriešime, asi taxíkom, hoci na Silvestra s tým býva problém.

Štvrtok - Tak prišiel posledný deň roku. Rok, ktorý sa zapíše do histórie pre ľudstvo a aj pre mňa samotnú aj keď z úplne iného dôvodu. Mne je celý kovid, pandémia, reštrikcie a podobne akosi ukradnuté. Okolo obeda prišiel Drahý, vzal si taxík. Je úplne skvelé, že máme auto pred bytovkou, keď jeden má vodičák a nevie šoférovať a druhý ho nemá, ale vie. Tak nám tam je úplne na trt makový. 

Mamina vzala Pampúšika kočíkovať a ja som si čítala, keďže moje topánky sú stále mokré. 

Potom sme urobili chlebíčky a jednohubky a pri extra "zábavnom" programe čakali na polnoc.

Piatok - Susedia pustili pár svetlíc. Pampúšik to slušne odspal. Zaželali sme si všetko dobré do nového roku a išli sme spať.

Boli sme na prechádzke, dosť dlhej, ale dobre sa išlo, aj keď cestou späť už bola riadna zima. Už sa aj teším domov. Všetkého veľa škodí, aj návštev.

Sobota - Ráno sme vyrazili pomerne skoro, aby sme neprišli domov úplne neskoro. Som rada, že nám to tak pekne vyšlo, že sme mohli byť s oboma rodinami. Trochu ma mrzí, že som  nevidela tatina, ale chápem ho.

Drahý ešte poobede rozbalil kolotoč nad postieľku, čo mamina kúpila Pampúšikovi pod stromček. Veľmi sa mu páčia tie zvieratká z toho. Dokonca by som povedala, že viac ako kolotoč ako taký. Je miestami aj nervózny, vyzerá to naozaj na prvé zúbky.

Nedeľa - ráno som sa zobudila už o piatej a vyžehlila som bielizeň, ktorá tu na mňa čakala. Už som medzičasom aj zabudla, že som niekde "vyhandlovala" tašku vecičiek pre Pampúšika a práve tie boli v tejto kope bielizne + to, čo opral Drahý, keď sa vrátil z Metropoly. 

Pampi sa opäť v noci párkrát zobudil, ale nič, čo by "ďuďa" nezvládla. Ďasná má každým dňom akoby napuchnutejšie a napuchnutejšie. Som zvedavá, kedy tie dve potvory konečne vylezú na povrch. 

Keď sa obaja zobudili, vytriedila som bielizeň z tašky, ktorú sme mali v Barabizničke. Fakt "milujem" tú "voňu" dymu. Prvé štyri práčky som oprala. Viac sa nezmestilo na sušiak a radiátory. Milý vzal Pampúšika na hodinku na prechádzku. Vložili cez vkladomat peniažky na účet a ja som BB (best bro) poslala jeho podiel. Dočítala som Osvienčimskú uspávanku. Neviem si to ani predstaviť, na šťastie, nemusím. 

Pondelok - Pampúšik spal v svojej postieľke, síce sa párkrát prebudil, ale bolo to o mnoho lepšie než dve noci predtým. Už aby tie dve potvory boli konečne von. Prebudila som sa, keď Drahý odchádzal do práce, osprchovala som sa, trošku som si prečítala články na blogoch, prebudil sa Pampi, prebalila som ho a dostal papať. Premýšľala som, či ísť do NH, keďže jedálniček aj suplementy boli počas sviatkov na bode mrazu, ale nakoniec som sa odhodlala. Mínus 0,4kg. Nič moc, ale na to, ako som sa stravovala je to vynikajúci výsledok. Čokoľvek, čo nie je do plusu je vynikajúci výsledok.

Odtiaľ som išla na Sociálku. Akurát, že od dnes robia iba dištančne. Díky Magorko Igorko. Tak mi pani aspoň dala vypísať žiadosť a mohla som ju hodiť do schránky, ktorú tam na tento účel mali. Potvrdenie by mi teda mali poslať poštou, ale do kedy? Na šťastie som doma zistila, že si ho z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vedia vyžiadať aj sami. No, aspoň sme mali s Pampim prechádzku. Vystála som s ním aj rad pred poštou. Na šťastie s preplatením šeku po predložení rodného listu nebol žiadny problém. Ešte ma aj pani pochválila, že aká som pripravená :-) Tak neviem, ako inak by som dokazovala, že som Pampiho mama. Odtiaľ ešte na skok do Billy. Pampi už zvádzal boj s hladom, tak som mu kúpila takú tú výživu v sáčku, a.k.a hruškovú taštičku. Zababral tým mikinu aj deku, ale pri množstve jeho vypratej bielizne za posledné dva dni mi to bolo skutočne jedno a hlavne mu to riadne chutilo. Po príchode domov mi zavolal kuriér a doniesol stoličku. Dúfam, že ju Milý bude vedieť zložiť. Na mňa sa v tomto spoliehať nemôže :-D

28. týždeň

Utorok - od rána som behala po byte, varila, balila, urobila som polievku, rezne, kašu, zemiaky. Potom prišli Drahého brat a synovec. Jesť nechceli, že jedli cestou, skoro ma porazilo. Do Drahého som niečo napchala, zbalila som aspoň rezne cestou, nech sa to tu úplne všetko nepokazí. Naložili sme synovcove auto a vyrazili sme. Cesta bola dlhá a keďže synovec je jediný šofér, tak aj asi náročná. Predsa len tam a späť cez celú republiku sám. Má môj obdiv. Prekvapivo by som povedala, že najlepšie zvládal cestu šofér a bábo. Ono to bolo aj tým, že nás troch napchali na zadné sedadlá, čo vďaka mojej rozlohe nebol úplne najšťastnejší nápad, ale OK. Čo by človek nevydržal päť hodín namačkaný na dvere auta :-D

Došli sme až na večer, takže tento deň prešiel extrémne rýchlo.

Streda - Náš synček má pol roka. Je to neuveriteľné. Zázrak môj. Je to zaujímavé byť na mieste, kde sa ten náš zázrak stal. 

Pred obedom som uspala Pampúšika a išli sme s Drahým do obchodu. Sami. Po pol roku sme niekde boli len my dvaja. Bolo to veľmi zvláštne. Zaujímavý pocit. 

Poobede sm

e sa boli poprechádzať s kočíkom.

Štvrtok - Zobudila som sa na hlas Drahého brata. Si hovorím, že kadejako som si predstavovala Vianoce, ale takto asi nie. 

Celý deň pršalo. Tak krásne Vianoce. Žiadny sneh. 

Boli to také zvláštne Vianoce. Ako nie že by mi až tak strašidelne chýbali darčeky, ale tá atmosféra bola no taká zvláštna.

V noci to na mňa doľahlo. Bolo mi smutno za maminou, že bola sama na Vianoce. Strašne som chcela ísť domov. Takto som si prvé Vianoce s Pampúšikom vôbec nepredstavovala.

Piatok - Boli sme sa prejsť. Bolo to fajn. Bolo chladno, ale slnečno. Bolo fajn na chvíľu vypadnúť z bytu. Poobede prišla Drahého sestra s rodinou aj brat s partnerkou. Bolo to fajn. 

Ako odišli, tak sme sa išli ešte prejsť po tej tme a pozerali sme z kopca na svetielka mesta v tme. Bolo to také príjemné.

Sobota - Ráno svitol úplne krásny deň. Bolo mi trochu ľúto za  mojimi kočkami. To by sa fotilo. Drahý bol celý nervózny, lebo poobede mal prísť jeho druhý brat s rodinou. 

Poobede sme sa boli prejsť, ukazoval mi miesta, kde vyrastal a bolo to také fajn. Potom sme prišli dnu, urobila som pohostenie pre hostí (edit: dodnes nie celkom chápem prečo ja, ale OK, urobiť 40 obložených chlebíkov ma predsa nezabilo). 

Návšteva prebehla v pohode. Hlavne synček Drahého neterky bol milunký. Detičky sú proste vždy fajn.

Dohodli sme sa s Drahého synovcom, že pôjdeme cez Donovaly a mňa a malého nechajú u maminy. Neskutočne sa teším.

Nedeľa - Svitol nádherný slnečný deň. Ráno boli trochu stresy, ale to je tak skoro vždy, keď máme niekam ísť. Cesta bola dlhá a to som šla len polovičku, ale aj tak sa mi to zdalo nekonečné. 

Mamina dala Drahému bratovi nejaké silné tabletky na bolesť, lebo ho boleli zuby. Oni asi celá rodina majú na nič zuby, ako tak pozorujem. Hádam Pampúšik toto nezdedí (edit: viem, že dedičnosť na zuby má minimálny vplyv, že najdôležitejšia je hygiena).

Deň potom už prebehol raz-dva. Mamina spala na mojej posteli a ja s Pampúšikom na jej, ale nestálo to za veľa, obe sme sa každú chvíľu budili. 

Pondelok - Mamina išla ráno do práce. Celý deň snežilo. To je zima ako má byť. Utrela som prach v obývačke, nie všetok, ale takmer. Objednala som aj mliečko, keďže som neplánovala zastaviť sa u maminy, tak som nevzala až toľko. Všade okrem Alzy bolo dodanie až po Novom roku, neskoro. Alza sľubuje zajtra, tak uvidíme. Pri najhoršom skúsim zavolať tatinovi, či by nejaké nekúpil a nedoniesol mi.

Mamina povedala, že so mnou už spať nebude, že hrozne chrápem. No, prosím, ja? A ona už potom čo. Ešteže Pampúšik neprotestuje, že obe chrápeme :-D

27. týždeň

Utorok - volal mi Sluha, že v Senci mu nechcú urobiť prepis, že ide do Žiliny. Táto situácia ma zabije, ale môžem si za ňu sama, a už sa na tom dokážem trochu aj zasmiať, že som pristála v kurníku. Drahý vraví, že nechápe, že som netrafila olejovú vaňu, ale úprimne, to ma trápi najmenej. 

Podvečer prišla Majiteľka bytu a doniesla nám Mikuláša a aj darčeky k Vianociam. Samozrejme, že ja som si nič nepripravila, keďže ja takéto veci riešim na poslednú chvíľu. Vyšlo z nej, že je tehotná a že sa na ňu otec dieťaťa viac-menej vykašľal. Ponúkli sme jej samozrejme pomoc, ja aj tak nemám komu tie vecičky veľmi dať. Aspoň sa využijú. 

Keď Majiteľka bytu odišla, premýšľala som o jej situácii. Príde mi to od otca dieťaťa dosť nezodpovedné, ako chápem, že je to pre neho asi dosť šokujúca správa. Možno to časom ešte spracuje, však aj mne to dlhšie trvalo.

Streda - Poštárka mi priniesla balík od bývalej kolegyne zo servisu a pohľadnicu s drobnosťami od Růžičky. Veľmi ma to potešilo. Domovníčka s manželom a deťmi majú kovid. Poprosila ma o chlebík z tej špeci pekárne, ale už nemali. Skočím zajtra hneď ráno. Zastavila som sa v DM-ke, mali tam tie tekuté Beby aj 1 aj 3, ale mne v podstate stačí 2 na cestu. 

Z Headbangeru mi napísali, že zásielka je na ceste. Tak snáď to do Vianoc stihne.

Štvrtok - Bola som ráno teda Domovníčke po chlebíky. Potom som zašla do Pepca aj do Dráčika a tam som skoro odpadla. Mali tam aj Keith Haring aj Dračicu. Obe som vzala. Keith pôjde ku kamoške do Čiech. Vyzdvihla som aj balík na pošte. Pobalila som konečne aj balík pre kamoškinu dcérku.

Drahý mi to všetko potom pomohol zaniesť na poštu. Bála som sa, že mi ten môj ultra zabalený balík pani nevezme, ale nemala s tým žiadny problém. Akurát povedala, že do Vianoc to už zrejme nepríde. Bolo mi to už v tej danej chvíli úplne jedno. Išla som ešte do kaviarne, odovzdala som Keith a vyzdvihla som si Elvisku. Boli sme aj v Čapovanej drogérii, vyzdvihnúť Domovníčke zásielku. Drahý, že on už dnes nikam nejde, na šťastie sme už nikam nemuseli.

Piatok - Dorazila knižka, takže to bez problému stihla do Vianoc a keby aj nie, kto vie, kedy sa ja dostanem k jej čítaniu. Tiež odišla zo skladu objednávka z Veselých vecí.

Pampúšik mi poriadne ocikal posteľ, no čo už, kým nič horšie.

Napísala mi kamoška, že balíček prišiel. Zabudla som jej pribaliť pohľadnicu. Úžasná som. Fakt. No čo už. S Inštruktorom som dohodnutá zajtra na jazdu. Som zvedavá, ako to bude po tej nehode.

Sobota - Ráno bola dosť hmla, ale postupne sa to rozplynulo. Inštruktor sa velice túžil pozrieť, kde som to búrala, ale keďže bola sobota a vstup na parkovisko bol zatvorený, tak to vlastne aj tak nevidel. Odtiaľ sme išli na Jazerá, keďže sme boli pomerne blízko a potom sme išli do Bernolákova po koláčiky. Skoro sme s Drahým tie koláčiky aj zjedli :-D

Objednali sme si jedlo a potom bola proste pohoda.

Nedeľa - Pohodová nedeľa. Mám pocit, že Pampúšikovi idú asi prvé zúbky. Snáď to bude fajn.

Pondelok - Nejako nemôžem uveriť, že zajtra už budeme v Metropole. Boli sme v Tescu. Je to také zvláštne ako je takmer všetok nepotravinový tovar za páskou. Mali to tam dnes tak pekne, knihu s názvom "Nemali by sme". To bolo také príznačné. Keďže ľudia si na internete dávajú návody na to, ako oklamať pokladne pri samoobslužných systémoch a podobne.

Začala som trochu baliť veci na zajtra.

26. týždeň

Utorok - Rozhodla som sa ísť ku kožnej. Kým sme sa tam dostali, bolo hádam aj deväť hodín, no čo už. Dostala som lístok č. 19. Bolo to dosť vysoké, ale chcela som skúsiť, ako rýchlo to pôjde. Celkom to šlo a tak som sa rozhodla ostať. Nakoniec sme sa dostali asi po troch hodinách dnu, doktorka sa pýtala, či to mám aj po nohách, tak som sa vyzula a chodidlo celé červené. Povedala, že to bude asi vírus alebo alergia na ananás (to usúdila z toho, čo som jedla. Osobne si nemyslím, že by sa práve teraz u mňa prejavila alergia na ananás, ale OK, všetko je možné). Predpísala mi nejaké lieky a odporučila tekutý púder a že to 4 dní by to malo ustúpiť.

Tak som si vybrala v lekárni tie lieky, lekárnička ostala prekvapená, že ich mám brať až 3x denne, dala mi tekutý púder s mentolom a mohla som ísť domov.

O štvrtej prišiel Inštruktor. Vymenili sme sa so slečnou za volantom a bola som ju odviesť do Ivanky pri Dunaji, keďže som to tam nepoznala, takmer som vošla do protismeru v jednosmerke, ale ustáli sme to. Medzi Bernolákovom a Veľkým Bielom je taká krásna rovinka, že som to mohla vytúrovať až do 5ťky. Moja Pavlínka zlatá, čo to my všetci s Tebou skúšame.

V noci sa Pampúšik neustále pretáčal v postieľke, asi tak 5x po sebe a potom sa rozplakal, že je na brušku, ale nakoniec predsa len zaspal.

Streda - Zajtra máme mať prvú hodinu súkromnej rehabilitácie s Pampúšikom, keďže tie štátne nám kvôli korone neustále rušia a tu s tým nemali problém. Dohodli sme sa s kamoškou, že keďže by to malo byť hneď vedľa miesta, kde pracuje, že vybehne z práce a vymeníme si tie bábiky, ak sa to bude dať. Dúfam, že áno, veľmi sa teším.

Štvrtok - Tak sme vyrazili do Nášho mesta. Bola som si istá, že kde to je, ale neskutočne pršalo, tak sme sa zviezli trolejbusom, aby som zistila, že to tam vôbec nie je a len tak tak som to stihla na miesto, kde to naozaj bolo. Dosť dlho som nevedela nájsť vchod do detskej časti, až mi to musel prísť vysvetliť jeden pán. No proste úchvat. Totálne premočená, upachtená, spotená som prišla na tú rehabilitáciu, ale Pampúšik bol celkom v pohode. Fyzioterapeutka si prečítala správu od neurologičky, pýtala sa, či sme aj dostali nejaké cviky, tak som jej ukázala, aký cvik, ona, že ten je super a že má naozaj na ľavej strane stiahnuté tie svaly, ale že to sa dá napraviť, že proste musíme cvičiť tú pravú stranu a bude to fajn. Aj mne ukázala, ako ho lepšie dvíhať a nosiť.

Potom som sa vydala za tou kamarátkou, vymenili sme si tie bábiky a na pár minút pokecali a išli sme s Pampúšikom autobusom domov.

Piatok - Dorazili pohľadnice a zajačik od ArtSen. Sú nádherné.

Poslala som nejaké zásielky zo zásielkovne v kaviarni. Na šťastie dnes je už lepšie počasie. Išla sm okolo Pepca, ale bola tam taká obrovská rada, že mi ani nenapadlo tam ísť. Dočítala som Morovú ranu. Paráda. A v taštičke som objavila aj čokoládu. Bože, hneď som písala kamarátke zo včera, že jej strašne ďakujem.

Na večer som bola v Antikvariáte po lokše a som si urobila aj takú prechádzku po meste. Dlho som nebola bez kočíka, tak som si to trochu užila.

Sobota - Aký pekný dátum 12. 12. a ešte sobota, určite bolo veľa svadieb. 

Celkom sa vyčasilo. Teda aspoň nebola úplná hmla. S Inštuktorom sme si najprv prešli mesto a potom sme parkovali pri Tescu. Šlo to celkom obstojne. Rozhodne som z toho mala lepší pocit ako pred 15 rokmi.

Nedeľa - Ráno svietilo nádherné slniečko. Úplne mi to dodalo energiu. Pampúšik sa skúšal postaviť na kolená. Och, dieťatko, kam sa ponáhľaš, máš čas :-D

Popoludní sme sa boli prejsť po námestí. Mám rada túto atmosféru, keď je ešte relatívne teplo, ale je tma a svietia svetielka a šuchoce lístie (prípadne vŕzga sneh, ale to tu asi nehrozí). Dokonca aj vianočný stromček už svietil.

Pondelok - Svitol nádherný deň. Ako stvorený na jazdu. To hneď tak človek pookreje, keď po dlhšom čase je svetlo. Ešte pred príchodom Sluhu som pofotila Tateho. Pampúšik mal z toho ohromnú radosť, smial sa ako blázon.

Prišiel Sluha a že ma zavezie, keďže prišiel dosť neskoro, aby som šla peši a že ma tam aj počká a bolo tak krásne, tak mu hovorím, či by som mohla šoférovať ja a nemal akosi nič proti tomu. Všetko bolo v pohode do momentu, keď sme prišli na parkovisko pred zubárkou a ja dodnes (takmer po dvoch rokoch) netuším prečo, som nezabrzdila, ale preletela rovno plot a popri tom som ešte poriadne šuchla Fabiu stojacu vedľa, proste úžasné. Keďže už bol čas ísť k zubárke, tak som nemala čas to riešiť, nechala som tam Sluhu aj s Pampúšikom, že hádam to zvládnu. V čakárni som sa už rozplakala a prišla recepčná za mnou, či sa tak bojím, že tak plačem a ja nie, že som práve mala kolíziu a že či nevie, čia je tá strieborná Fabia a ona, že však Vašej sestričky, tak mi ju zavolala, tá volala manžela, mne išli vyriešiť ten zub. Volala som aj Inštruktorovi samozrejme, lebo som mu hovorila, že by som chcela pomaly jazdiť na mojom aute. Volala som aj Drahému, ale potom si ma už zavolala zubárka. Bol to naozaj zvláštny pocit, že mi plombu mieša osoba, ktorej som práve zničila majetok. Dovolili mi vziať si do vnútra aj Pampúšika. Keď sme potom vyšli, tak Drahý akurát vyberal auto. Bola som z toho celá udivená, jednak že tam vôbec je a potom, že vyberá auto, keďže so Sluhom sme sa zhodli na tom, že to je na 95% na odťahovku. Bol tam už aj manžel pani sestričky a ten nás nakoniec odviezol aj domov, dala som mu zálohu na opravu, lebo tak sa dohodli, keby Sluha náhodou nevybavil poistku, aby boli krytí. 

Do večera som sa v podstate iba klepala a nedokázala som na nič iné poriadne ani myslieť.

Detský svet/detské motívy

 Ahojte,

keďže ja fotím snáď absolútne všetko, tak vám sem dám pár fotiek z obchodov s detskými vecičkami a oblečením.

Prvé štyri sú z AllToys Avion Bratislava. Mala som ich viac, ale pri prenose do PC sa poškodili.

TY, kapitola prvá: Opäť sa vidíme

Prepáčte...vrážaš do mňa v mase ľudí. Ja som si ťa všimla samozrejme už dávnejšie, ale nebudeme si klamať, hľadala som ťa. Teda, dúfala som, že tu budeš. Bola to vysoká šanca. Nájsť ťa len tak náhodne v najväčšom meste našej krajiny, by už bol asi osud. 

"Vyzeráš nádherne"...Čo? Čakala som všetko na svete, ale toto nie. Celý ty. Odzbrojíš ma v prvej sekunde. Sklopím oči a vyslovím tichučké ďakujem....

"Môžem Ťa pozvať na kávu?" Jáj, môj, ty, ty môžeš všetko na svete. No skôr než stihnem vysloviť čokoľvek, za chrbtom počujem. "Mami, ty si mi zmizla, ale už ťa mám"...."Nie, miláčik, niekoho som stretla. Toto je môj dávny priateľ." "Prepáč, nie som tu sama..."...."Nevadí, vezmeme aj mladého muža so sebou" "Nemyslím si, že by to bolo to najlepšie. Je to už dlhá doba." Nežne, ale pevne ma chytíš za rameno, tvoj dotyk je stále taký elektrizujúci. "Už ťa nechcem znova stratiť. Ňuňu, prepáč, že som ťa nechal odísť. Viem, že si ma potrebovala. Aj ja teba." "Zlatko, choď sa ešte pozrieť na vojenskú techniku, potrebovala by som si s pánom pohovoriť." "Tak dobre, mami." "Pôjdeme dole do kaviarne, nájdeš ma tam, dobre?" "Dobre, mami"...Synček odbieha smerom k stolu s vojnovou technikou a vyberá fotoaparát. "Pôjdeme?" "Áno, mami" hlesneš mi so smiechom v hlase, presne ten štýl, ktorý na tebe tak veľmi milujem. Schádzame dole do kaviarne, usádzame sa a objednávame si. "Tak mami"....jasné, mohla som tušiť, že týmto začneš. "No." "Nemyslel som si, že chceš mať deti." "Nechcela som, ale je to jedna z najlepších "vecí", aké sa mi stali." "Lepšia ako 13. 10. 2011?" "To je neporovnateľné, obidve mi totálne zmenili život." "Naozaj?" "Naozaj, vieš, že by som ti nikdy neklamala" "Viem". Si stále taký nádherný, pripomína mi to náš prvý prvý večer u Adiho. Tak dávno som tam nebola. "Na čo myslíš?" "Na palacinky u Adiho." "Vážne?" "Vážne." "Pamätáš si,..." povieme obaja naraz a už sa smejeme. "Tak, čo si chcel spomenúť?" prvá sa premôžem k slovu. "Ako si sa ma spýtala, či sa ma smieš dotknúť." "Pamätám." akoby som mohla na toto zabudnúť. Náš úplne prvý dotyk. Tisnú sa mi do očí slzy a snažím sa ich nie veľmi úspešne potlačiť. "Prepáč, neplač." "To nič, to je v poriadku. Bolo to čosi prekrásne. Nikdy by som na to nemohla zabudnúť." Veľmi si mi chýbal a často som na naše prvé a aj mnohé iné rande myslela, ale to ti teraz nepoviem. Už som sa ti raz naplno otvorila a zneužil si to a ešte si to veľmi dobre pamätám, ale viem, že časom, ak mi ho dáš, časom sa ti znova naplno otvorím a poviem ti všetko. Všetko, čo som roky tajila. O tom, ako ma muž podvádzal, ako zo mňa chcel urobiť úplne hlúpu, ako ma chcel obrať o syna, o auto, o rozum. Porozprávam ti o nesplnených snoch, o tom, ako stále túžim ísť do Paríža, o tom, že mám stále svoje rodné priezvisko a že takto po štyridsiatke je najvyšší čas to zmeniť. Porozprávam ti o tom, ako som sa vzdala polovičky dievčat o všetkom možnom aj nemožnom, až bude čas. No teraz sa dívam na tvoje prešedivelé vlasy, chlpaté ruky a tie najkrajšie oči na svete. Prinesú kávu a kým sa rozplývam nad tvojou neskutočnou krásou a charizmou, ty sa na mňa dívaš a skúmaš ma. Áno, som stará, oproti tej veselej 25, ktorú si spoznal. Už si musím farbiť vlasy, ale trvalo to dlho, dokonca boli roky, kedy som si vlasy vôbec nefarbila. Za to teraz som opäť Snehulienka. Pamätám si, ako som si túto farbu skúsila úplne prvýkrát. Bolo to za tvojej plnej podpory a následného nadšenia. Ďakujem. "Prečo sa na mňa nepozrieš?" "Stále mám problém s očným kontaktom a hanbím sa." "Ty sa predo mnou hanbíš? Nemyslím si." "Ale áno, je to už veľa rokov a ja som iná." "Nie si, si stále nádherná"....

"Táááák, tu ste!" "Pampúšik! Dáš si niečo?" "Som hladný maminka." "Hm...keď ja tu už nič poriadne nepoznám." "Neďaleko je príjemná pizzéria, prijmite, prosím, moje pozvanie." "Mami, mami, prosím, prosím, poďme do pizzérie." Deti a pizza. Ktoré ju nezbožňuje. "Tak dobre." Zaplatíš za kávu a ideme smerom k šatniam, kde si vyzdvihujeme svoje kabáty. Vidím, že máš dobrú zásobu modelov a trochu nevieš, ako čo s nimi. "Môžem Ti to zatiaľ uschovať v aute, ak by si chcel." Súhlasíš. Vyjdeme pred kultúrny dom a chvíľu hľadám svoje auto. "Máš keksové značky?" "Áno." staré zlaté časy nášho slovníka. Och, ako mi to hrozne chýbalo. "Myslím, že ho vidím. Je modré?" "Áno, modré." V tom si svoje auto už vidím aj sama. Odparkovalo auto, ktoré mi bránilo vo výhľade. Hľadám kľúče, otváram kufor. "Je tá reštaurácia ďaleko?" "Nie, kúsok" "Zvládneme to peši?" "Rozhodne". Zamykám auto a ideme spolu smerom, ktorým nás vedieš. "Od kedy šoféruješ?" "Dlhý príbeh." "Mám čas." "Verím, ale dnes sa chcem baviť o pekných veciach." 

"Od kedy mama ušla od ocka, od vtedy šoféruje." "Ej ty, nemusíš hneď všetko prezradiť." "Deti." Nežne na teba pozriem s ospravedlním v pohľade. "Máš ich viac?" "Čo? Detí? Nie." V tom nie cítiš bolesť. Vidím to na tebe. "A ty?" "Čo ja? Deti? Neblázni." Aj som si myslela, ale tak čo ak náhodou. Človek nemôže vedieť, či si za tých čoskoro 10 rokov nestretol tú pravú. Aj keď tajne som dúfala, že nie. 

Usádzame sa do príjemnej pizzérie a na moje počudovanie je tam viac-menej prázdno. Vyberáš stôl, ktorý je trochu obďaleč od najbližšieho obsadeného, na moje potešenie. Niektoré veci sa proste nemenia. Niektoré ostávajú. Odsúvaš mi stoličku a pomáhaš s kabátom. Aké príjemné je byť s genlemanom. 

Synček sa ihneď ponorí do knihy, ktorú si zakúpil a tak mu objednávam šunkovo-šampiónovú a sebe ananásovú pizzu. Smeješ sa. "Stále ananásová?" "Stále mi chutí." 

"Máš nádhernú blúzku." "Ďakujem." Tušila som, že sa ti bude páčiť. Na dnešku som si dala záležať, aj keď som netušila, či sa vôbec stretneme.